ADAM

Stiahni si EPUB.

Stiahni si MOBI.

Príbehy Online sú financované fanúšikmi. Oceňte môj čas strávený písaním finančnou podporou. Odmenou vám bude moja motivácia písať ešte viac. Za vašu podporu vopreď ďakujem.

RSS
Facebook
Twitter
Pinterest
LinkedIn

Skok do neznáma

Byť tak na okamih niekým iným…
11-ročný Adam Perrish stál na kraji strechy a díval sa na ľudí pod sebou. Šli tak blízko seba, až sa takmer dotýkali telami, ale žili vo svojich svetoch, nevnímajúc nikoho okrem seba. A on?
Stál tu, pretože takto nechcel žiť. Žiť ako oni, bez odvahy niekoho sa dotknúť…
Bol odhodlaný dokázať im to takýmto extrémnym spôsobom. Bol odhodlaný dokázať im, že takto sa nedá žiť, že on tak nechce žiť…
„ Tak už si si to rozmyslel??“ opýtal sa s nepatrnou nádejou v hlase Adamov jediný známy, 39-ročný bezdomovec Max Piers. Adama to vytrhlo z deprimujúceho premýšľania a musel sa obzrieť. Vtedy odkvapová rúra, na ktorej jednou nohou stál, povolila a Adam sa nečakane rýchlo rútil z asi 6-tich metrov priamo na betónový chodník priemyselnej oblasti Chearley Company. Vonku už bola dávno tma a iba chabé svetlo pouličnej lampy osvetľovalo chodník, kde Adam umieral. Max však ani okom nemihol. Obrátil sa na odchod a bol rád, že chlapec to už bude mať za sebou. Bolo mu jedno, ako dopadol. Už len predstava, že by ho mala zaujímať nejaká malá sirota, mu pripadalo absurdné. Bavil sa s ním iba preto, lebo mu nosil jedlo a nemusel oň žobrať dolu v zanedbaných uliciach.
Adam ležal na zemi tvárou nadol a zdalo sa mu, že už je mŕtvy. Náhle do pochmúrneho sveta jeho myšlienkových pochodov vtrhol výkrik neznámeho muža: „ Panebože, pomôžte mi s ním, ešte hádam dýcha!“ Potom ho čiesi ruky nadvihli a on pocítil nesmiernu bolesť v hrudi. Niekto sa ho bez dovolenia dotýkal a aj keď sa chcel brániť, od pádu bol úplne paralyzovaný.
„ Zaplatím Vám, ak ma odveziete do nemocnice!“ neznámy vytiahol z vrecka tmavozeleného zvrchníka 500 dolárov a podal ich mužovi, ktorého zastavil kývnutím ruky. Vodič chňapol po zelených bankovkách a dovolil platiteľovi, aby nasadol. Auto sa však ulicami vlieklo žalostne pomaly a záchranca sa neustále snažil s chlapcom komunikovať. „ Nenechám ťa zomrieť!“ Adam si neuvedomoval, čo sa okolo neho deje a tak mužove slová narážali do neviditeľných zábran zraneného mozgu. Potom chlapca obklopila hustá tma a začal sa ponárať do pokojného komatického spánku…

O hodinu neskôr, klinika Grawes…

„ Preložte ho na operačný stôl! Stabilizujte krvácanie do mozgu!“ vykrikoval ktosi. Záchranca sedel na lôžku a snažil sa upokojiť prudko zvýšený tlak. Košeľu i nohavice mal sfarbené krvou mladého samovraha a nesmierne sa triasol. Ešte stále mal v mysli ten pád, ktorému nedokázal zabrániť. „ Vy ste ho našli?“ obrátil sa na neho službukonajúci lekár. „Áno, ako sa mu darí?“ Lekár prekvapene vysvetlil, že len pred dvoma minútami ho začali operovať a ešte nie je vôbec isté, či prežije. „ Podľa röntgenových snímkov má rozmliaždený hrudník a pravú časť mozgu má preliačenú, utrpel rozsiahle zlomeniny stavcov a najmä bedrových kĺbov. Šanca, že toto prežije je jedna k miliónu!“ vyhlásil ťažký dohad a mužovi sa zatmelo pred očami.„Necháme si Vás tu jeden deň na pozorovanie a odporúčam Vám návštevu špecialistu!“ Muž zdesene pokrútil hlavou a mimovoľne sa pozrel na hodinky. Bolo jedenásť hodín v noci. „ To neprichádza do úvahy, pán Trewleany! Som rímskokatolícky kňaz a zajtra ráno mám slúžiť svätú omšu v nemocnici pre drogovo závislých…“ Lekár ho zahriakol prísnym zdvihnutím pravej ruky. „ Váš krvný obraz a problémové srdce hovorí o inom! Trvám na Vašej hospitalizácii! Ak máte nejaké plány, oznámte svojmu nadriadenému, že s Vami nemá minimálne deň počítať! Toto je moje posledné slovo!“ Damian Caller sa musel podvoliť a požiadal o telefonát. Vytočil dekanovo číslo a s malou dušičkou priložil k uchu slúchadlo.
„ Haló, kto volá?“ ozvalo sa po piatich minútach z druhej strany aparátu. „ To som ja Damian, len Vám musím oznámiť, že ma pred chvíľou hospitalizovali na klinike Grawes a zajtra nemôžem odslúžiť omšu!“ Nastalo hrobové ticho. „ Damian, ďakujem, že ste mi zavolali, a smiem vedieť, aký bol dôvod hospitalizácie?“ Mladý kňaz zaváhal, no potom v skratke vylíčil okolnosti svojho prijatia na kliniku. Bol z toho stále veľmi rozrušený.
„ Poviem o tom našim veriacim a budeme na Vás myslieť v modlitbách! Ak sa budete cítiť, zajtra sa za Vami zastavím a prinesiem Vám Oltárnu sviatosť!“ Damian sa s dekanom rozlúčil s prosbou o modlitby za chlapca a zložil. Zdravotná sestra odniesla telefón a doniesla mu nemocničné pyžamo. Keď sa prezliekol do suchých vecí, odmerala mu horúčku a nechala ho odpočívať. No Damian ani po štyroch modlitbách, ktoré mu obvykle pomáhali zaspať, necítil únavu, stále musel premýšľať o tom, čo dohnalo malého chlapca k takémuto činu… Napokon predsa zavrel oči…
O tretej nadránom sa prudko zobudil na hlasy, ktoré vychádzali spoza zatvorených dverí: „ Počkáme do rána! Nebudem ho budiť kvôli takej banalite! A možno je to len náhoda! Ako by sa k nim dostal?“ Damiana ich rozhovor nesmierne zaujal, no rozhodol sa znova zaspať. Nikomu by teraz nepomohol. Ale spánok neprichádzal. Zažal teda svetlo a rozhliadol sa po nemocničnej izbe. Steny boli nedávno maľované, no stále na nich ostali škvrny po plesniach. Damian všade cítil pach čpavku, ktorým sa izby každý deň dezinfikovali a poriadne ho bolela hlava. Zazvonil teda na sestru, aby od nej dostal povolenie otvoriť okno. Namiesto sestry však dnu vošli dvaja lekári. Vyšší z nich, s hustou čiernou bradou, ho zbežne prehliadol a opýtal sa, prečo nespí. Keď mu to Damian povedal, obaja sa schuti zasmiali. „ Ale, ale, pán Caller, tieto okná sa neotvárajú! Navyše, toto o chvíľu bude izba pre pooperačného pacienta a kým ste spali, dali sme ju do pucu, aby nedostal infekciu! Budete to musieť vydržať!“ povedal mu. Mladý kňaz z jeho menovky vyčítal meno: Oliver Kennick. To meno mu niečo pripomínalo a znova si lekára poriadne prezrel. A vtedy mu svitlo. „ Vy ste Cyrilov starší brat, nemýlim sa?“ Lekár prikývol a vymenil si začudovaný pohľad s očividne mladším kolegom. „ Chodil k nám na bohoslužby!“ pripomenul mu Damian. Oliver Kennick sa zasmial. Už vedel, s kým sa zhovára a priateľsky mu potriasol rukou. „ Keď na sebe nemáte ten Váš úbor, vyzeráte normálne!“ poznamenal a vtedy prehovoril druhý lekár, hľadiac na displej svojho pagera. „ Privážajú nám skokana!“ Z tónu jeho hlasu zaznieval neskrývaný odpor. Damian potlačil pripomienku a len nemo sledoval, ako do izby prevážajú nové lôžko. Chlapcova tvár bola na nepoznanie. Tmavofialové fľaky sem tam nahrádzali biele pásy kedysi pokožky a okolo krku, ktorý pre chirurgický golier nebolo takmer ani vidno, mal nepríjemné krvavé podliatiny. Zvyšok tela pokrývali rôzne hadičky a z pravého prsta visel snímač tlaku. „ Nech sa Vám s novým spolupacientom dobre spí! A nehádajte sa!“ zasmial sa provokatívne Oliverov kolega a obaja odišli. Ostali len dve zdravotné sestry, ktoré chlapca napojili na prístroje a zavesili do stojana nové antibiotiká. Potom sa mladšia z nich obrátila k Damianovi a podala mu tabuľku čokolády. „ Na upokojenie nervov! A keby sa čokoľvek dialo s hentým, dajte nám prosím vedieť!“ ukázala rukou za seba. Damian od nej mlčky prijal sladkosť a keď odišli, vzdychol si. Položil čokoládu na nočný stolík, opatrne sa obrátil na ľavý bok, aby na chlapca lepšie videl, a prežehnal sa. Asi o hodinu zaspal…

„ Dobré ráno, pán Caller, ako sa Vám spalo?!“ prívetivý mužský hlas Damiana úplne zobudil. Unavene si pretrel oči a porozhliadal sa. Nechápal, kde sa nachádza.
„Vyzeráte zmätene, ste na klinike Grawes, včera večer Vás prijali s ťažkým duševným otrasom!“ vysvetlil mu. Bol to tlstý ružovolíci lekár a práve rozospatému Damianovi meral tlak. „ Stále je veľmi vysoký, mali by ste si ešte pospať, a potom dostanete raňajky!“ oznámil mu. „ Ako je chlapcovi?!“ opýtal sa Damian prudko. Lekár mykol plecom. „ Ťažko povedať, po operácii sme mu nasadili lieky proti bolesti, niečo na rýchlejšie hojenie rán a to je tak všetko, čo sme pre neho mohli urobiť. Je v hlbokej kóme a dýchajú za neho prístroje, no ak prežije 24 hodín, môžeme Vám zablahoželať k záchrane nevinného života.“ Damian sa pozrel na vedľajšie lôžko a čosi sa v ňom pohlo. „ Smiem sa k nemu prihovoriť? Bude to vnímať?“ Muž v bielom plášti odmietavo pokrútil hlavou. „ Je to, akoby ste hovorili do vetra! Pán Caller, nárazom o betón si poranil mozog, ak aj prežije, bude takpovediac ochrnutý od hlavy po päty! Živá mŕtvola!“ Damianova večne veselá tvár sa zahalila smútkom a so slzami v očiach hľadel na chlapca. Lekár mu zmeral teplotu a povedal mu, aby sa netrápil chlapcovým osudom, tým mu veľmi nepomôže…
Damian sa trikrát pomodlil ruženec Božieho milosrdenstva a potom sa pozrel na tácňu s jedlom, ktorú mu sestra priniesla, kým sa modlil. Bol tam čerstvý celozrnný chlieb, veľké zelené jablko a pohár bylinkového čaju. Neveľmi s chuťou sa pustil do jedla. Keď dojedol, prišla mladšia sestra; ktorá tam bola akiste na stáži; aby skontrolovala chlapca a odniesla tácňu. Kňaz chvíľu rozjímal a keďže sa už cítil lepšie, opatrne odsunul perinu a chcel vstať, no náhle sa mu zakrútila hlava a musel si znova ľahnúť. Skutočne mal problémy so srdcom, no vždy sa udržiaval vo forme cvičením a pravidelnými basketbalovými turnajmi v neďalekom parku. „ Ach, chlapče, prečo si len musel skočiť? Kto ťa k tomu prinútil?“ Damian si neuvedomil, že vo dverách stojí mudr. Trewleany a díva sa na neho. „ Adam. Tak sa volá!“ povedal pochmúrne. Damian sa k nemu obrátil. „ Našli sme jeho záznamy spred dvoch rokov, je to ten chlapec, ktorý mal popáleniny na 60% tela. Priniesli ho sem záchranári, ale my sme ho zlepili a poslali späť na ulicu, lebo o neho nik neprejavil záujem… Bolo to prekvapenie, keď som mu počas včerajšej operácie našiel starý steh, ktorý som sám robil. A potom som ho spoznal.“ pokračoval v svojom monológu, vediac, že ho kňaz nebude prerušovať. Potom mu dal slovo…
„ Hovoril s Vami vtedy? Povedal, prečo je na ulici?“ Lekár zaváhal. „ No… hovoril len o požiari, o tom, čo asi videl, ale nám to nedávalo žiadny zmysel. Najmä, keď videl mimozemšťanov, ako unášajú Jeho… s veľkým začiatočným písmenom…“ Damian sa pozrel na chlapca. Zapochyboval, či urobil správnu vec. Akoby lekár uhádol jeho myšlienky, sadol si na kraj postele a potľapkal ho po pleci. „ Ten chlapec evidentne nikoho nemá, nikto sa o neho teraz nepostará, ale tým, že ste ho zachránili, ste mu dali pocítiť, že aspoň niekto nedopustil, aby umrel. Rozumiete, čo tým chcem povedať?“ Damian prikývol a znova venoval chlapcovi strastiplný pohľad. Potom pokrútil hlavou, došlo mu, o čo ho lekár žiada. Sebastian Trewleany mu jemne stisol plece a pozrel mu do orieškovo hnedých očí: „ Ste jeho jediná nádej! Nevravte, že Vám srdce nekrváca, keď na neho hľadíte!“ Kňazovi sa zakrútila hlava a viditeľne zbledol, lebo mu lekár priložil ruku ku krku a naznačil mu, aby sa narovnal. „ Upokojte sa! Dýchajte pekne zhlboka a stále sa so mnou rozprávajte! Napríklad, čo sa Vám dnes ráno snívalo…“ Damianovi sa to videlo hlúpe, ale lekár neustúpil: „ Keď som bol malý, bál som sa tmy…“ Tie slová boli Adamovi povedomé. Zdalo sa mu, že ich on nikdy nevyslovil nahlas. I teraz nemohol precitnúť z tmy, ktorá ho obklopovala. Nemohol pohnúť ani jediným prstom, bol ako pripútaný. A práve táto myšlienka mu spôsobila šok. Vari im neunikol? Vari ho našli dolu a odniesli späť? Bolesť v hrudi sa stupňovala a v ušiach mu začalo pískať. Trewleany vyskočil a dal sa Adama oživovať. „ Červený kód! Červený kód!“ zreval do špeciálnej vysielačky pri posteli. Odhodil paplón a vankúš, potom jediným trhnutím odtiahol posteľ od steny a postavil sa ta. O chvíľu vbehli dnu lekári s resuscitačným vozíkom. Damian bol v šoku. Priamo pred očami bojovala skupina lekárov o život malého samovraha. A prehrávali. Keď tu komusi napadlo vpichnúť mu adrenalín priamo do srdcového svalu. Konečne úspech! Rovná čiara EKG prístroja pomaly vyskakovala vyššie, až napokon dosiahla 100 úderov za minútu. Lekári odniesli vozík, ale Sebastian Trewleany ostal, aby chlapcovi čosi vpichol. Potom sa obrátil k Damianovi. „ Neviem, čo to malo znamenať, ale vedzte jedno, Adam Vás počul. Neviem, ako je to možné, pri takom poškodení mozgu, ale mali by ste sa mu prihovárať… Možno to urýchli jeho liečenie…“ S týmito slovami odišiel a nechal Damiana tuho premýšľať. „ Hm… Adam?“ Drobný výkyv mozgových vĺn znamenal jediné. Môže komunikovať aspoň na tejto úrovni. „ Chceš, aby som ti dopovedal, prečo sa bojím tmy?“ Ďalší, oveľa nepatrnejší záchvev. „ Keď som mal asi toľko čo ty, spadol som do studne u babky na farme. Bola tam strašná tma a navyše som bol veľmi mokrý. Nevedel som, či ma tu babka nájde, nepovedal som jej, kde som.. Sedel som pričapený na kuse vyčnievajúceho kameňa a čakal na záchranu. Predstav si, našiel ma sused, starý dedko s umelými kĺbmi, a vytiahol ma von. Keď som sa dostal na svetlo, bol to blahodarný pocit. Potom ma sused odviedol k babke a tá ma riadne vyobjímala. Vôbec sa nehnevala, že som sa stratil. No odvtedy spím vždy s lampičkou na nočnom stolíku. A to som už riadne starý!“ Damianovi sa náhle zlomil hlas, vo dverách stál najmenej očakávaný návštevník, jeho priamy nadriadený, padre Corvell. Vstúpil do miestnosti a svojimi 210-timi centimetrami ju celkom naplnil. Aj napriek pokročilému veku sa vždy pohyboval svižne a vyžaroval takú charizmu, že aj Adam si uvedomoval jeho príchod. „ Pochválený buď, Ježiš Kristus, padre Corvell!“ pozdravil sa automaticky Damian. Dekan odpovedal a potom si sadol na stoličku vedľa lôžka, položiac ruku na Damianovo stehno. „ Prečo ste sem prišli, ak smiem vedieť?“ Starec sa usmial a zľahka ho potľapkal. Potom prešiel očami miestnosť a zastavil pri chlapcovi. „ To je ten chlapec, o ktorom ste mi rozprávali?“ Damian prekvapene zdvihol obočie a prikývol. Padre Corvell vstal a zamieril k chlapcovi. Sklonil sa nad neho, čosi mu pošepol do ucha a chvíľu mu manévroval okolo ruky. Potom sa vzpriamil a urobil nad chlapcom znamenie kríža. Keď odstúpil, kňaz zbadal na jeho ruke malý drevený ruženec. „ Každý deň sa s ním pomodlite, keď sa preberie,…“ dodal smerom k mladému kňazovi. Nikdy nepopieral, že mal Damiana Callera v najväčšej obľube, možno vďaka svojej temnej minulosti. A práve tento kňaz mu pomohol azda najviac. „… a ešte jedna vec, Vaše bohoslužby si rozdelili ostatní a už sa nevedia dočkať Vášho návratu.“ Po týchto slovách venoval Damianovi láskavý pohľad a ako prišiel, tak aj odišiel. Damian bol stále ešte v šoku. Prítomnosť Augustína Corvella bola ako zásah bleskom…
Adam sa v duchu zasmial nad slovami starého muža, ktorý mu niečo pripevnil na ruku. Povedal mu, že Boh je s ním, a že mu odpustil. To Adam nechápal. Azda to len nebude ďalší z tých mudrlantov, ktorý mu budú hovoriť o nedosiahnuteľnom “kráľovstve“, zhrozil sa. Ale ten hlas nikdy nič zlé nepovedal, iba mi hovoril tú smiešnu historku so svetlom pri spaní. Aj teraz mu čosi hovoril… Už len kvôli nemu sa chcel konečne zobudiť z tohto zlého sna. Aby mohol vidieť tvár, čo patrila k hlasu…

