Osud a láska

V záhradách života sa osud prechádza.

Každý prázdny ho však obchádza.

V záhradách života sadne si ktosi

do trávy a s úsmevom osud pozdraví.

Osud sa na neho v úžase díva:

„Kto si? Vari sa mi sníva?“

Som láska, hovorí neznáma.

A osud kladie ďalšie otázky.

Rozhovor sa ako piesok času pomaly odsýpa…

Láska a osud,

ruka v ruke,

kráčajú v záhradách života.

Jeden druhému sú si potecha.

Každý prázdny ich zďaleka obchádza.

Lebo život je pre nich len fašiangová maska,

nepoznajú osud, nevedia, čo je to láska.

Kráčajúc životom,

hlavy sklonené,

čakajúc na smrť. Veď aj tak je všetko už dávno stratené.

Nevidiac nádej v objatí a dúfanie v bozku.

Nie je to chyba rozumu, nie je to chyba mozgu.

To srdce je prázdne,

nemá cit.

Svet sú len stroje,

všetci vlastnia všetko,

nik nevlastní nič.

Život je len honba za časom,

ktorý práska chrbty ako prísny bič.

Prázdny…

… zvnútra.

V záhradách života kráča ona a on.

V záhradách života poznajú každý strom.

Sami dvaja.

Kým nepríde ich čas.

Odísť na opačnú stranu.

Večný pokoj ich trpezlivo čaká,

možno aj za najbližšou zákrutou.

Kráčajú však bez strachu,

hádam len s jednou otázkou:

„Aj tam budeme spolu,

alebo sa nakoniec poberieme svojou vlastnou cestou?“

V záhradách života kráčajú ona a on.

Sám som ich svedkom.

A nielen preto, že som písal tieto riadky.

Ja, básnik, horko-sladký.

Páčil sa ti môj príspevok? Zdieľaj ho s priateľmi a nezabudni pridať komentár!

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Back to Top