Návrat, spomienky vyplávajú na povrch

Od udalosti, ktorá zmenila Damianov pohľad na svet, ubehlo 7 mesiacov. Chlapcove zranenia sa pomaly zahojili a absolvoval ďalšie dve operácie hrudníka, ktorý bol najviac zdevastovaný. No na prekvapenie všetkých jeho ošetrujúcich lekárov bol stále v hlbokej kóme a jeho prognózy boli každým dňom horšie. Už teraz neprijímal výživy z infúzií, iba sa im pomaly strácal z očí. Jeho váha klesla na 25 kilogramov z pôvodných 45 za necelý polrok. A postupovalo to. Toho dňa, keď Damian prišiel na pravidelnú návštevu, bolo všetko tak, ako predošlé dni. Kňaz vošiel do miestnosti, sadol si na stoličku pri chlapcovi a chytil mu ruku s ružencom. Kým odriekal slová modlitby, sledoval monitor zaznamenávajúci mozgovú činnosť. Žiadna zmena. „ Ani dnes sa so mnou nechceš rozprávať, povedať mi, prečo si smutný?“ Adamovi spoza zatvorených viečok stiekla slza, no jeho mozgové signály ostali bez zmeny.
„ Adam, túžim sa ti pozrieť do očí! Viem, že žiadam priveľa, ale…“ Náhle sa prístroj, ktorý zaznamenával srdcový rytmus, zbláznil a Damian prudko vstal, stláčajúc gombík na lekársku izbu. Okamžite vbehol dnu Adamov ošetrujúci lekár a zadíval sa na prístroj. Šokovane sa obrátil na návštevníka a váhavo vyhlásil: „ Adam sa preberá!“ Kňaz obrátil hlavu na lôžko a zbadal nepatrný záchvev na viečkach. Prešlo asi 5 sekúnd, ktoré sa mužom zdali ako hodiny, a Adam váhavo otvoril ľavé oko. Bolo červené od náhleho tlaku, no mohol ním hýbať. Tvár sa mu zvraštila prílišným prísunom kyslíka do pľúc. Lekár mu teda opatrne vytiahol dýchaciu trubicu, ktorá ho 7 mesiacov udržiavala pri živote. Adamov prvý nádych bol pre nich balzamom na dušu. A nielen pre nich. Akoby sa chlapec znova narodil. Lekár sa sklonil k nemu a zasvietil baterkou do otvoreného oka. Veľmi nereagovalo na svetlo, no lekár vedel, že zmena sa čoskoro dostaví. Nemožno sa ale Adamovi čudovať, že na svetlo nereagoval, polovicu života strávil v tme. „ Adam, počuješ ma? Ak ma počuješ, počúvaj. Si v nemocnici. Prežil si nepekný pád a teraz si sa prebral. Nepokúšaj sa rozprávať, môže ti to spôsobiť bolesť. Teraz si pospi a potom sa porozprávame, rozumieš?“ Adam v duchu prikývol, no myslel si, že to aj urobil. Neuvedomoval si, že jeho mozog už nekoordinuje ostatné končatiny. Ale poslúchol lekára a zavrel oko.
„ Toto je zázrak, pán Caller, Adam porozumel. Myslel som, že po takom čase nebude schopný ihneď vnímať. Je evidentné, že teraz si začne uvedomovať, čo sa s ním stalo, preto by ste mali kontaktovať detského psychiatra, aby ho na zmenu pripravil.“ Damian prekvapene prikývol a pustil Adamovi ruku.
„ Mimochodom!“ zavolal za vzďaľujúcim chrbtom staršieho muža: „ Toto nie je zázrak, ale výsledok modlitby!“ Lekár mykol plecom, naznačujúc, že na tom nezáleží, a odišiel to oznámiť lekárskej komore i vedeniu nemocnice. „ Ďakujem ti, pane môj, že si vyslyšal naše prosby a vrátil si nám Adama z pazúrov tmy.“ povedal nahlas mladý kňaz a pomaly sa vybral na psychiatrické oddelenie. Vedel, že tu sám nič nezmôže, pretože nerozumel jeho diagnóze natoľko, aby mu vedel všetko vysvetliť. Vyviezol sa výťahom na 4. poschodie a zamieril k ambulancii Janusa Erbleyho. Predstavil sa ako Adamov priateľ a požiadal sekretárku, aby s ním dohodla stretnutie. Našťastie to nebolo nutné, lebo sa práve vracal z obeda. Bol to sympaticky albín s dlhými bielymi vlasmi, ktorý ho ihneď pozval dnu. Steny boli obvešané obrazmi detí, no tie obrazy neboli pekné, dokonale odzrkadľovali duševné rozpoloženie tých malých pokladov. Damian len s nevôľou odtrhol oči od tých diel a díval sa, ako Janus vyťahuje žalúzie a preklenuje ťaživú atmosféru slnečným svetlom. „ Viem, že by som tu mal mať veselé postavičky alebo hračky, ale toto nie je hra. Je to realita a deti ju musia vnímať!“ povedal. Damian prekvapene prikývol. „ Viete, ja som františkán a neviem, či s tým nemáte problém…“ začal kňaz opatrne. Janus si sadol do koženého kresla a ponúkol Damiana jablkovým džúsom. Ten síce nasledoval jeho príklad a sadol si, ale džúsu sa ani nedotkol. „ Drahý padre, kňazov mám vo veľkej úcte a s niektorými dokonca aktívne spolupracujem, viem, že už padlo mnoho predsudkov v komore psychiatrov, no ja k nim nepatrím. Veď vonkoncom robíme obaja to isté, len iným spôsobom.“ povedal pokojným hlasom.
„ A teraz prosím prejdime k veci, prečo ste ma vyhľadali?!“ Damian sa pustil do rozprávania o malom Adamovi a psychiater si začal robiť poznámky do veľkej čiernej knihy s veľkým písmenom A na obale. Keď Damian skončil, Janus Erbley sa mu poďakoval a požiadal ho, aby ho informoval o jeho duševnom stave, kým sa s ním on sám nestretne. Dokonca mu dal menšiu obdobu záznamovej knihy, ktoré používal. Damian bol trochu zmätený, no strčil si knihu do čiernej koženej kabely, kde zväčša nosil hostie pre chorých veriacich. „ Dovidenia o 2 týždne!“ zavolal za ním Janus a potom sa obrátil na sekretárku. Kňaz sa vrátil do svojej podkrovnej izby na fare a trochu sa snažil spamätať.
Takto ho našiel Augustín Corvell, ktorý bez zaklopania vošiel dnu. „ Damian, čo sa stalo? Vari už umrel?“ Mladík zdvihol hlavu z vankúša a rozochveným hlasom odvetil: „ Adam sa prebral a komunikuje!“ Starý kňaz potom spolu s ním velebil Boha, že vypočul ich modlitby. „ A prečo s ním nie ste v nemocnici? Teraz by ste mali byť iba s ním, ak chcete, znova Vám vymením bohoslužby, respektíve zariadim ich v tej malej nemocničnej kaplnke.“ Damianove smutné oči sa zaleskli novou spŕškou sĺz. „ Adam sa prebral, ale nie je mu dobre a nechcem ho znepokojovať svojou prítomnosťou v izbe. Viete, padre Corvell, síce sa prebral, ale jeho mozog je jediné, čo funguje. Nedokáže pohnúť ani malíčkom… Je z neho živá mŕtvola! Ako mu ja môžem pomôcť inak ako modlitbami?“ Nastalo dlhé ticho prerývané len ich nepokojným dychom. Napokon padre Corvell vstal a potichu povedal: „ Ani rybár nechytí rybu, kým nehodí sieť, Damian. Modlitba je dobrá vec, ale je podmienená skutkom lásky… Ak mu chcete pomôcť, naučte sa to od odborníkov!“ Múdre slová starého muža na Damiana skutočne zapôsobili. Poďakoval sa mu a s novým elánom kráčal pešo na vzdialenú kliniku Grawes, kde bol i on hospitalizovaný. Cesta mu išla veľmi rýchlo a kým vošiel do nemocnice, prešlo sotva osem minút. Sám sa tomu čudoval, no čosi ho prinútilo ešte viac zrýchliť. Začul totiž srdcervúci krik z jednotky intenzívnej starostlivosti, kam Adama po prebratí previezli. Chcel už vtrhnúť dnu, keď si ho všimol pán Trewleany a položil mu ruku na plece.
„ Adamovi robia lumbálnu punkciu. Teraz tam nesmiete!“ Náhle obaja začuli mrazivý vreskot a zvnútra vybehol zakrvavený neurológ. „ Ten malý bastard ma uhryzol do ruky, keď som ho upravoval do potrebnej polohy. Musíš mi to zašiť! A pichnúť niečo na infekciu, ktovie, kedy si umýval zuby!“ zahundral ku kolegovi.
„ Už si teda skončil, Bobby? Tento pán by chcel ísť za Adamom!“ ukázal na Damiana. Robert Catcher prikývol a vrhol na kňaza podozrievavý pohľad. Keď ten vošiel dnu, uvidel Adama ležať na posteli a vrieskať ako zmyslov zbavený. „ Už som tu, už sa nemusíš báť!“ Keď chlapec začul jeho hlas, ako úderom blesku sa náhle upokojil a len ticho vzlykal. „ Prečo tak vrieskaš? Čo ti robili?“ pokračoval Damian a bol celkom vystrašený z jeho záchvatu. Nikdy predtým nebol v podobnej situácii. Napadlo ho, že by si mohol túto udalosť zapísať do psychiatrovej záznamovej knihy. Ako si pomyslel, tak aj urobil. Potom sa znovu obrátil k malému pacientovi. „ Chceš počuť, ako som sa dostal z problémov v Chear Love´s? Je to ústav pre slabomyseľných v jednom veľkom meste ďaleko odtiaľto…“ kútikom oka skontroloval EEG prístroj, ktorý mal Adam ako čiapku na hlave. Žiadna odozva na jeho otázku. Vzdychol si. „ A čo keby si mi povedal niečo o sebe?“ Adam však zaryto mlčal.
„ Bojíš sa, že ťa chcem odviezť domov? Ale ja len chcem vedieť, kto si, lebo nikoho ako ty som ešte nestretol!“ Tie slová Adama znovu rozplakali. Nevidel jeho tvár a bol od neho len pár centimetrov. Tak veľmi chcel vidieť tvár svojho záchrancu, až premohol všetky prekážky a…
„ Aj ja chcem vedieť, kto si!“ vyhŕkol zachrípnuto. Damian zamrzol v pohybe. Prvýkrát sa k nemu chlapec prihovoril, len pár hodín po prebudení z kómy.
„ Ty rozprávaš? Veď je priskoro?“ vyhlesol kňaz prekvapene. Zavolal doktora Trewleanyho, aby mu pomohol obrátiť Adama na chrbát. „ Skontrolujem ti životné funkcie a podám ti lieky od bolesti. Porozumel si mi?“ Chlapec otvoril oko a pomaly povedal: „ Áno. Ale ja nechcem,…“ nedopovedal, hlava mu odkväcla na bok a lekár celkom ohromený skonštatoval, že chlapec zaspal. Potom pokračoval v kontrole a nakoniec mu do infúzie pridal ďalšie lieky. Ako to urobil, obrátil sa ku kňazovi: „Padre, obraciam sa na Vás s prosbou. Nie som síce pokrstený a v Boha neverím, ale počul som prednedávnom čosi o sviatosti zmierenia… a mám pocit, že tá ťažoba posledných dní na mňa nesmierne doľahla…“ Kňaz prekvapene prikývol a požiadal ho, aby sa s ním poprechádzal po nemocničnom parku, ktorý patril k nemocnici. Vyšli teda von a posadili sa na lavičku. „ Počúvam Vás!“ vyzval ho Damian miernym tónom. Dnes nebol v civile, mal na sebe dlhé čierne rúcho a možno preto pútal pozornosť okoloidúcich pacientov. „ Viete, keď sem dnes priviezli jedného bezdomovca, bol som na neho hrubý, myslel som si, že chce len niekde prenocovať, a on bol pritom skutočne chorý. Mrzelo ma to, lebo som na neho vyletel kvôli stresu s manželkou….“ potom pokračoval a napokon mu Damian udelil rozhrešenie. Bol to pre oboch obohacujúci rozhovor. „ Ak máte záujem, príďte aj s manželkou v nedeľu na bohoslužby. Na návštevu chrámu nie ste povinní byť veriacimi, vstup tam je pre každého.“ Lekár sa mu úprimne poďakoval, ale pomyslel si, že tam rozhodne nevstúpi. Ešte chvíľu sa prechádzali a potom sa rozblikal lekárov pager. „ Adam!“ vykríkol lekár a rozbehol sa dnu ako olympijský bežec. Preletel okolo mnohých pacientov až do izby a to, čo videl, mu vyrazilo dych. Nad chlapcom sa skláňala zdravotná sestra a pod hlavou mu držala misku. Vtekal do nej silný prúd krvi z chlapcovho pravého ucha.
„ Zavolajte na ORL oddelenie a požiadajte ich o okamžitý príjem pacienta z intenzívky!“ jediným trhnutím rozhýbal posteľ na kolieskach a ponáhľal sa k výťahu. Dnu natrafil na Damiana a pomyslel si, že mu prišiel pomôcť. Požiadal ho, aby držal chlapcovu hlavu nad vankúšom. Ako sa dvere výťahu otvorili, privítal ich ďalší špecialista, 49-ročný Kyle Mascelli. „ Hneď sa na neho pozriem! Vníma?“ Lekár prikývol, hoci si to ani neoveril.
„ Volá sa Adam!“ povedal Damian šokovane. Obaja muži na neho pozreli, no nebol čas na otázky. Presunuli chlapca do miestnosti so všakovakými nepríjemne vyzerajúcimi prístrojmi a Kyle Mascelli si sadol k chlapcovi na posteľ a oprel mu hlavu o koleno, aby sa nezľakol, keď mu bude strkať tyčinky do ucha. „ Adam, bolí ťa hlava, alebo niečo iné?“ Chlapec najprv mlčal, ale potom váhavo povedal: „ Bolia ma uši a pravé oko. Čosi mi v ňom pulzuje!“ Lekár prikývol a bez varovania mu vsunul do ucha kúsok vaty na konci dlhej kovovej paličky. Adam vystrašene vykríkol, no nemohol sa pohnúť. Do očí mu vhŕkli slzy. „ Môžete sa mu prihovárať, ešte to chvíľu potrvá!“ obrátil sa na Damiana lekár. Kňaz poslúchol a začal Adamovi rozprávať svoje príhody v lesoch Kanady. Malý pacient na okamih zabudol na nepríjemnú bolesť, počúvajúc zvláštne tichý hlas padreho Damiana. „ Zvládol si to, Adam, no mám neveľmi dobré správy. Zrejme ti praskol ušný bubienok. Povieš mi, či ťa náhodou nevystrašil nejaký veľmi čudný zvuk, alebo…“ Chlapec sa zamyslel.
„ Na nič si nespomínam, iba na to, ako ma vystrašil ten muž, ktorého som zranil.“ Sebastian Trewleany to kolegovi v skratke vysvetlil a on prikývol. „ Môže to byť tým! No nič, nariadim nejaké ďalšie procedúry, takže, Adam, dnes ma nevidíš naposledy!“ Potriasol mu sfialovenou rukou a nariadil kolegovi jemnejšie zaobchádzanie s chlapcovou hlavou. „ Ďakujem za pomoc, Kyle, takže kedy za ním prídeš?“ opýtal sa Trewleany a keď mu dal odpoveď, rozlúčili sa. Vo výťahu všetci mlčali, a padre Damian sa v duchu modlil…
Nastal deň, kedy sa mal Adam po prvýkrát stretnúť s psychiatrom a Damianovou úlohou bolo pripraviť ho na to. Nebolo to vôbec ľahké, za ten čas nedôveroval nikomu, ba ani Damianovi, hoci ho rád cítil vo svojej blízkosti. „ Adam, je to môj kamarát! A chce ti len pomôcť, rovnako ako ja!“ dohováral mu. No pacient nemal záujem o rozhovory. Ležal s otvorenými očami na chrbte a odmietal ho počúvať. „ Ahoj, Adam!“ zaznel izbou cudzí mužský hlas…
„ Adam, toto je ten môj kamarát, volá sa Janus. A chcel sa s tebou zoznámiť!“ povedal padre Damian opatrne. Psychiater si sadol na kraj postele a chvíľu sa bavil s ovládaním. Nakoniec stlačil gombík a pomaly nadvihol Adamovi hlavu, aby mu chlapec videl do očí. „ Znova ťa pozdravujem!“ nedal sa psychiater. Poznal mnoho podobných prípadov a už vedel, že treba byť len trpezlivý.
„ Vieš, je zaujímavé, že som ťa počul už niekoľko krát kričať, ale nikdy som ťa nepočul rozprávať! A Damian mi povedal, že ty vieš rozprávať! A veľmi pekne!“ Adam sa zapýril, no stále zaryto mlčal. „ Akosi sa ti dnes nechce zhovárať, ale ani nemusíš, viem, na čo teraz myslíš!“ To chlapca zaujalo a zažmurkal. Ako to myslel? Vari mu vidí do hlavy? Janus sa zasmial. Výraz chlapcovej tváre napovedal, že nad jeho slovami začína uvažovať. „ Chceš to vedieť však? Nuž, je to jednoduché!“ vyhlásil psychiater a s úsmevom sa zadíval na kňaza.
„ Chceš vedieť, prečo som tu ja a prečo tvoj kamarát Damian mlčí? Alebo skôr, prečo neodídem, keď sa so mnou nerozprávaš, keď si odhodlaný nepočúvať ma? Nie, moment, mám to, myslíš na to, kedy budeš môcť odtiaľto odísť a zistiť, či sa to nejak nezmenilo!“ Adam bol v šoku. A Damian takmer vykríkol od prekvapenia. Muž v bielom plášti sa trafil do čierneho. „ To…to nemôžete vedieť, to…to nie je… nikomu som to…“ mumlal Adam. „ Konečne som ťa dostal, chceš vedieť, ako to viem? Povedali mi to tvoje oči! V nich sa odráža omnoho viac ako obraz predmetov okolo teba. Oči sú totiž zrkadlom duše. A ja viem čítať z ich zábleskov.“ Adam zavrel oči a Janus prekvapene zistil, že chlapec plače. „ Bolelo ma to…bolelo to, keď som sa mohol iba dívať… Nedovolil mi kričať… nechcel, aby vzali aj mňa…“ vzlykal Adam. Damian chcel k nemu podísť, ale Janus ho ráznym myknutím ramena zastavil. Chcel, aby Adam pokračoval. „…tá káva bola pre neho, ale on už bol… bol jednoducho preč… a ja som sa popálil…“ Náhla zmena témy oboch mužov zaskočila. „ Adam, o kom hovoríš, kto nechcel dopustiť, aby ťa vzali?“ skočil mu do reči rozrušený Janus. „ On, on nechcel… nemal meno, ja neviem… ale Max mu to chcel vyhovoriť… vraj som už dosť veľký… aby som to vedel…“ Muži počúvali a čoraz viac ich jeho slová miatli. „ Aby si vedel čo?“ Adam zavzlykal. „ Aby som vedel… aby som bol už ako dospelý… aby som sa vedel dotýkať…“ Damianovi sa zakrútila hlava a musel sa oprieť o stenu. „ Adam, ten muž ťa nútil, aby si mal pohlavný styk? Aby si sa dotýkal nahého tela?“ opýtal sa pokojným hlasom Janus, hoci mu tiež nebolo všetko jedno. Neočakával, že Adamovi takto rozviaže myseľ. A nečakane odhalil jeho najtemnejšie tajomstvo. Prehnal to. Príliš narýchlo chcel odpovede. Nemal to v pláne. No teraz ho musel nejak odviezť od nepríjemných myšlienok. „…on len chcel, aby som to už vedel, aby som… bol ako on! Ako ona!“ Janus prikývol. No potom sa zarazil. Spomenul ženu, alebo sa mu to iba zdalo? Pozrel na Damiana a ten prikývol. Adam spomenul ženu, zrejme svoju matku a ten muž bol očividne jeho otec. Muž, ktorý ho nútil dospieť. No chlapcove ďalšie slová ich už úplne zmiatli. „ Držal mi hlavu pod vodou a ona povedala…povedala, že už som čistý… ale keď ma vytiahla, už som nebol… dotkla sa ma… už som nebol…čistý…“ Janus mu priložil ruku na čelo. Adam sa celý chvel. „ Adam, sem sa pozri. Pozri sa do mojich očí! Čo v nich vidíš?“ Prudké prerušenie prúdu nelichotivých myšlienok Adama ochromilo. Neochotne obrátil pohľad, predtým upretý do stropu, na psychiatra. „ Vidím šok! A ľútosť!“ povedal, prekvapený významom vlastnej reči. „ Veľmi správne, nechceš lízanku? Alebo jablkový džús?“ Adam nečakane zavrel oči a to takým spôsobom, až od neho Janus Erbley odskočil a zalarmoval lekára. Aj Damian pobledol rýchlym vývojom udalostí. Pán Trewleany vbehol dnu takmer vzápätí a keď mu Janus v rýchlosti povedal, čo sa stalo, pribehol k Adamovmu lôžku a skontroloval všetky dostupné prístroje. „Adam! Adam! Otvor oči!“ triasol ním, no bezúspešne. Otočil sa k obom nedočkavým mužom a na tvári sa mu zračil ohromný šok. „ Zaspal!“ Janus sa obrátil na kňaza a veľmi jemne ho vyrušil z modlitieb. „ Pozývam Vás na minerálku! Neďaleko nemocnice je pohostinstvo. Čo na to poviete, obaja potrebujeme čo-to predýchať?“ Kňaz sprvu váhal, no potom prikývol a obaja vyšli von. Chodba, výťah, cesta z nemocnice do pohostinstva, to všetko sa mu mihlo pred očami, ale nevnímal to. Jeho myseľ bola plná desivého rozprávania toho chlapca. Musel si pripustiť, že mal skutočne vážne dôvody.

Úsmev Ukrižovaného

Janus sedel pri chlapcovej posteli a počúval ho, kým neprišiel Damian, aby odviezol Adama na rehabilitácie. Pred dvoma týždňami ukončil kurzy opatrovateľstva a mohol sa stať Adamovým plnohodnotným opatrovníkom. Bolo to nesmierne namáhavé štúdium, vzhľadom k tomu, že popri tom navštevoval Adama v nemocnici, slúžil sväté omše a venoval sa mladým, ktorý o mesiac budú pokrstení. „ Adam, pekne si sa s mojim kamarátom porozprával?“ Chlapec súhlasne zamrmlal. „Je už unavený z dnešného rozprávania, myslím, že už pôjdem, majte sa!“ oznámil Janus kňazovi.
„Počkajte, pán Erbley, mohli by ste mi pomôcť? S Adamom?“ Muž prekvapene prikývol a spolu presunuli chlapca na invalidný vozík. Dnes bol akýsi pokojný a to Damianovi trochu vyhovovalo, inokedy mal totiž problém dostať ho ta. Čiastočne aj kvôli tomu, že Adama sa pri tom musel dotýkať. A vtedy chlapec vrieskal a hrýzol.
„ Viete, aký je dnes deň?“ opýtal sa Janus kňaza, keď chcel Damian odísť. „ Neviem, myslím, že 6. december… Ach, už rozumiem, čo by ste chceli?“ Janus jemne pohladil Adamovu hlavu a stíšeným hlasom povedal: „ Každý rok sa tu v nemocnici koná stretnutie chorých detí, bude program s klaunmi a samozrejme Santa Clausom. Myslím, že Adamovi by pobyt pri iných deťoch urobil dobre. Pokiaľ o ňom viem, nepozná iné deti, lebo sa okolo neho motali len dospelí.“ Damian sa zamyslel nad jeho slovami a potom povedal, že sa pokúsia prísť. Tlačil vozík k výťahu a Adam sa opýtal, či by nemohol skúsiť privolať výťah. Kňaz sa tomu spočiatku bránil, ale keď videl Adamovu túžbu v očiach, prikývol a otočil invalidný vozík k výťahovému panelu. Adam zavrel oči a chvíľu sa nehýbal. Potom zaťal zuby a snažil sa silou vôle pohnúť ruku k svietiacemu tlačidlu. No nech sa snažil ako chcel, ruka ležala na jeho nohách a ani sa nepohla. Sklamane si vzdychol. „ OK, urob to!“ Damian opatrne pohladil Adama po ramene a stlačil gombík. Výťah už bol preplnený, no pár ľudí vystúpilo, aby urobili miesto pre Adama a jeho sprievodcu. „ My ideme do podzemia!“ zavolal Damian na človeka, ktorý stál najbližšie číselníku. „To je náhoda, aj my!“ ozval sa pri Adamovi tenký ženský hlások. Chlapec však nemal náladu skúmať, hlavu mal sklonenú do lona a premýšľal. „ Je len unavený, inokedy býva zhovorčivejší!“ ubezpečil ženu Damian a pokračoval v nezáväznom dialógu. Vysvitlo, že žena ide za svojim manželom, ktorý pred chvíľou ukončil rehabilitácie. „ Viete, Tim to spočiatku často vynechával, cvičenia a tak… a nechcel ani počuť o liečbe, ale potom som mu povedala, že som v očakávaní. Úplne ho to zmenilo. Teraz som už v 7. mesiaci, ale nanešťastie, nie je to na mne poznať!“ zasmiala sa žena. „ Mimochodom, Váš syn určite patrí pod doktora Levera, je to veľmi milý mladík…“ Damianovi jej slová vyrazili slzy do očí a sťažka poznamenal: „ Adam nie je môj syn, som rehoľník-františkánsky kňaz a som iba jeho opatrovníkom, kým mu nenájdeme iný domov…“ Žena sa mu rýchlo ospravedlnila, lebo si uvedomila, že mu to nebolo jedno. Keď potom odišla v sprievode vysmiateho mladíka, omnoho mladšieho ako ona, Adam konečne prehovoril. „ Čo to znamená františkánsky kňaz?“
Muž odstavil vozík na kraj lavičky a sadol si. Potom nadvihol Adamovi hlavu a povedal mu: „ Je to moje povolanie. Snažím sa ti pomôcť, aby si netrpel. Snažím sa nájsť…“ Adam ho nečakane prerušil. „Ty vieš, kde je môj ocko, Damian? Nemohol by si mu povedať, že som Lilly nechcel ublížiť?“ Chlapec sa chvel od vzrušenia a mladý kňaz od hlbokého šoku. „Kto, kto je Lilly?“ vyslovil napokon. Dieťa zavrelo oči a zašepkalo: „Lilly už nie je, zaspala! Moja sestrička Lilly!“
Z dverí oproti vyšiel rehabilitačný pracovník, Nestor Lever, a keď videl Damianovu smrteľne bledú tvár, pribehol k nemu a párkrát ho poriadne prefackal. „ Ak sa na to necítite, pán Caller, dnes to preložíme!“ povedal po chvíli. No Damian pokrútil hlavou, vstal a odtlačil vozík do ambulancie. Tam Adama s pracovníkovou pomocou presunul na penový koberec a začali s cvičením. „ Prisuňte mu pravú ruku k pravému kolenu, ale pomaly. Ak pocítite tlak, pustite. Adam, trochu mu pomôžeš dobre?“ Chlapec sa na neho prekvapene zadíval, pýtajúc si vysvetlenie. Pracovník sa usmial a povedal mu: „ Ak sa ty nebudeš snažiť, tvojmu kamarátovi to nepôjde! Nemôže predsa dvíhať takého mocného chlapa ako si ty úplne sám!“ Ukázal Damianovi ešte niekoľko cvikov a potom sa odobral k inému pacientovi. Keď osameli, kňaz poslušne opakoval cvičenia. Bolo to naozaj náročné, keďže Adam iba bezducho ležal na podložke a díval sa do stropu. Tvárou mu občas myklo, akoby chcel niečo povedať, no potom si to rozmyslel. Prešlo desať minút a muž začal cítiť zmenu. Adam akoby len teraz precitol a v jeho tvári sa zjavilo napätie. „Dobre, Adam, veľmi dobre!“ Doktor Lever prešiel okolo a povzbudil Adama, aby to nevzdával pri prvom neúspechu. Bola to veľmi dobrá taktika, hoci Damian by si s tým sám iba uškodil. Aj napriek tomu, že rehabilitačné cvičenia trvali hodinu a pol, po 45-ich minútach ich doktor zastavil a skontroloval Adamove životné funkcie. „ Myslím, Adam, že na dnes Vám to obom stačilo, je to len piaty deň, neočakával som veľký pokrok! A vy, pán Caller, dajte si dnes večer poriadnu sprchu. Prospeje Vám to! Dovidenia zajtra!“ Vyprevadil ich k východu a ešte poznamenal: „Adam, skús porozmýšľať nad svojou motiváciou! Onedlho budú Vianoce!“ Adam prekvapene otvoril oči. O čom to ten muž hovorí?
Keď boli znovu v izbe, Adam sa znovu pokúšal nadvihnúť ruku. Bohužiaľ, rovnako neúspešne „ Adam, smiem sa ťa niečo opýtať?“ Chlapec súhlasne zamrmlal. Nad čímsi tuho premýšľal. „ Dnes bude také malé stretnutie detí so Santa Clausom. Je to taký zaujímavý dedko s dlhou bielou bradou a celý v červenom. Organizuje ho pán Erbley. A rád by bol, keby si šiel…“ Adam otvoril oči a prekvapene súhlasil. „Nikdy som nevidel iné deti ako Lilly!“ zvolal chlapec nadšene. Po týchto slovách sa kňazove oči zaliali slzami. „Damian?“ ozvalo sa dieťa opatrne. Kňaz otvoril oči. „Prečo si plakal?“ Damian pokrčil plecom a rýchlo si pretrel tvár vreckovkou. „ Prídem po teba o 2 hodiny, musím ísť odslúžiť svätú omšu a teba čaká obed! A nieže sa znovu dozviem o jeho nedojedení!“ Dodal potichu a vzdialil sa. Chlapec zavrel oči a v okamihu zaspal. Sníval sa mu čudný sen. O strome, ktorý hral pestrými farbami. Na najvyššom konári trónila nejaká čudná figúrka s dlhými vlasmi a belasými krídlami. Adam sa snažil dosiahnuť na jej vrch, ale nepodarilo sa mu to. Sklamane si sadol pod strom a chcel sa rozplakať, keď ho čiesi ruky dvihli do výšky a on pokojne vzal figúrku zo stromu. Bol ohromený. No nie sadrovcovým anjelikom vo svojich chudučkých rukách, ale neznámym pocitom pokoja, hoci sa ho niekto dotýkal. Akoby ten muž nebol ako ostatný. „ Adam, vstávaj!“ Začul vydesený hlas svojho priateľa, no nechcelo sa mu otvoriť oči. Damian ním ešte chvíľu triasol, no potom klesol na kreslo a začal sa znovu modliť. Ten trpezlivý a tichý hlas primäl Adama, aby sa prebudil. Jeho pohľad padol na kríž, ktorý visel Damianovi na krku ako retiazka. Kňaz sa modlil ďalej a v rozjímaní si neuvedomil, že malý pacient si ho so záujmom prezerá. „Kto je to na tvojom krku?“ Ozval sa chlapec po chvíli. Mladý duchovný precitol z modlitby a s úsmevom si premeral zvedavé dieťa. „ Ten muž sa volá Ježiš. Je to môj ochranca. Ochranca nás všetkých.“ povedal. Adam prižmúril oči. „ Je to ten, ktorého pribili na drevo, lebo bol bludár?“ Chlapcova otázka Damiana nepríjemne zaskočila. „ Nie, Adam, on nebol bludár, to tí, ktorí ho zaň prehlasujú sú bludári, pomätenci!“ „ Prepáč, Damian, nehnevaj sa… Len som chcel vedieť pravdu a pýtal som sa!“ zamumlal Adam. Bol v šoku, lebo Damian na neho nikdy nekričal. Keď kňaz videl, že ho tým vystrašil, rýchlo povedal: „Nie, chlapče, ty prepáč mne, no mám Ježiša veľmi rád, a záleží mi na ňom rovnako ako na tebe. Zastal by som sa ho pred každým, ktorý by ho chcel očierniť. Rozumieš mi?“ Vystrašené dieťa tuho zažmúrilo oči. „Choď, choď odo mňa preč!“ povedal Adam prekvapivo chladným tónom, až ho to samého priviedlo do rozpakov. „Choď, ty nie si môj ocko! Chcem ocka! Chcem ocka!“ vykrikoval a znova upadal do záchvatu zúrivosti. Červený kód, rovná čiara EKG, a potom spánok. Pokojný ako sny, ktoré sa z neho rodili. Vianoce. A ďalšie Vianoce. Zakaždým iný anjel na vianočnom stromčeku. A Adamove mimovoľné spomienky na minulosť, ktorým nerozumel, ktoré akoby k nemu nepatrili. „ Ako sa cítiš?“ Chlapec vnímal, ako sa mu Janus Erbley prihovára. „ Je mi fajn!“ odsekol, nechcel sa s nikým rozprávať. Janus sa lepšie posadil a položil chlapcovi ruku na rameno. „ Takže nejdeš pozrieť ostatné deti, a Santu?“ opýtal sa prekvapene. Adam mlčal. „Rozumiem ti, chceš ísť, ale nechceš sa rozprávať, no dobre, nebudeme sa rozprávať o tebe ani o mne. Nepovieš mi, prečo si dnes kričal?“ Adam zaťal zuby a na tvári sa mu usadil trucovitý výraz. „Daj mi pokoj aj ty! Nechaj ma! On na mňa nemal právo…“ zasekol sa v polovici vety a otvoril oči. Janus sa usmial a lepšie Adama pozakrýval, aby mu nebola zima. „ Máš pravdu, nemal právo na teba takto kričať, ale veľmi ho to mrzí, chlapče, možno by ste sa mali pozhovárať a mal by si sa mu ospravedlniť. Nechceme predsa, aby ste už neboli kamaráti, no nie?“ Dieťa sa zamyslelo. To rozumné bielovlasé stvorenie hovorilo pravdu. Damian bol jeho nový priateľ, a vôbec mu neubližoval. Teda, až na pár momentov, keď sa ho dotýkal. „ Zľakol som sa, keď začal kričať!“ zamumlal Adam. Psychiater si čosi zapísal do záznamu a potom postrapatil chlapcove vlasy. Očakával, že ho chlapec zahriakne, ako tomu bolo minule, no nič sa nedialo. Bolo to nečakané, doteraz sa vždy aspoň zamračil. Teraz však len mlčky sledoval jeho ruky. „ Čo je to s tebou?“ opýtal sa Janus, lebo z neho chlapec nespúšťal zrak. Adam precitol zo zamyslenia a pomaly povedal: „ Hľadám ruky, čo sa dotýkajú a nebolia! Tie, čo ma vždy dvíhajú na vrcholec stromčeka, aby som mohol chytiť sadrového anjela…“ Psychiater bol v ťažkom šoku. Takéto slová od Adama nikdy nepočul. A to bolo viac ako podozrivé. Znova urobil záznam, potom zápisník odložil a vyzval pacienta, aby mu ten sen porozprával. Keď skončil, Adam urobil čosi nečakané. Poďakoval sa a požiadal ho, aby ho odprevadil na to stretnutie, keďže sa konalo už o polhodinu. Janus prisunul invalidný vozík k posteli, upozornil Adama, že sa ho bude dotýkať, ale len tak dlho, aby ho preložil na vozík. Aj napriek tomu Adam zatínal zuby a po tvári mu tiekli slzy. No už nekričal ani nehrýzol. Jeho správanie bolo konečne normálne. Teda, v rámci možností. Vyšli z izby. Chodba bola aj napriek popoludňajšej hodine celkom prázdna, bolo počuť len klopkanie psychiatrových kožených topánok a Adamov dych. „ Je to na druhom poschodí, v spoločenskej miestnosti onkologicky chorých.“ vysvetlil mu psychiater. Chlapec nevravel nič, podistým zadriemal. Nastúpili do výťahu a tam sa Adam opýtal: „ Prečo sa mi ľudia ustupujú, keď ideme s Damianom na rehabilitácie?“ Janus chvíľu premýšľal nad vhodnou formuláciou odpovede a odvetil: „ Adam, v nemocnici zdraví ľudia musia rešpektovať chorých. A robia preto malé, či veľké ústupky. Chcú im pobyt v nemocnici čo najviac spríjemniť, aby sa skôr vyliečili. Lebo choroba je smutná. A keď je niekto chorý, je rád, keď mu ktokoľvek vyčarí na tvári úsmev.“ Vystúpili na druhom poschodí a už z diaľky začul Adam veselý smiech. Taký zvuk nepoznal a vystrašilo ho to. Janus mu postrapatil vlasy a povzbudil ho. Vedel, že pre malého pacienta nebude ľahké ocitnúť sa medzi samými deťmi. Opatrne otvoril dvere a potlačil vozík dnu. Miestnosť zamĺkla a všetci sa dívali na príchodzieho. Bolo tam veľa detí s bielymi telíčkami, podobnými ako mal Janus, no vyzerali veselo a vôbec sa netrápili tým, že nevyzerajú bohvieako. Obklopili psychiatra a chválili sa mu novými zážitkami. Vtedy Adam zavrel oči a po lícach mu tiekli slzy. Toľko čudných malých stvorení, ktoré stáli tak blízko pri ňom. „ Ako sa voláš?“ začul tichý hlások a musel otvoriť oči. Jedno z tých detí sa k nemu nebojácne prihovorilo a Janus ho obdaril úsmevom. „A-Adam!“ vyhlesol chlapec vystrašene. „ Ja som Tommy! Veľmi ma teší, Adam!“ Chcel ho chytiť za ruku, ale psychiater pokrútil hlavou. Tommy sa preto len veselo usmial a odhalil pohľad na prázdne ústa. Aj napriek tomu, že bol len o čosi mladší ako Adam, nemal ani jeden jediný zúbok. Nikdy mu nenarástli a vlastne aj preto bol tu. Trpel výnimočnou formou rakoviny kostí. No úsmev ho nikdy neopúšťal a u tunajších detí bol ako hrdina. Na Adama však pôsobil skôr traumatizujúco. Janus to zbadal a odtlačil vozík s bezvládnym Adamom trochu ďalej. Deti trpezlivo čakali, kým sa obráti k nim a on ich mal za to veľmi rád. „ Môžem ťa tu na chvíľu nechať? Pokojne sa dívaj, ja sa zatiaľ idem pozhovárať s mojimi pacientmi.“ ukázal na deti. Adam váhavo odvetil, že to hádam vydrží, hoci si tým nebol veľmi istý. Potichu sedel na vozíku a sledoval, ako sa deti veselo rozprávajú a ako mu Tommy kýva. Chudáčik Tommy, nevedel, že Adam sa nemôže sám ani pohnúť. „ Ahoj, chlapec, ako sa voláš?“ Začul Adam za chrbtom neznámy hlboký hlas. „Vo-volám sa A-A-Adam!“ zahabkalo dieťa prekvapene. „ Rád ťa spoznávam, Adam, si tu nový však?“ Adam súhlasne zamumlal a čakal, či sa muž k nemu priblíži, alebo ostane tam, kde je. Radšej by bol, keby ostal tam, kde stál. No ten sa nikam neponáhľal, ťažkým krokom obišiel vozík a sadol si na blízku stoličku, aby videl na Adama. Bol to lekár, chlapec to spoznal podľa bieleho plášťa, s krátkymi čiernymi vlasmi a mohutnou bradou, ktorú on sám s obľubou nazýval Pirátska tvár. „ Som doktor Yared Pricks. Už vieš, pod koho patríš?“ Adam sa na neho zamyslene zahľadel. „Volá sa Sebastian, ale priezvisko neviem…“ Doktor Pricks prekvapene zavrel oči a v mysli si menoval svojich kolegov. Napokon mu došlo. To je ten malý samovrah, ktorého raz strážil počas nočnej zmeny. Usmial sa. „Jasné, doktor Trewleany. Je to milý muž… A veľmi dobrý lekár.“ Adam znova súhlasne zamumlal. „ Prečo sa nejdeš zoznámiť s deťmi? Majú to omnoho ťažšie ako ty! Dávame ich tu dohromady a nakoniec nám aj tak umierajú pred očami.“ Ukázal na Tommyho. Potom sa znova obrátil k Adamovi. „ Daj si šancu! Pozri na tie deti. Ty chceš umrieť a ony nie! Majú v sebe nádeje pre svojich rodičov, hoci vedia, že zajtra už nemusia vstať z postieľky. A nepýtajú sa, prečo je svet k nim taký nespravodlivý!“ Adama jeho slová zarmútili. Mal pravdu. On chcel umrieť. Zavrel oči a bez hanby sa nahlas rozplakal. Znovu upútal pozornosť ostatných. Doktor Pricks si uvedomil, že to prehnal a zúfalo sa zahľadel na nahnevaného psychiatra. „Adam, Adam, počúvaj ma! Počúvaj ma! O chvíľu sa začne program, o chvíľu…“ Márne. Adam sa zrútil. Vzlykal a triasol sa na celom tele. Nepomohli slová, presviedčanie…
„ Prepáč mi to, Adam, prepáč mi to!“ Náhle akoby uťal, chlapec znehybnel v rukách dvoch mocných mužov. Damianov hlas! Ale to nie je možné, veď Damian odišiel, pomyslel si Adam v šoku. „Prepáč mi, že som ti nemohol odpustiť chybu, ktorej si sa mimovoľne dopustil. Poď, poď ku mne!“ Utrápené dieťa pocítilo ďalší šok, Damian vyšiel z pološera miestnosti a objavil sa pred ním, dotkol sa jeho čela a urobil naň znak kríža. Adam sa poddal váhe vlastného tela a mäkko dopadol do kňazovho náručia. „Už som tu, už som pri tebe!“ Opatrne vstal s chlapcom v náručí a povedal doktorovi Pricksovi: „ Počul som Váš monológ. Nemali ste na to žiadne právo. Adam je v zlom psychickom rozpolože…“ Nestihol dopovedať, lebo si uvedomil, ako mu vlhne košeľa. No nie práve od sĺz. Prekvapene ho posadil na vozík a obrátil sa k lekárovi. Yared mu potichu potvrdil obavy a ukázal mu, kde sa môže prezliecť do sucha. A veci mu po chvíli požičal láskavý Santa Claus, len čo porozdával darčeky. Jeden mal aj pre Adama, ale už mu ho nestihol dať. Damian si vzal veci, odtisol chlapca do izby sestier a rozpovedal im, čo sa stalo. Hoci veľa z nich sa len smialo, jedna, zrejme stážistka, prevzala od Damiana vozík s chlapcom a ospravedlňovala sa za svoje kolegyne. Kňaz sa na ňu milo usmial a trochu zahanbene odkráčal. Neskrýval škvrnu na oblečení, ale keď sa na neho to dievča pozrelo, bol v rozpakoch. Akoby sa dívala priamo cez neho, do jeho duše. Kráčal chodbou a cítil pohľady ľudí, keď kráčal s kostýmom Santa Clausa a hnednúcim fľakom na košeli, ale nevnímal ich. Vedel, že to bolo neobvyklé, no nie výnimočné. Aspoň tak sa presviedčal. Prišiel do lekárskej šatne a začal sa vyzliekať. Najprv si rozopol košeľu a uvoľnil sa. Nedbalo ju odhodil na lavicu a prešiel k nohaviciam, ktoré medzičasom stihli nasiaknuť chlapcovým močom. Ešte dobre, že mi nemusel požičať aj trenírky, pomyslel si Damian trpko. Rýchlo sa prezliekol a mohol ísť von. Potom si uvedomil, že ešte musí niečo urobiť. Siahol pod nové oblečenie a vytiahol krížik nad kostým Santa Clausa. Cítil sa v ňom prekvapivo pohodlne. Pozbieral mokré veci do igelitovej tašky ktorú našiel pri umývadle, zavrel za sebou dvere a šiel hľadať Adama. Napadlo ho, že ho hádam už umyli a čaká na neho vo svojej malej izbe. Hoci, Damian sa dozvedel, že Adama musia presunúť do inej, lebo mali nejakú vážnu diaľničnú haváriu a hospitalizujú až 200 ľudí.
„ Padre Damian! Padre Damian!“ zrazu začul za sebou známy hlas. Prudko sa obrátil a hľadel do tváre mladučkého dievčaťa. „ Si to ty? Si to naozaj ty, Kiara?“ Dievča so slzami v očiach prikývlo a vrhlo sa Damianovi okolo pliec. Ten ju láskavo pobozkal na čelo a opýtal sa: „ Čo tu robíš, prepána kráľa? Vari len nie…“ Asi 21-ročná Kiara Starrová rýchlo pokrútila hlavou a ukázala na obviazané zápästie. „ Pred pár hodinami ma sem priviezla sanitka, asi si už počul o tej nehode na diaľnici. Nuž, bola som priamo tam a poviem ti, je to hrôza! Čakám tu, predstav si, na svojho manžela… Áno, vzala som si ho!“ Mlela tak rýchlo, až Damian málo čomu porozumel. Zasmial sa, Kiarina veselá povaha a prostorekosť mu veľmi chýbali. „ Veľmi ti to želám, princeznička, ale povedz, nevidela si tu niekde pobehovať zdravotnú sestru asi v tvojom veku s chlapcom na invalidnom vozíku? Trochu ma ten chlapec pošpinil…“ ukázal na svoje oblečenie v igelitovej taške. Kiara pokrútila hlavou a znovu Damiana objala. „Chýbal si mi, Damian, som rada, že som už späť!“ Kňaz trochu ustúpil, lebo mu do nosa udrela Kiarina výrazná voňavka. „Pán Caller? Ani som Vás nespoznala, robíte dobrý skutok?“ ozval sa za rozprávajúcou dvojicou tenký ženský hlások. Damian a Kiara sa otočili a dievčina uvidela zúboženého Adama, ako potichu smrká, s hlavou opretou o operadlo vozíka. „ Kiara, toto je Adam, Adam, toto je princezná Kiara!“ Damian ju posmelil, aby mu stisla ruku s dodaním, že neskôr, keď bude mať čas, všetko jej vysvetlí. „ Ahoj Adam!“ ozvala sa Kiara bodro. „Ahoj.“ zamumlal váhavo. Kňaz si kľakol k nemu a nadvihol mu hlavu. Keď chlapec uvidel Kiaru, oči mu zasvietili a očervenel. Pritom šepol Damianovi: „ Kde si ju našiel, je taká čudná!“ Kiara ho nechtiac začula a nasledujúc Damiana, kľakla si k Adamovi, aby mu milo odvetila. „Aj mňa našiel takto ako teba, Adam! Vyzerala som rovnako ako ty! Ale on mi veľmi pomohol. On, a jeho priateľ na kríži. Ver, že som rovnako ako ty znášala utrpenie, no on ma v tom nenechal.“ Pritisla sa k Damianovi tak zľahka, až si to ani neuvedomil. „ Nie je mi dobre, Damian, chcem ísť…“ prudko zvesil hlavu. Kiara i sestrička až podskočili od ľaku. „ Adam! Adam!“ Zdravotná sestra rýchlo skontrolovala pulz a po chvíli vyhlásila: „Zaspal! Odnesme ho do postele, iste je po dnešku unavený!“ Kňaz zareagoval okamžite, pobozkal Kiaru na rozlúčku, a nasledoval sestru do novej izby. Bolo na nej šesť navlas rovnakých lôžok a ako si Damian stihol všimnúť, štyri už boli obsadené. Pomohol sestričke presunúť pacienta na lôžko a potom si sadol na stoličku vedľa. Po chvíli modlitieb si oprel hlavu o jeho lôžko a zaspal.

„Ocko? Ocko, kde si?“ Adam sa prebudil zo sna a ešte si celkom neuvedomil, kde sa nachádza. „Drž hubu, chlapče, chcem sa normálne vyspať!“ zrúkol starký, ktorý mal lôžko hneď vedľa Adama. Chlapec s vypätím všetkých síl obrátil hlavu k Damianovi a vtedy pocítil silnú bolesť. Zaťal zuby, po prvýkrát neprestal pri prvom náznaku slabosti, a po dvadsiatich minútach boja sa mu podarilo neomdlieť, keď otvoril ústa a prihovoril sa mužovi na kríži: „Prečo plačeš?“ Nastalo priam hrobové ticho, miestami prerušované len Damianovým rytmickým dýchaním. A potom Adam začul tichý hlások: „To plačeš ty, Adam!“ Chlapec prekvapene zhíkol. Na to starký vstal a buchol do spiaceho kňaza. „Urobte si niečo s tým deckom! Reve tu a ja nemôžem spať!“ Kňaz sa okamžite prebudil a zahľadel sa na Adama. Prudko vstal a dobre si ho prezrel. Hlavu mal čudne vykrivenú smerom k nemu, hoci si Damian pamätal, že bola rozhodne opačným smerom. „ Vy ste s ním hýbali?“ Obrátil sa na starkého, no ten rýchlo pokrútil hlavou. Mladý duchovný sa zhlboka nadýchol a pomohol Adamovi dostať hlavu do stredu tela. „Ty si našiel Kiarinho ocka? Kde sú tí ockovia?“ Chlapcova otázka bola veľmi čudná a Damian hneď neodpovedal.
„ Kiara má mamu aj ocka, ale oni ju nechcú…je to zložité…“ zaváhal kňaz. Adam prekvapivo vedel, čo to znamená. „A ty máš mamu a ocka?“ Damian pomaly prikývol. Položil Adamovi ruku na čelo a urobil znamenie kríža. Potom si znovu sadol. Adam si nahlas povzdychol a zamrmlal, akoby sám pre seba: „Ďakujem ti, muž z kríža.“ Damianova tvár prezrádzala prekvapenie a zadíval sa na krížik, ktorý mu visel na krku, a ktorý ani pri kúpaní neskladal. Potom ho pobozkal a uvedomil si, že je čas odísť, nechať chlapca odpočívať. „ Damian, nájdeš môjho ocka?“ Kňazovi vhŕkli slzy do očí a potom sťažka vyhlásil: „Ale budeš mi musieť povedať jeho meno, ako sa volal tvoj ocko, Adam? Ako ho volala mama?“ Chlapec zavrel oči a zamyslel sa. Volala mama ocka inak ako on? Nespomínal si, možno len na to čudné oslovenie jedného dňa; mama ho nazvala Midas, a potom sa obaja smiali ako diví;: „Midas. Tak ho volala mama. A Lilly mu hovorila…“ Hlas sa mu zlomil, keď hovoril o tom dieťati. A nevedno prečo, aj Damianovi po vyslovení jej mena navrela v hrdle hrča. Akoby už len tón Adamovho hlasu vypovedal o niečom, čo sa jej stalo.
„ Adam, si veľmi statočný chlapec, no teraz spi, porozprávame sa ráno.“ Otočil sa na päte a šiel späť na faru. Dekan ho už čakal. Bol nahnevaný. „Som unavený, rád by som si oddýchol!“ poznamenal Damian, otočený chrbtom k nemu. „ To počká Damian! Musím sa s Vami porozprávať!“ Kňaz vycítil, že sa nejedná o niečo obyčajné, prikývol a obrátil sa k dekanovi. „ Ide o Vaše misie!“ Mladý duchovný prekvapene klesol na posteľ. Dekan si sadol na kľačadlo pred posteľou a pokračoval tichým nahnevaným hlasom: „ Dozvedel som sa to až dnes. Odmietli Vás! Vraj nemáte dostatok skúseností so zranenými. Navyše sa ma pýtali aj na Vaše správanie v krízových situáciach…“ Damian mlčky prikývol, hryzúc si spodnú peru. Takže padre Corvell informoval Vatikán o jeho problémovom zdraví. Bol z toho znechutený. „ Ešte niečo ste so mnou chceli prebrať?“ opýtal sa nahnevane. Padre Corvell prikývol a zadíval sa Damianovi priamo do sivých očí. „ Chcem s Vami prebrať Vaše príchody sem! Nesúhlasím, aby ste celé dni trávili v nemocničnej izbe toho malého ničomníka! Rozumiem Vašim pohnútkam, priateľu, no verte, toto je už mimo Vás! Nemá rodičov, teda sa ho ujme sociálna služba! Nemôžete si chlapca adoptovať a ani nemáte možnosť vychovávať ho. Tak prečo s ním máte…“ Damian ho nenechal dohovoriť, schmatol ho za rameno a chladne poznamenal:
„ Prosím Vás, odíďte z mojej cely! Ihneď!“ Dekanova tvár očervenela. „ Myslel som si, Damian, že sme priateľmi! No zjavne som sa mýlil. Porozprávame sa o tom zajtra po bohoslužbe!“ S týmito slovami sa stratil v labyrinte chodieb a schodísk. Damian si sadol na posteľ a zaboril tvár do dlaní. Chvíľu takto sedel a modlil sa. Potom sa rozhodol, že si pospí a zajtra ráno sa dekanovi ospravedlní. Ako si zaumienil, tak aj urobil. Vyzliekol sa a ľahol spať. No spánok neprichádzal. Nastalo ráno a Damian ležal na posteli ako mŕtvola. Pôsobil tak vierohodne, hlavou zaborenou do vankúša, až nastrašil aj ďalšieho mladého kňaza, Ricarda Slavínyho, ktorý mu prišiel oznámiť, aby sa dostavil do dekanovej kancelárie. „ Damian! Damian! Čo je to s tebou?“ zvolal. Damian sa s námahou prevalil nabok a pozrel na Ricarda prekvapeným pohľadom. „ Necítim sa najlepšie, prosím, mohol by si to dekanovi vysvetliť?“ Ricardo chvíľu váhal, no keď ho pozoroval, pochopil, že to nie je výhovorka. Ospravedlnil sa mu a odišiel. Damian znova klesol na vankúš. Bol vyčerpaný a akýsi apatický. Možno mal dekan pravdu s Adamovým vplyvom na neho. Veď predsa Adam rovnako opovrhoval životom ako on násilnou dobrovoľnou smrťou. Keby len vedel niečo viac o tom, kto bol človek, ktorý to Adamovi urobil. A mal strach, že to, čo zistí, povedie k veľkej katastrofe, či dokonca diere v médiách. Kňaz začínal pochybovať aj o tom, či dokáže nájsť chlapcovho otca, ktorý je už viac než iste mŕtvy. A možno kvôli otcovi chcel Adam umrieť. Boli to ťažké otázky a Damianova myseľ sa tomu začínala vzpierať. Vtom mu zazvonil mobil. Prvýkrát ho dokázal ignorovať, no potom zavibroval ešte úpenlivejšie. „Haló?“ zvolal. Keď potom zložil, tvár sa mu skrivila zúfalstvom. Posadil sa na posteli a začal plakať. Oznámili mu totiž, že Adam mal ďalší záchvat a teraz ho udržiavajú v umelom spánku. Napokon vstal, obliekol si nepremokavú bundu, obul bežecké topánky a potácal sa smerom k schodom. Napriek tomu, že ledva stál na nohách, zaumienil si, že si pôjde zahrať basketbal s miništrantmi. Dúfal, že mu to pomôže, no na schodoch sa zrazil s dekanom. „Damian, nevyzeráte najlepšie, nepôjdeme sa spolu poprechádzať do Caserry Park a možno niečo zjesť?“ Damian bez náznaku emócií prikývol a tak vyšli von. Prešli asi 6 blokov od fary a zabočili na juh, k rozsiahlemu Caserry Park. Bola to oddychová, asi osem kilometrov dlhá lokalita pre matky s deťmi, no často si tam chlapci z okolia chodievali zahrať basketbal alebo tenis. O tomto čase, bolo 5 hodín ráno, tu nebol nikto a tak sa mohli nerušene pozhovárať. Prechádzali pomedzi rosou pokryté lavičky a hojdačky, no Damian to nevnímal. Bezducho nasledoval dekana. „ A sme tu, posaďte sa, Damian, porozprávame sa!“ poznamenal dekan a ukázal na piknikový stôl so štyrmi stoličkami. Obsadili ho a padre Corvell odkiaľsi vyčaril dva tuniakové sendviče. Damian sa mechanicky zahryzol do chrumkavej kôrky a dvihol hlavu k padremu. „ Mrzí ma, ako sme sa včera nezhodli. No pozrite sa, mal som pravdu. Ste bledý, v noci ste iste veľa nespali a počul som Váš smútok…“ Damian sa zľahka zapýril. Nerád dával najavo tento druh emócie a zakaždým sa cítil trápne. „Mýlite sa, padre Corvell. Môj momentálny stav nesúvisí s častými návštevami Adama! Nachádzam sa v zmätenom období, keď si utrieďujem svoje priority, svoje postoje i myšlienky.“ povedal potichu. „ A na čo ste doteraz prišli?“ opýtal sa rovnako potichu padre. Damian váhal, má mu povedať o Kiarinom príchode?
„ Nuž, v nemocnici som včera uvidel Kiaru, je šťastne vydatá! A stretla sa s Adamom!“ vyhlesol napokon. Augustín Corvell vstal a nervózne sa začal prechádzať. „Tá malá diablica si niekoho pustila k sebe? Výborná práca, Damian, ale vidím, že Vás to veľmi nepotešilo!“ Mladý kňaz zvážnel. „ Padre, smiem sa Vám vyspovedať?“ Tvár starého duchovného skamenela úžasom. No prikývol a Damian si pred ním pokľakol. „ Otče môj, zhrešil som myšlienkami proti čistote svojej duše. Nechal som sa ovládnuť zvieracími pudmi. Žiarlil som na tú mladú ženu, lebo nie som jej milencom!“ Padre Corvell bol prekvapený náhlym zvratom v správaní inak plachého kňaza, ktorý mal so ženami vždy problém. „ Damian, diabol číha v tom najnevinnejšom stvorení, v žene! Neospravedlňuj sa za túto svoju slabosť, je prirodzenou súčasťou života…“ Ale Damian pokračoval: „ Otče môj, zhrešil som myšlienkami proti čistote svojej duše. Neopatrne som zaobchádzal z krehkou bytosťou a polámal jej krídla nádeje. Vzdal som svoj sľub…“
Padre Corvell ho chytil za ruku a pobozkal ju. Damianova tvár očervenela prekvapením. „Už dávno som nepočul úprimnejšie vyznanie, ospravedlňujem sa Vám, Damian!“ Kňaza to však vôbec nepotešilo. Nebol si istý, či to padre Corvell myslí vážne. „ Ako to myslíte, padre?“ Starec sa usmial a pomaly povedal: „Myslel som si, že v Adamovom prípade sa nechávaš príliš unášať citmi a má to vplyv na tvoje ohlasovanie Pána. Ale teraz vidím, že si rovnaký ako predtým.“ Damiana jeho odpoveď veľmi prekvapila. Naozaj si nevšimol, že Adamov život mu spôsobuje problémy? Chvíľu sedeli mlčky a potom mladý kňaz informoval o Adamovom súčasnom stave. A mal nejasný pocit, že touto situáciou sa všetko mení. „Idem si trochu zabehať, ak dovolíte, pred raňajkami v chráme!“ poznamenal Damian, pevnejšie si zašnuroval topánky a porúčal sa. Augustín Corvell mu milo pokynul a po chvíli sa pripojil k príchodzej žene s dvoma malými deťmi. Damian zrýchlil tempo, nevnímajúc chlad onoho rána. Pomaly prebehol okolo prázdneho ihriska, pieskoviska s preliezačkami a nakoniec vybehol vstupnou bránou do ulíc mestečka, ktoré sa pomaly začínalo prebúdzať do monotónneho dňa. Bežal ako najrýchlejšie vládal a ani si neuvedomil, kam beží. Až keď takmer zakopol o bezdomovca spiaceho na kartónoch uprostred chodníka, pochopil, že sa nachádza niekde v Chearley Company parku. Zamrazilo ho. Podvedomie ho ťahalo na miesto, kde takmer pred rokom našiel pomaly umierajúceho chlapca. Spomalil a prudko vydychoval vzduch. Nohy ho pomaly viedli širokým chodníkom až k budove zdemolovanej fabriky na výrobu tkanín. Ocitol sa v nepríjemne zapáchajúcom priestore plnom ľudí, ktorí si ho však vôbec nevšímali. Kroky ho niesli čoraz vyššie a ako v tranze sa šplhal rebríkom na asfaltom pokrytú strechu.
Rozhliadol sa a keď ho ovanul studený vzduch, úplne precitol a veľmi opatrne sa približoval k okraju strechy. Keď uvidel uvoľnený kus odkvapovej rúry a krv na nej, došlo mu, čo sa tu stalo. Adama zrejme niečo vyrušilo, obzrel sa a nohou zavadil o rúru, ktorá sa uvoľnila. Nevšimol si, že pod strechou sa začínajú zhromažďovať bezdomovci. Damian v nepremokavej bunde a zašpinených čiernych rifliach ničím nepripomínal duchovného pastiera, viac sa podobal chudákom, ktorých natoľko pohltila smrť alebo choroba, že ich jedinou možnosťou je skok. Skok priamo do pekla.
„Tak už skoč, ty idiot! Nevidíš, že čakajú len na to, aby ťa mohli okradnúť…“ Damian sa mykol, no neobrátil hlavu, mysliac si, že sa mu to iba zdalo. Pozrel dolu a zakrútila sa mu hlava. Rýchlo si čupol a nohy mimovoľne preložil cez kraj strechy. Augustín Corvell, ktorý ho nenápadne sledoval, odkedy ukončil rozhovor s mladou ženou, bol v šoku. Damiana jakživ nezažil v takej depresii, dokonca ani vtedy, keď mu oznámili, že jeho sestru- dvojča Maxu zastrelili v supermarkete. Mal chuť kričať, ale nikdy nestál na hrane. Augustín sa musel sám seba pýtať, čo teraz prehliadol.
„Hej, tak skočíš, alebo mi tu budeš zavadzať celý deň?“ Tentokrát Damian obrátil hlavu a na opačnom konci strechy, pri ventilačnej šachte, zbadal siluetu nejakého človeka. „Boli ste tu aj pred zhruba siedmimi mesiacmi?“ Muž však mlčal. „A kto to chce vedieť, vari si fízel?“ Damian sám pre seba odvetil, že nie. Vtom v dave pod sebou zbadal dekana a zatmelo sa mu pred očami. Netúžil byť exkomunikovaný z Cirkvi, preto veľmi jemne posunul nohy od okraja strechy a tackavo sa postavil. Pomaly kráčal smerom k mužovi, no ten akoby zmizol. Na mieste, kde predtým videl siluetu, bol len ohorok čerstvo zahasenej cigarety. Kto to bol? A videl Adama, či skôr mu pomohol dole?

„Damian? Damian! Nerob hlúposti, zlez ku mne dolu!“ Mladého muža zamrazilo. Strechou sa niesol padreho prísny hlas. Kňaz sa len akýmsi zázrakom dotackal k rebríku, preletel ho tvárou nadol a ocitol sa pred vážne sa tváriacim dekanom. Ten ho rázne dvihol a odvliekol do nemocnice. Od Damiana vedel o akomsi Janusovi Erbleyom a pomyslel si, že mu hádam pomôže. Damianov veselý úsmev vystriedal sklený pohľad, spotené čelo a roztrasené končatiny. Ich príchod zaznamenal Adamov ošetrujúci lekár a hneď ich zaviedol do svojej kancelárie. Uložil Damiana na gauč a dal sa variť vodu na čaj. Damian medzitým prišiel k sebe a veľmi sa za seba hanbil. Dekan ho ubezpečil, že mu rozumie, hoci to nebola celkom pravda. Mal pocit, že je čas skoncovať s Adamom.
Pri čaji sa však rozhovor vôbec neuberal smerom k Adamovi, keďže jeho kóma bola nezvrátiteľná, aj napriek dovtedajším zlepšeniam. Kým teda lekár nespomenul dôvody tejto kómy, čo dekana skutočne zaujalo. „Nuž, myslím si, padre Corvell, že Janusove sedenia v ňom odblokovali tú časť jeho ja, ktorá bola týraná blízkou osobou. Damianova prítomnosť síce príznaky jeho duševnej nerovnováhy celkom úspešne odvracala, ale počas jeho neprítomnosti prejavoval známky silnej schizofrénie a zrejme aj teraz, v komatickom spánku, trpí preludmi, ktoré sa začali prelínať s realitou. Ostatní pacienti ma dnes ráno informovali, že mal ťažký záchvat strachu, ktorý sa skončil pomočením sa. Obávam sa, že budeme Adama musieť premiestniť na izolačnú jednotku. A tam ho podrobiť inej forme liečby, aký bol praktizovaný do obdobia pred kómou.“ Obaja duchovní sa na lekára zadívali, akoby mu nerozumeli. „ Myslím, že začneme len jemnou elektro stimuláciou…“ Damian prudko vstal. „Chcete ho liečiť ako blázna?!“ Doktor Trewleany pomaly prikývol a naznačil mu, aby sa upokojil. „ U 52% liečených pacientov sa vyskytlo výrazné zlepšenie. Navyše, u Adama je šanca na úplné, zdôrazňujem úplné, vyliečenie zo schizofrénie.“ Padre Corvell pomaly vstal a poznamenal, že už musí odísť. Obrátil sa ešte k Damianovi a poprosil ho, aby si dnes urobil voľno a poriadne si oddýchol. Keď odišiel, doktor Trewleany zalial čaj a jednu šálku podal roztrasenému kňazovi. „Chcem pre Adama len to najlepšie, pán Caller. Ale rovnako si uvedomujem, čo týmto môžem spôsobiť…“ Mladý kňaz neprítomne prikývol a prešiel si pravou rukou po čele. Sedel na gauči ako hotová kôpka smoly. „ Pán Trewleany, nepochybne máte pravdu. Ale nie je to náhodou tak, že Vaša nemocnica chce ušetriť na starostlivosti o temer beznádejný prípad? Veď elektrošoky sú len lacnou náhradou veľmi potrebnej, no nákladnej ústavnej liečby…“ Lekár vyvalil oči. Damianove znalosti Adamovho stavu a prístup boli nevídané. Povedal mu o tom Janus Erbley? Nie, toho viazala mlčanlivosť. „Nerozhodujem o tom,…“ rozhodil rukami lekár a Damianovi toto Pilátske gesto prišlo úprimne. Ako častý návštevník nemocnice vedel o jej anarchistickom riadení. Tí, čo mali moc, ju zneužívali do morku kostí.
Chcel ešte niečo povedať, ale lekár ho prerušil ráznym mávnutím ruky. „Nie, Damian, nepokračujem v tejto debate! Na dnes ostanete v nemocnici, v Adamovej predošlej izbe, je to hneď vedľa, tak ak budete…“ Kňaz pomaly prikývol a šiel si po nemocničné oblečenie. Vrátil sa k lekárovi a požiadal ho, aby to oznámil dekanovi. Sebastian Trewleany pomaly prikývol.

Patrick Shelby na scéne

Damian, Damian, Damian… mumlal Adam zo spánku. Len pred pár minútami ho prebudili z umelého spánku, aby mu urobili nejaké vyšetrenie a teraz ho nechali odpočívať. Adam mal však pocit, že ho nechali napospas osudu. Damian bol preč, akiste sa na neho hneval, a pán Erbley? Ktovie, kde bol. Adama posadol strach. Bol sám, v izbe osvetlenej len slabým svetlom pri dverách. Opäť sám. Nebol nikto, kto by ho pred ním uchránil. Cítil ho. Cítil, že je niekde nablízku. Muž v uniforme. Nemýlil sa. Dvere sa náhle otvorili a potom sa potichu zatvorili. Do izby vošiel niekto, kto tam nemal čo hľadať. Adam počul jeho chrapľavý dych a potom šťuknutie vypínača. Ako vždy. V absolútnej tme vykonával svoje zvrátené predstavy. Pomaly prišiel k chlapcovej posteli a priložil mu ucho na hruď. Keď počul jeho zrýchľujúci sa pulz, ticho sa zasmial. „Dobrý chlapec. Nič si mu nepovedal. Som veľmi rád, že spíš, aspoň si od teba nemusím pýtať povolenie.“ pošepol Adamovi do ucha a prešiel mu prstom po líci. Adam zúfalo preglgol, nemohol ani vykríknuť, strach z muža bol silnejší ako pud sebazáchovy. „Kde máš toho kamaráta? Počul som, že je tiež ležiaci pacient…. ako to robíš, že všetkým okolo seba spôsobuješ bolesť?“ Krivka Adamovho srdcového rytmu vyletela prudko nahor, keď mu muž vsunul ruku pod pyžamo. Potom ho obrátil nabok a ľahol si k nemu. Šialená bolesť v nohaviciach našťastie netrvala ani pätnásť minút, muž mu pobozkal krk a znova ho upravil do rovnakej polohy, v akej bol pred jeho príchodom, aby na neho nepadlo podozrenie. Adam v duchu vrieskal bolesťou a mal pocit, akoby mu muž roztrhal brucho a opäť ho zošil, zaživa. Oči sa mu drali cez zatvorené viečka, priam mu šli vyskočiť z jamiek…
Damian sedel na lôžku a díval sa neprítomne pred seba. Len okrajovo vnímal pustené rádio staršieho pacienta a jeho slová: „Nemal som ho rád, dobre mu tak, je to malý zlodej, kradol v mojom obchode!“ Spočiatku to Damianovi nedošlo, ale potom sa prudko obrátil na starčeka: „Čo ste to vraveli?“ Ostatní pacienti si ho vyľakane premeriavali, nechápali, čo sa stalo. „Len pokoj, pán duchovný! Keď mal asi 5 či 6 rokov, pristihol som ho v mojom obchode s vreckami plnými pánskych prezervatívov. Zavolal som polišov, ale ten Shelby sa len zasmial, vraj na čo by decku boli, a nechal to tak. No nenaštvalo by Vás to?“ Damian nemohol uveriť vlastným ušiam. A bolo to ešte horšie. „Ja si pamätám, že približne v tom čase ma pán Shelby navštívil v škole a pýtal sa, či k nám nechodí ten chalan, bol už školopovinný, ale žiadna škola o ňom neviedla záznamy. Povedal som, čo som vedel. Že býva u Victora Karasa. Ale poliš ma vysmial, vraj Victor Karas nemá deti. Potom ho však navštívil a našiel u neho chlapca. Uvalil mu mastnú pokutu, ale pokiaľ viem, chlapca u neho nechal. Na zhromaždení škôl som sa pýtal, či niekam nastúpil a ich odpoveď si zrejme viete domyslieť… pán Caller! Vy krvácate!“ Damian si siahol na tvár a pocítil čosi lepkavé. Krvácal z nosa. Pokojne si utrel nos do papierovej vreckovky a chcel sa ešte niečo opýtať, keď dnu vošiel pán Trewleany a povedal mu, aby ho nasledoval do Adamovej izby. Damian bez slova vstal a bosý prešiel chodbou do izolačnej izby a to, čo videl, mu vyrazilo dych. Adam ležal uprostred pomočenej postele a vzlykal s otvorenými očami, čo bol aj na neho celkom obdivuhodný výkon. „Čo sa mu stalo?“ opýtal sa lekára. Ten iba mykol plecom. Nechápal to, čo videl pred sebou. Ten výraz Adamovej tváre bol odzrkadlením šialeného strachu a úplnej prázdnoty zároveň. Damian prišiel k nemu a chytil mu bledú ruku. „Čo sa stalo, prečo tak veľmi plačeš, z čoho máš strach?!“ naliehal. Náhle Adam tak nahlas zakvílil, až jedna zo sestričiek od ľaku pustila misku s prázdnymi injekčnými striekačkami na zem. Damian si ju nevšímal. „Bol tu! Našiel ma! Znova sa ma dotýkal! A ty si tu nebol!!“ Damian vyhlesol: „Adam, bol to len zlý sen, rozumieš? Iba zlý sen! A nemôžem byť stále pri tebe!“ Adam zavzlykal a potom vyhlásil: „Načo potom ešte žiješ? Keď ma nechceš chrániť!“ Lekárovi chlapcove slová vyrazili dych a keď sa trochu spamätal zo šoku, zavolal si Damiana nabok. „Skontrolujem kamery na chodbe, či náhodou…“ navrhol vážne. Ako povedal, tak aj urobil. Po chvíli mlčania sa ozval Damian. „Adam, odpusť mi, že som nebol pri tebe vo chvíli tvojho najväčšieho strachu. A teraz mi povedz, čo urobíme s tvojimi mokrými nohavicami?“ Adam zamrmlal, že nemá ani potuchy. Damian sa usmial. „Pôjdeme sa pekne spolu s tetou sestričkou okúpať.“ Chlapec razantne pokrútil hlavou a skrivil tvár znechutením. „Chlapče zlatý, prečo si to takto komplikuješ? Nebolo by jednoduchšie prijať isté podmienky žitia v tejto spoločnosti? Nechcel som to povedať nepríjemne priamo, ale donútil si ma k tomu… odporne páchneš a nedá sa to vydržať. Je mi jedno, že sa ti to nepáči, ideme sa okúpať. Teraz ťa dvihnem a presuniem na špeciálne lôžko, dobre?“ Chlapec váhavo prikývol. Damian si vzdychol, pomaly chlapca nadvihol a presunul ho na gumou potiahnuté lôžko. „Tadiaľto, pán Caller!“ ukázala jedna zo zdravotných sestier, keď bosý Damian vytlačil lôžko z izby. Pomaly prešli chodbou k sprchovacej miestnosti. Vošli dnu a sestra zasvietila svetlo. Adam potlačil výkrik hrôzy. Miestnosť výrazne páchla čpavkom, všetko vrhalo zvláštne tiene. „Prisuňte ho k sprchovacej hadici.“ ukázala do kúta. Damian poslúchol a potom sa prihovoril Adamovi: „Teraz ti vyzlečiem mokré veci a trochu ťa poumývam týmto voňavým mydlom. Neboj sa. Budem sa ťa dotýkať len mydlom, a druhú ruku budem mať opretú o lôžko.“ Adam váhavo súhlasil. No potom sa vystrašene opýtal: „A ty budeš tiež vyzlečený?“ Damian potichu odvetil, že si na seba dá smiešny zelený plášť, aby si nenamočil oblečenie. Ukázal mu ho. Adam sa na neho zahľadel s veľkou nedôverou. Damian mu však nedal čas odporovať, pomaly mu prešiel rukou po líci. „Ver mi. Ja ti neublížim!“ ubezpečil ho a pomaly mu začal rozopínať pyžamovú košieľku. „Tak ja asi pôjdem!“ ozvala sa sestra nečakane a Damian sa ani nestihol spamätať, už bola preč. Adama stislo pri srdci. „Prestaň!“ skríkol a Damian odtiahol ruku od jeho nohy, chcel mu stiahnuť ponožky, ktoré stihli nasiaknuť chlapcovým močom. „Nedokážem to sám, Adam, musíš mi to dovoliť. Naozaj si myslím, že som ťa už veľa krát mohol presvedčiť o tom, že ja nie som ako Victor alebo tí ďalší, ktorí sa ťa dotýkali len za účelom ukojenia svojich zvrátených potrieb. Ja som kňaz!“ Damianove slová sa Adama hlboko dotkli. Pozrel na jeho ruky pokryté mozoľmi. A zrazu mal pocit, že ich niekde videl. No nie v tomto živote. Akoby vo sne vyslovil: „Aj ockove ruky vyzerali takto. Zničené ťažkou prácou a také nežné.“ Damian si nebol istý, či hovorí o svojom biologickom otcovi alebo o Victorovi, lebo sa tváril rovnako, nech hovoril o jednom či o druhom. „Už mi konečne dovolíš umyť ťa? Je tu chladno a ty si premočený do kosti. Rýchlo ťa umyjeme a pôjdeme späť do izby, rozumieš?“ Chlapec konečne prikývol. Damian si uľahčene vydýchol a jediným pohybom mu vyzul ponožky a pomaly mu stiahol pyžamové nohavice. A vtedy si uvedomil, že Adam neklamal. Na vnútornej strane stehien mal čerstvé modriny. Ležal tu úplne vystrašený, zneužívaný a teraz celkom bezbranný chlapec, ktorý nevie, čo to znamená mať niečo svoje. Niečo, na čo by nikto nesiahol. A pocítil silnú túžbu objať toto polámané dieťa a vliať mu do žíl lásku. Ale vedel, že nesmie. Adam mu konečne začal veriť. „Pustím ti vodu na pravú ruku a uvidíš, že to nič nie je.“ Ako povedal, tak aj urobil. Opatrne pokrútil kohútikom a Adamovi sa po tele rozlialo príjemné teplo. „Vidíš? Hovoril som. Niet sa čoho báť. Teraz ti dám do ruky mydlo. Tu je!“ Vložil Adamovi do dlane kúsok mydla a poukladal okolo neho chlapcove nevládne prsty. „Cítiš niečo?“ opýtal sa ho, kým chytil zvyšok mydla a prechádzal ním po chlapcovom tele tak obozretne, že to Adamovi vôbec nebolo nepríjemné. Ba práve naopak, prítomnosť mydla na koži bol pre chlapca úplne novým zážitkom. Potom však Damian prestal a pozrel na chlapca. „Adam, musím ti niečo povedať.“ Chlapec sa na neho prekvapene zadíval. „To, čo si mi povedal, že ti moje ruky pripomínajú ruky tvojho ocka, ma dojalo. A je mi ľúto, že teraz musím urobiť niečo, čo sa ti nebude páčiť! Chlapče, už asi vieš, čo mám na mysli!“ Adam so zatajeným dychom prikývol. „Neviem, ako sa k tomu staviaš, ale patrí to k osobnej hygiene každého človeka. Adam, prosím, nemám na výber. Sestra odišla preč a ostali sme tu sami!“ pokračoval Damian. Vtedy Adam prekvapil nielen Damiana, ale aj seba, keď povedal: „Neviem, čo znamená osobná hygiena, ale viem, o čo ti ide Damian. A…a ak je to nutné, urob to. No neubližuj…“ Mladý kňaz sa nadýchol a vtom mu čosi napadlo. Chvíľu sa bavil s podperou lôžka, až napokon dvihol Adama do sedu. Chytil mu ruku s mydlom a posunul ju k jeho rozkroku. „Nemusím to robiť ja, môžeš to skúsiť sám, robil si to už niekedy?“ opýtal sa potichu. Chlapec bol totiž veľmi vystrašený. „Ja…donedávna som si myslel, že je to len na cikanie… a nevedel som, čo s tým mám robiť.“ zamumlal po chvíli. To Damiana prekvapilo. Victora síce nepoznal, no očakával, že chlapca aspoň oboznámi so základnými funkciami jeho tela. Prehltol otázku a opatrne sa na chlapca usmial. „To nič. Teraz ťa to naučím. Lebo človek sa učí celý život, Adam. Aj keď v tvojom prípade je to trochu inak. Teraz prejdeš mydlom po stehnách a trochu sa opláchneš.“ Damian mu jemne chytil ruku a urobil, ako to vysvetlil. Adam nečakane očervenel a zastavil ho. „Damian, nedívaj sa tam!“ Duchovnému pastierovi chvíľu trvalo, kým pochopil. „Čo…čo sa to so mnou deje? Je mi veľmi teplo a bolí to!“ vykríkol chlapec vystrašene. „Dýchaj zhlboka, nádych, výdych, nádych, výdych! Už je ti lepšie?“ Adam pokrútil hlavou a zahanbene ju od Damiana odvrátil. „Adam, pozri sa na mňa! Vysvetlím ti to! Nemusíš sa za to hanbiť!“ Dieťa neochotne obrátilo hlavu k pokojne sa tváriacemu mužovi a on začal rozprávať. „To, čo sa ti stalo, je dôsledkom niečoho, čo ti bolo príjemné. Musíš však vedieť, že to v tvojom veku nie je vôbec normálne. Hoci vzhľadom na podmienky, v akých si donedávna žil, ťa utvrdzovali v tom, že je to absolútne bežné a preto si teraz zmätený.“ Damian sa snažil chlapca trochu upokojiť, no nebolo vôbec jednoduché hovoriť asi 12-ročnému chlapcovi o erekcii. „Je mi zle!“ oznámil nečakane Adam a z úst mu vyšplechol prúd zvratkov. Damian ho rýchlo presunul na prebaľovací pult, ktorý bol len pár metrov od nich a dobre ho prikryl osuškou, aby neprechladol. „Vrátime sa do izby, ale ešte sa musíš obliecť. Je ti už lepšie?“ Adam malátne prikývol. Kňaz vytiahol z igelitovej tašky suché a čisté pyžamo. Keď z neho odsunul osušku, všimol si, že jeho vzrušenie zmizlo. Výrazne sa mu uľavilo. Rýchlo ho obliekol a vzal ho do náručia. Otvoril dvere kopnutím a vyšiel na chodbu. Tam ho zbadal doktor Trewleany. Pozrel na Damiana a videl, že je veľmi rozrušený. Prihovoril sa mu: „Už to máte za sebou, je to v poriadku. Presunieme Adama na vozík a Vy so mnou pôjdete do miestnosti nemocničnej ochranky. Na chvíľu.“ Damian prikývol. Adam bol aj napriek všetkému poriadna váha a už sa mu podlamovali kolená. Lekár prisunul invalidný vozík a spolu s Damianom ho odprevadili do izby. Keď Adam o chvíľu zaspal, Damian nasledoval lekára na koniec chodby do miestnosti plnej monitorov. Lekár prišiel k jednému z nich a prehral záznam. Damian sledoval ako do Adamovej izby vchádza muž v čiernej koženej bunde a so šiltovkou na hlave.O niekoľko minút rozveselený vychádza von a zapína si gombík na nohaviciach. Niekoho mu ten muž pripomínal. „Poznáte ho, otče?“ opýtal sa pán Trewleany pomaly. Damian pokrútil hlavou. „Ale niekoho mi veľmi pripomína. Len si neviem spomenúť.“ Lekár mu chytil rameno a pošepol. „Poznám toho muža, a Vy ste ho stretli tiež. Hovorí Vám niečo meno Patrick Shelby?“ Damianovi sa zatmelo pred očami. Je to on? „Sadnite si, ste veľmi bledý!“ navrhol lekár rýchlo. Kňaz však len pokrútil hlavou. „Prišlo mi nevoľno. Ale už som v poriadku, naozaj. Som trochu unavený. Asi pôjdem naspäť do izby, ak Vám to nebude prekážať!“ vyhlásil. „V poriadku, Damian, odprevadím Vás…“ poznamenal a nedal mu na výber. Chytil ho za ruku a ako neposedné dieťa priviedol priamo pred posteľ a dohliadol aj na to, aby si ľahol a dokonca sa prikryl paplónom. „Asi nie je dobré nechávať Adama osamote, dám pred jeho dvere ochranku. Dvoch mužov, aby na neho dávali pozor.“ povedal. Aj on bol otrasený tým, čo videl na videozázname. „Ďakujem, pán Trewleany!“ pošepol Damian a zatvoril oči. Lekár sa opýtal na zdravotný stav jeho spolupacientov a nepokojný prišiel do Adamovej izby. „Zobuď sa, chlapče, chcem sa s tebou o niečom dôležitom porozprávať.“ povedal už od dverí. Chlapec ho spočiatku nevnímal, až potom zamrmlal na znak, že dáva pozor. „Neklamal si. A to sa mi páči, Adam. Ale Damianovi musíš povedať celú pravdu. To, čo si mi hovoril pri vyšetrení. Má právo to vedieť. Ak ho zapletieš do problémov s Uniformovaným, pôjde mu o život. Veď vieš, čoho je ten muž schopný!“ Prišiel k chlapcovi a chytil mu ruku. Trochu ju stisol. „Cítiš to?“ opýtal sa zarazene. „Nie, pán Trewleany.“ odvetil potichu. Lekár sa posadil a ohol chlapcovi prst ako najviac mu to chrupavka dovolila.
„A toto?“ Adam pokrútil hlavou. Nečakane prešiel pán Trewleany k jeho nohám. Stlačil mu pravú nohu, no chlapec odpovedal rovnako. „Adam, musím zavolať svojho kolegu, aby sa ti pozrel na nôžky, dobre? Nebude to trvať dlho.“ povedal a pred Adamom zavolal svojho kolegu neurológa. Asi o päť minút vošiel do izolačnej miestnosti štíhly mladík a usmial sa na Adama. „Adam, toto je môj kolega. Trochu sa ťa bude dotýkať, ale len tam, kde ja!“ oznámil chlapcovi. Ten váhavo prikývol. Lekár pokynul kolegovi, aby sa postavil pred Adama. „Ahoj. Volám sa Jimmy!“ Adam mu venoval rozpačitý úsmev. „Nemusíš sa báť, som lekár.“ povedal mu s úsmevom a vybral z kufríka, ktorý si so sebou priniesol, malé červené kladivko. „Pomôž mi, Sebastian. Vyzujeme mu ponožky. Trochu ťa idem poštekliť s kladivkom.“ povedal, stále sa dívajúc na prekvapené dieťa. Jakživ nevidel niečo podobné. O Adamovi vedel len z nemocničnej porady, keď sa prebral. A doteraz neveril tým príbehom o polámanom dieťati. Keď ho však mal pred sebou, ani mu na um nezišlo pochybovať o slovách pána Trewleanyho a riaditeľa nemocnice. Akonáhle mu Sebastian stiahol ponožky, sklonil sa a prešiel Adamovi po hladkom chodidle. Adam sa zrazu zatváril naozaj čudne. „Čo je?“ opýtali sa obaja lekári jednohlasne. „Šteklí ma to!“ Muži si vymenili prekvapené pohľady. „Naozaj?“ Pán Trewleany mu ani náhodou neveril. „Nedá sa nejako zistiť, či to nepredstiera?“ Neurológ prikývol, zatváril sa veľmi tajnostkársky a potom sa od Adama na chvíľu odvrátil. S niečím sa pohrával a Adama premáhala zvedavosť. Náhle sa prudko obrátil a v ruke mal veľké husacie pierko. Opäť Adamovi prešiel po chodidle, no tentokrát chlapec len prekvapene hľadel pred seba. „Čo to malo byť?!“ vykríkol. „To by som sa mohol opýtať aj ja!“ poznamenal trochu sklamane pán Trewleany, aby v Adamovi vzbudil ľútosť nad tým, že urobil niečo zlé. Chlapec však ako obvykle ani obrvou nepohol. „Podľa toho, čo si mi hovoril Sebastian a po tom, čo som sám videl, obávam sa, že sa nedá nič urobiť. Znecitlivenie je globálne. Teda, predpokladám to, ale bol by som rád, keby si ho priviedol do mojej malej ordinácie, aby som mu urobil kompletné vyšetrenie.“ povedal neurológ, keď zatváral kufrík a chystal sa na odchod.

„Som unavený, Damian!“ povedal chlapec zúfalo. „Aj ja. Ale musíme to vydržať, o chvíľu sa to skončí!“ prihováral sa mu. Adam ležal len v plienkach na lôžku v ambulancii a chvel sa. Bola mu zima. Lekár každú chvíľu odbiehal, čosi si mrmlal popod nos a občas mu niečo vpichol do nohy. „Nesmieš spať, Adam. Musíš so mnou komunikovať!“ povedal prísne lekár. Už 4 hodiny skúmal Adamov zdravotný stav a stále mal pocit, že niečo nie je v poriadku, že niečo vo svojom bádaní vynechal. Aj keď bol Adam na niekoľkých MRI, ba dokonca na CT hlavy, nič nebolo zistené. Vraj za to mohla chrbtica, ale podľa kolegu to s poškodením miechy nesúviselo. Teda, chlapcova strata citu musela nastať dávnejšie. A práve to musel zistiť. Kedy k tomu došlo. Či už pred pokusom o samovraždu… ó, ako ťažko sa mu o tom vôbec premýšľalo… alebo je to od útleho detstva. „Pán Caller, ak chcete ísť, môžete, ešte nie sme ani zďaleka pri konci, viem, je to na neho už veľa, ale ak to neurobíme teraz, nebude to už možné. Musíme to dokončiť.“ Keď to Adam začul, začal mykať hlavou prudšie ako inokedy. Chcel sa dostať preč. „Adam! Nerob to! Musíš mi povedať, čo sa deje!“ zvolal Damian zúfalo. Bol taký unavený… „Chcem ísť preč, chcem odísť! Chcem ísť preč! Je mi zima a nič mi nepomáha!“ Damian mu chytil ruku. „Počúvaj ma! Tak počúvaj! Som pri tebe! Nikam nepôjdem, kým sa to neskončí!“ prihováral sa mu a Jimmy bol užasnutý. Chlapec sa ako úderom blesku upokojil a s dôverou sa díval na vyčerpaného a spoteného františkánskeho kňaza. Bolo medzi nimi neskutočné puto. „Mám nápad.“ vyhlásil bez úsmevu neurológ a potom povedal. „Vyšetrenie sa skončilo, oblečte ho a posaďte.“ Damian vyvalil oči. Avšak, čo najrýchlejšie Adama obliekol a potom ho pomaly vytiahol do sedu. „Dobre, teraz odstúpte!“ Kňaz prekvapene vykríkol: „Ale potom…“ Neurológ si priložil prst k perám. Damian nemal na výber, odstúpil. Chlapec si vzdychol a pohol hlavou smerom nadol. Stalo sa čosi nevídané. Namiesto toho, aby spadol dopredu, ruky vytvorili akúsi podperu a Adam si uvedomil, že sedí. Damian aj neurológ boli ohromení. „Rýchlo ho presuňte do ľahu!“ vykríkol Jimmy. Mal pravdu, Adam sa celý roztriasol, ruky sa mu podlamovali. „Cítil si váhu svojho tela?“ opýtal sa pomaly lekár. Adam však len s úžasom hľadel pred seba. „Bolí ma bruško…“ zamumlal namiesto odpovede chlapec. Ambulanciou sa začal šíriť neznesiteľný zápach. „To nič,…“ skonštatoval neurológ. „…ale cítil si váhu svojho tela, keď si sedel?“ Dieťa skrivilo tvár do plaču a povedalo: „Akoby mi niekto udieral po chrbte!“ Lekár prikývol a povedal, že výsledky budú až po Novom roku. Vtedy Damianovi došlo, že už je december, a s ním spojené Vianoce. Pozrel na Adama a zahmlilo sa mu pred očami. Ako to bude cez sviatky?
Keď Adam, suchý a prebalený, konečne zaspal na lôžku izolačnej miestnosti, Damian mu stisol nehybnú ruku a rozplakal sa. Na Vianoce odchádza do Michiganu, aby ich oslávil s rodinou, nemôže byť Adamovi nablízku. Stál medzi dvoma mlynskými kameňmi a nevedel, čo má urobiť. Uvedomoval si, že odmietnuť otcovu znovu ponúknutú ruku by znamenalo úplný koniec ich už teraz dosť narušeného vzťahu, ale taktiež by nedokázal Adama nechať napospas Patrickovi Shelbymu. Neveril strážcom pred chlapcovými dverami o nič viac ako bezpečnostnému systému nemocnice. Veď policajt sa nepozorovane dostal priamo k nemu a pobudol tam viac ako 15 minút… „Pane môj, čo mám teraz urobiť?! Moja rodina ma očakáva v Michigane, ale moja prítomnosť je potrebná pri Adamovi. Nemôžem si len tak odísť, opustiť ho! Nikoho nemá! Pane, prosím poraď mi!“
Janusa Erbleyho potešilo, keď začul Damianovu modlitbu. Už dávnejšie sa s ním chcel porozprávať o Vianociach, no stále mu do toho čosi prišlo. „Nie som síce Pánbožko, ale odpoveď by som mal!“ Damian sa prudko otočil a uvidel Janusa, ako sa na neho usmieva. Kňaz vstal a rýchlo mu potriasol rukou. Hľadel na neho s očakávaním ako malé dieťa. „Aby som pravdu povedal, premýšľal som o tom už od 31. novembra, kedy som naposledy hovoril s Adamom. Ale poďme k veci. Chceli ste odpoveď a ja Vám ju ponúkam. Prehovorte rodičov, aby na Vianoce prišli sem. Do starého domu, aby ste mohli pripraviť bezpečný pobyt pre chlapca. Pokiaľ viem, až na jeho duševný stav, je stabilizovaný a mimo to, pobyt v inom prostredí by mu mohol pomôcť vyrovnať sa so svojou neľahkou situáciou!“ Damian vyvalil oči. Ako vôbec psychiater vie, že majú dom aj tu? Janus sa zoširoka usmial a stisol mu plece. „Poznám pána Callera staršieho. Ako chlapca ma priviedol k svätému prijímaniu. No moja viera časom ochabla a dnes sa už ani neodvážim nazývať sa kresťanom. Nepristupujem k sviatostiam a ani o to nemám veľmi záujem. Beztak žijem svojim spôsobom plnohodnotne.“ povedal, vychutnávajúc si Damianove rozpaky. „Porozmýšľajte o tom, máte na to tri dni!“ pokračoval tichým hlasom. Keď sa Damian ako-tak upokojil, povedal: „Mám z toho obavy. Hlavne kvôli otcovi. Má choré srdce a neviem, či by súhlasil s letom sem.“ Janus pristúpil bližšie. „Tri dni, Damian Caller.“ S týmito slovami sa pozrel kamsi za Damiana a usmial sa. „Dobré ráno. Alebo je pre teba noc?“ Kňaz sa obzrel. Adam už nespal. Díval sa na mužov s opuchnutými očami. Akoby len nedávno prestal plakať. „Prečo si tu?“ opýtal sa chlapec prekvapene, keď sa lepšie prizrel mužovi, ktorý stál pri Damianovi. „Prišiel som sa pozrieť, ako sa máš, dlho som sa s tebou nerozprával a bol som smutný.“ povedal pomaly. „Damian ti nič nehovoril?“ znela chlapcova ďalšia otázka. Oboch mužov jeho slová zarazili. Vedel, že sa o ňom zhovárajú a nič na sebe nedal poznať? „Noo… hovoril mi, že sa nevieš odpútať od zlých ľudí, ktorí ťa zneužívali až do tej nehody. Ale ako vidím, dialo sa to aj po nej. Nikomu si to nemohol povedať, lebo sa ti Patrick Shelby niečím účinne vyhrážal… Rovnako sa ti práve v očiach odráža bolestivá spomienka. Ak ide o tú malú, už minule som ti povedal, že to, čo sa stalo, sa nedá vrátiť späť! Je pravda, že si narušený, nemôžeš za to!“ Damiana psychiatrove slová veľmi prekvapili. Jednal s Adamom tak otvorene, až mal pocit, že o chvíľu môže dôjsť k ďalšiemu záchvatu auto-agresie. V poslednom čase veľmi rýchlo vykypel. „Damian, choďte si zatelefonovať s otcom, máme tu nejaké nevyriešené veci, prosím!“ povedal trochu podráždene, obkrúcajúc si neposlušný vlas okolo prsta. Kňaz pomaly prikývol a len nerád sa od chlapca vzdialil. Vytiahol z vrecka súkromný mobil a zavolal otcovi…

Vianoce podľa Callerovcov

Vianoce boli pre Damiana všetkým. No takéto šoky mu nerobili dobre. Otec totiž bez váhania súhlasil, aby chlapec z nemocnice strávil Vianoce s nimi. Ba zdalo sa, že je touto myšlienkou očarený. Damian to nechápal, nielenže jeho rodičia súhlasili s Adamovou prítomnosťou, oni dokonca už boli na ceste do svojho starého domu, ktorý už niekoľko rokov spravoval a prenajímal Damianov bratranec Jon, a tešili sa na jeho príchod. Jediný, koho to vôbec netešilo, bol Damian. Mal veľmi zlý pocit, že niečo sa zomelie. A to takým spôsobom, až to ovplyvní celú rodinu a možno dokonca celý Damianov doterajší život. Čím viac totiž chlapca spoznával, tým ťažšie sa s tým zmieroval. To dieťa ovplyvňovalo jeho psychiku viac ako ľudia, ktorých držal za ruku, keď umierali. Zrazu si uvedomil, o čom premýšľa a zahanbil sa. Adam nemohol za nič, celý život sa s ním len zahrávali, nemohol vedieť, že to, čo robia nie je správne. Aj keď tomu možno občas rozumel. Hlavne čím bol starší…
„Damian, takže, aký je verdikt?“ z dverí vyšiel Janus Erbley a spýtavo sa na kňaza zahľadel. Keď videl, že nie je veľmi nadšený, vzdychol si. „Rozumiem. Ale aspoň to skúste. Žiadam dva dni v rodinnom prostredí, veľmi by mu to pomohlo. Musíme mu dať šancu. Vysvetlil som mu, čo je v stávke a myslím, že ma pochopil. Ak nie, pochopí to, keď to uvidí na vlastné oči. Len ho nesmiete šetriť. Ak Vám ublíži, dajte mu to najavo. Nemusí to byť práve facka, ak poznáte kreatívnejšie a omnoho účinnejšie metódy…“ hovoril a hovoril. Damian ho však vnímal len na pol ucha. Niečo mu vŕtalo hlavou. Bolo potrebné zariadiť niekoľko vecí ešte predtým, než Adam prekročí prah domu. A prvou bolo, kde ho ubytovať. Dom mal síce niekoľko hosťovských izieb, rodina Callerovcov žila bohatým spoločenským životom, ale všetky boli na poschodí. A už len pri pomyslení na neustále presúvanie zhora dole ho boleli kríže. Janus Erbley sa usmial. „Čo bude Váš ďalší krok?“ opýtal sa zamysleného duchovného pastiera a mimovoľne si upravil záhyb košele. „Vybaviť to s nemocnicou. Potom umiestniť bezpečnostné prvky do obývačky, len pre istotu, a pripraviť členov rodiny na chlapcovo nepredvídateľné správanie.“ povedal Damian bez väčšieho sústredenia. Detský psychiater sa usmial. No len veľmi nepatrne. Videl, ako sa Damian tvári. Myslel si, že to bude zvládať lepšie. No mýliť sa je ľudské…

Adam sa zobudil veľmi prudko. Cítil, že v izbe nie je sám a veľmi sa zľakol. V miestnosti vládla tma a to vôbec nepridalo na jeho odvahe. „Damian?!“ zvolal vystrašene. „Tu som, neboj sa. Mám zažať lampu?“ Chlapec rýchlo prikývol. Kňaz prišiel k nočnému stolíku a šťukol vypínačom. Po izbe sa rozlialo tlmené svetlo. Adam v jeho odlesku zbadal Damianovu tvár. Stvrdnutú tuhým premýšľaním, či skôr tichou modlitbou. „Tu som! Prečo nespíš?“ opýtal sa vystrašeného dieťaťa. „Mal som zlý sen. O žene, ktorá bola Lillinou mamou.“ Damian sa mykol, chvíľu si v mysli opakoval Adamove slová. A potom vyhŕkol: „Ale veď… to bola tvoja mama! Pamätáš sa na mamu?“ Dieťa sa zamyslelo. „Hrali sme spolu hry. Hovorila mi, aby som utekal čo najďalej od domu a potom ma dlho hľadala… vždy som vyhral, nikdy ma nevedela chytiť. Iba raz sa jej to podarilo. Keď prišiel ocko domov, neviem odkiaľ, a povedal mi: „Si zlý! Nenávidím ťa!“, vtedy sa mi nechcelo utekať, dostihla ma na pol ceste a kopala ma, kým som nezaspal. Keď som sa prebudil, ocko stál nado mnou a mal v ruke takú čudnú vec. Vraj to bola zbraň. A začal mi rozprávať príbeh o svojom otcovi. Neviem prečo…“ Kňaz si urýchlene sadol, lebo sa mu náhle zakrútila hlava. Čo to malo byť? Bol to skutočný príbeh, alebo chlapcovo pomýlené myslenie? Ako sa mohli rodičia takto správať k svojmu dieťaťu? A prečo chce Adam nájsť ocka, veď ten sa k nemu správal nanajvýš poburujúco? Na druhej strane, boli tu Adamove mimovoľné spomienky na láskavého muža s jemnými rukami… Damian bol načisto zmätený. Keby len vedel, ako sa chlapec dostal do Victorovej moci, všetko by bolo omnoho jednoduchšie. „Kto ťa nazval Adamom?“ opýtal sa Damian. Nečakane mu niečo prišlo na rozum. „Ehm, ocko ma nevolal menom. Adam som bol od tej udalosti… ON ma tak nazval. Dal mi meno, dal mi poslanie. Dával mi seba. Vždy, keď zhaslo slnko na strope.“ Kňaza naplo na zvracanie, no prekonal sa a pokračoval: „ Adam, aké je tvoje poslanie?“ Chlapec naprázdno preglgol a potom tichým hlasom odvetil: „Moje poslanie je byť figúrkou na šachovnici. Byť bielym koňom človeka, ktorého ruky sú sfarbené krvou tisícich nevinných tiel.“ Damian vyvalil oči. To nemohla byť pravda! Tieto slová už počul. Presne pred jedenástimi rokmi, keď prišiel dať pomazanie umierajúcemu mužovi. Ten ich vyslovil na prahu smrti. Hovoril o tom, že jedného dňa zistí sám, aká krutosť môže byť spáchaná na ľudskej bytosti. A vtedy si vypočuje posolstvo. „Damian. Otvorte oči!“ Damian zažmurkal. Ležal na zemi a nad ním sa skláňal pán Trewleany. „Damian. Čo sa stalo?“ opýtal sa lekár pomalým hlasom. „Áno, myslím, že áno…. teda neviem, rozprával som sa s Adamom… och, Adam! Je v poriadku?“ vykríkol prudko. Lekár mu položil ruku na líce a povedal. „Chlapec je v najlepšom poriadku. Len Vy ste nás poriadne vystrašili, však Adam?“ pozrel napravo a usmial sa. Dieťa sa váhavo usmialo. „Je to tak, Damian!“ potvrdil roztrasene a uprene sa na neho díval. „ Je už veľmi neskoro, vrátim sa na faru, a pripravil sa na zajtrajší odchod! Mimochodom, ideš so mnou!“ Adamova tvár skamenela prekvapením. Janus Erbley mal pravdu. Bude mať Vianoce s Damianom. Potom jeho nadšenie pominulo a on sa takmer rozplakal pri pomyslení, že tam budú aj ďalší členovia rodiny. „Choďte Damian, a zajtra musíte podpísať vakačnú listinu a ešte by som odporúčal, viem, že to bude znieť šialene, aby ste sa všetci dali zaočkovať proti žltačke, ak ste tak ešte nemali možnosť urobiť.“ Damian sa na lekára prekvapene zahľadel. „Adam, idem sa s Damianom porozprávať na chodbu, o chvíľu sa vrátim a dám ti vitamíny.“ Chlapec prikývol.
Idú sa rozprávať o mne a odchádzajú, čo to má zase znamenať! Veď Damian mi to aj tak povie. A ak nie teraz, určite neskôr, veď mi to sľúbil…
Damian vyšiel na chodbu a zatvoril dvere do izby. Potom sa obrátil k lekárovi s prosbou o vysvetlenie.
„Ide o to Damian, že chlapcova ústna hygiena je na minimálnej úrovni a viete dobre, ako reaguje na dotyk. Obávam sa, že po uhryznutí by mohol niekoho nakaziť. Ak nie priamo žltačkou, potom baktériami, ktoré sa mu aj napriek našim snahám rozmnožili po celom chrupe.“ vysvetlil pomaly. „Pán Trewleany, ak na tom trváte, pôjdem domov a oznámim to svojej rodine. Ale mám z toho obavy.“ priznal Damian po chvíli. Lekár sa pousmial. „Ale skúsiť by ste to mohli!“ poznamenal. Mladý duchovný pastier pomaly prikývol a šiel do svojho starého domu. Lekár vošiel do Adamovej izby a uprene sa na neho zahľadel. „Adam. Zajtra ťa presunieme do domu Damiana Callera. Spoznáš jeho matku aj otca, ba aj jeho súrodencov. Budeš slušný a nebudeš sa s nimi rozprávať o ničom, na čo sa ťa nespýtajú. Sú to veľmi dobrí ľudia a preto sa musíš snažiť. Damian ma svoju rodinu veľmi rád a taktiež má rád teba. Viem, že je to pre teba ťažké, ale snaž sa.“ Jeho vyhlásenie chlapca veľmi prekvapilo. Nie však milo. Odkedy sa k nemu správajú takto? Akoby…
„Fajn!“ zahundral a otočil hlavu na druhú stranu, čím dal lekárovi najavo, že s ním viac nechce hovoriť. Pán Trewleany si vzdychol a vpichol chlapcovi antibiotiká na zápal močovej trubice. Po nich bol chlapec vždy trochu oťapený. „Dobrú noc, Adam. Dobrú noc.“ zašepkal a prikryl ho paplónom až po krk.
O čo im všetkým ide? Veď sa snažím a stále je to málo? A ako to bude u Damiana, keď ma tam očividne ani nechce? Myslel som si, že ma má rád, no zrejme som sa opäť pomýlil. Opäť som niekomu naletel… Prečo vždy uverím ľuďom ako je Damian alebo ten čudný bielovlasý muž? Veď jediné, čo chcem, je umrieť a oni my stále nerozumejú. Alebo nechcú…Som veľmi osamelý, nemám už nikoho, kto by mi rozumel. Max sem za mnou ešte neprišiel, a môj ocko je tiež kdesi ďaleko. A neviem, či ho Damian naozaj hľadá, alebo mi to len sľubuje…
S týmito nelichotivými myšlienkami Adam zaspal. Zobudili ho skoro ráno dve zdravotné sestry a začali ho odpájať od prístrojov. Adam tomu najprv nerozumel, ale potom si spomenul, že ide von z nemocnice. Do domu Damiana Callera. „Počkajte! Ja nechcem ísť!“ zavolal zúfalo práve vo chvíli, keď dnu vošiel Janus Erbley nasledovaný mladým kňazom, ktorý mal na chrbte modrý batoh. Zamrzol vo dverách a pozrel na psychiatra. Ten neváhal a povedal sestrám, aby ho nechali chvíľu osamote s chlapcom a potom svoju prácu dokončili. Keď odišli, Janus pokynul Damianovi, aby prišiel k chlapcovej posteli a chytil mu ruku. Až potom prehovoril. „Adam. Prečo nechceš ísť s Damianom domov? Veď na Vianoce nemôžeš ostať tu!“ povedal smutným hlasom. Adam chvíľu mlčal, no váhavo odvetil: „Lebo Damian ma tam nechce, chce byť na Vianoce len so svojou rodinou. A ja sa mu ani nečudujem!“ Chlapcove slová Damiana veľmi zaskočili. A nielen jeho. Janus si chlapca pozorne premeral a potom sa pozrel na Damiana. „Myslím, že by si to mal Adamovi vysvetliť, Damian, mám pocit, že to nepochopil správne!“ Kňaz prikývol. Pevnejšie stisol chlapcovi ruku a pošepol mu: „Adam. Mám ťa veľmi rád. A mám veľmi rád aj moju mamu a ocka. A práve oni sú dôležitými osobami v mojom živote. No niečo si si zle vysvetlil. Áno, Vianoce sú sviatkom rodiny, no ty si pre mňa viac ako rodina. Prisahal som ti, že ťa ochránim. A že ťa už nikdy neopustím. Ale uznaj, som iba človek. Pochybil som. Chcem byť s tebou, ale chcem byť aj s nimi. A preto musíš ísť so mnou.“ Janusovi sa zaleskli oči. Damian mal ohromný dar reči, vedel o všetkom rozprávať tak verne, akoby to myslel všetko vážne. Hoci ho teraz iba prinútil, aby to Adamovi trochu pomohlo. Chcel ho dostať do normálneho prostredia. A rodina gréckokatolíckeho kňaza plná detí s podobnými osudmi bola dokonalou alternatívou nemocničnej atmosféry. Bolo tam bezpečie aj od zneužívania, pretože tam nikto nepodporoval nadmernú sexualitu. „Poď, oblečiem ťa do teplejšieho ako je pyžamo. Mám tu niečo nové, čo si ešte nemal. Tomuto sa hovorí sveter, Adam. Pretože vonku je zima a toto ťa pred zimou dokonale ochráni.“ Adam pomaly prikývol. Zaujal ho tvar svetra a jeho zvláštna farba. „Uplietla ti ho moja mama. Takže sa jej potom poďakuješ.“ pokračoval Damian. Chlapcovi prebehlo mysľou, že to je od tej ženy nanajvýš čudné. „Damian, prečo mi tvoja mama kúpila sveter? Čo som jej urobil?“ Damian mu práve obúval ponožky, keď mu došlo, čo chlapec povedal. „Nerozumel si mi, Adam. Upliesť znamená vyrobiť ho. Z hrubej vlny. A z lásky. Urobila ti tento sveter preto, aby ti tým povedala, že si v našej rodine vítaný.“ Dieťa pomaly prikývlo. Hoci tomu veľmi nerozumelo. No podľa Damianovej farby hlasu rozoznalo, že je to dobré. Veľa informácií totiž vedel vypozorovať z mimiky. Bol na to taký citlivý, že občas skôr ako Damian niečo povedal, vedel, o čom sa bude hovoriť. Bolo to najmä preto, že Damianove emócie sa najviac prejavovali práve vo výraze jeho tváre. Mimo to, Adam sa na lôžku už začínal nudiť a tak si začal vymýšľať rôzne aktivity. Súviselo to najmä s novými skúsenosťami, ktoré pochytil na rehabilitácii od rehabilitačného pracovníka, pána Levera. Rozprávali sa spolu a pán Lever mu hovoril, aby čas v nemocnici trávil oveľa zmysluplnejšie ako premýšľaním nad hlúposťami, ktoré len zaťažovali jeho liečenie. Poradil mu, aby pozoroval tváre lekárov a sestier, a snažil sa uhádnuť, akú majú náladu. S jedinou podmienkou: Iba na základe mimiky. Keď to Adam pred dvoma týždňami skúšal po prvýkrát, vôbec mu to nešlo, skôr vedel ich náladu odpozorovať z ich vystupovania. Bol z toho neúspechu natoľko frustrovaný, že to hlboko ovplyvnilo jeho motiváciu na rehabilitáciách, čo Damiana veľmi mrzelo, pretože urobil veľké pokroky, otáčal hlavou do strán a dokonca sa mu podarilo na sekundu či dve udržať hlavu vo vzduchu. Až predvčerom to skúsil opäť a s takým výsledkom, až ho to samého prekvapilo. V ten deň správne odhadol náladu 6-tim sestrám a doktorovi Trewleanymu dokonca pogratuloval k najkrajšiemu úsmevu. Lebo Damian mu povedal, že musí byť milý na ľudí, ktorí sa o neho starajú. A pán Trewleany takým človekom bol. Adam samozrejme nerozumel tomu, čo znamená lekárska práca a nemohol vedieť, že vzťahy k nemu sú čisto pacient-lekár.
„Čo je to Damian?“ opýtal sa Adam prekvapene. „To sú zas len plienky. Nebudeme zastavovať zakaždým, keď chceš ísť na záchod! Jednoducho sa vycikáš do plienky. Keď prídeme do nášho starého domu, dostaneš novú, je ti to jasné?“ Damian bol podráždený a tak sa Adam viac nepýtal. Kňaz ho presunul na vozík, na čo Adam reagoval nesmiernym zatínaním zubov a prelievaním sĺz. No už nekričal, a to Damianovi uľahčilo prenášanie. Aj napriek miernemu zlepšeniu bolo jasné, že Adam sa s dotýkaním nikdy celkom nezmieri. Jeho psychická ujma bola hlboko v jeho vnútri. Rástol s ňou. „Si dobrý chlapec, Adam. Ďakujem, že si ma nehrýzol.“ povedal Damian potichu a prevzal od službukonajúceho lekára dohodu o prerušení pobytu v nemocnici. Potom stačilo vyjsť von cez hlavný vchod na snehom poprášenú ulicu. „Ideme autobusom. Cestoval si už niekedy autobusom?“ Adam sediac na vozíku však momentálne sledoval, ako sa ľudia obhadzujú snehom, ako deti veselo štebocú a poskakujú v malých hlúčikoch, a ako podchvíľou upíjajú z akéhosi pariaceho sa nápoja a aj to, ako za sebou ťahajú pestrofarebné pokrievky od veľkých hrncov, aby sa na nich šmýkali dolu navŕšenou kopou snehu. „Už je tu autobus, Adam. Pôjdeme?“ opýtal sa Damian opatrne, aby chlapca rýchlo nevyrušil z premýšľania. „Áno, Damian.“ odvetil chlapec neprítomne. Niekoľko vystupujúcich pomohlo kňazovi s vozíkom a potom sa ten prihovoril šoférovi autobusu: „Jeden celý, prosím!“ Adam sa pozrel najprv na vodiča a potom na Damiana. Obaja sa usmievali a chvíľu voľne konverzovali. Potom sa autobus pohol a Damian sa obrátil k Adamovi s otázkou: „Už si niekedy cestoval autobusom?“ Adam sa jemne usmial, a potom potichu povedal: „Áno, raz som bol s Victorom von. Vzal ma do čudnej miestnosti plnej časopisov a povedal, aby som mu jeden vybral a čakal, kým príde autobus.“ Damian nevedel, ako má na jeho slová vhodne zareagovať a preto radšej mlčal. Hoci ho prekvapilo, že konečne vyslovil jeho meno a nič to s ním neurobilo. Čoskoro za pomoci vodiča vystúpili priamo pred františkánskym kostolom. Adama ohromnosť chrámu skutočne prekvapila. Očakával určite menej, ako videl teraz na vlastné oči. „Teraz vojdeme dnu a prejdeme cez celý chrám do chodby, ktorou sa dostaneme do bytov pre kňazov.“ vysvetlil mu a tlačil vozík s chlapcom dovnútra. Ako povedal, tak aj bolo. Damian v ničom neklamal. Prešli okolo vysokých stĺpov, ozdobených farebnými freskami, a potom zabočili do mierne kupolovitej chodby s obrazmi svätcov. Adam sa tomu len mlčky prizeral. Atmosféra chrámu bola skôr desivá ako udivujúca, cítil sa tu stiesnene. „Adam, toto je padre Slavíny. Na chvíľu ťa tu s ním nechám, nie je vôbec nebezpečný!“ oznámil kňaz chlapcovi a ukázal na chrbtom stojaceho kňaza v bielom rúchu. Muž, o ktorom hovorili, sa s úsmevom obrátil a súhlasne prikývol. „Samozrejme, dám na neho pozor.“ povedal a kývol Damianovi, aby už odišiel. Keď sa za Damianom zatvorili dvere, Adam viditeľne znervóznel. Prítomnosť cudzích ľudí mu nerobila veľmi dobre. „No tak čo, Adam, tešíš sa na Vianoce?“ opýtal sa padre chlapca. Ten chvíľu neodpovedal, a potom prisvedčil. „Áno. Mám rád Vianoce. A vianočný stromček…“ zatajil dych. „Poznáš Damiana Callera dobre?“ opýtal sa Adam nečakane. „Poznám Damiana dobre. Spolu sme skončili aj seminár. Prečo sa ma na neho pýtaš, on ti o sebe nepovedal nič?“ Adamova tvár trochu pobledla a povedal: „Ak si jeho priateľom, varuj ho. Pred nebezpečným mužom, ktorého meno ani nechcem vysloviť. Ide mu po krku.“ Mladému kňazovi chvíľu trvalo, kým pochopil, no než stihol čokoľvek povedať, objavil sa pri nich Damian. S malým červeným ruksakom, ktorý zavesil na rúčky Adamovho vozíka, ktorý mu fakticky darovali. „Môžme ísť, pekne si sa s padrem rozprával?“ Adam pomaly prikývol a vrhol na muža, stojaceho pred ním, varovný pohľad. „Dobre, máme pred sebou ešte veľa cesty. Dovidenia!“ rozlúčili sa a Damian nasmeroval vozík na ulicu. Kráčal veľmi rýchlo, prudko prerážajúc sneh kolesami vozíka, a zrazu Adam zvolal: „Stoj!“ Damian zabrzdil kolesá uprostred chodníka a kľakol si pred chlapca. „Čo je, stalo sa niečo?“ opýtal sa. Adam so slzami v očiach prikývol: „Tvoj otec je tiež muž!“ Damian chvíľu mlčal. Premýšľal, čo by mu na to mohol povedať. Uvedomil si, že pre Adama boli všetci muži rovnakí ako Victor Karas a ostatní jeho trýznitelia. „Áno, Adam. Môj otec je muž. To ale neznamená, že ti bude ubližovať, ani sa ťa nedotkne, to ti prisahám!“ povedal. Síce videl, že chlapca táto jeho odpoveď nijak neuspokojila. „Pokračujeme.“ oznámil Adamovi a naozaj, chlapec sa trochu upokojil. Ani nie o desať minút zastali pred nazeleno natretou bránkou, ktorú Damian otvoril nohou a vošli do úzkeho, no odhrabaného dvora. Na schodoch vedúcich do domu stála celá rodina, vrátane Damianovho bratranca Jona, správcu domu v ich neprítomnosti. Keď uvideli príchodzích, začali im mávať a jeden po druhom prichádzali k Adamovi, aby sa s ním zoznámili. Adam bol prekvapený ich počtom. Ak to správne rátal, bolo ich osem. Pán a pani Callerovci, ich 4 deti, Jon a Damianov malý synovec George. To však nebolo najhoršie. Damian Adamovi prezradil, že ešte príde jeho švagor Daniel aj so starším synovcom Denzelom. Spolu dvanásť ľudí v dvojposchodovom dome. Adam si to úprimne nevedel predstaviť. No Damiana to potešilo. Aspoň budú na Vianoce všetci pohromade aj s Jonom. „Damian, vitaj doma, syn môj.“ povedal pán Caller s úsmevom. Adam však videl, že je to len silený úsmev. Nedôveroval mu. „Ahoj, Adam. Volám sa Raymond, ale môžeš ma pokojne volať Ray.“ a ponúkol Adamovi ruku. „Otec,on nehýbe rukami!“ zamrmlal mu Damian do ucha. „Ospravedlňujem sa, Adam. Nemusíš sa báť, nebudem sa ťa dotýkať bez dovolenia!“ Vedel, že najprv mu chlapec musí začať veriť. Damianove deti boli zväčša týrané a tak dobre vedel, ako na nich. Navyše, Damian ich varoval už pred Adamovým príchodom.

Jon pomohol Damianovi s vozíkom po schodoch a potom sa stratil v kuchyni, odkiaľ vychádzala príjemná perníková vôňa. Adam zavetril nosom. Nepoznal to. No zvláštnym spôsobom mu bolo lepšie. Kým mu Damian vyzliekal bundu, ktorú mu dal cestou k domu, stihol si všimnúť neozdobený vianočný stromček a pod ním porozkladané škatule. „Adam, chceš si sadnúť na pohovku k Tobymu? Určite bude rád.“ opýtal sa Damian. Chlapec bez váhania pokrútil hlavou. „No dobre, Adam, tak ostaň sedieť vo vozíku.“ povzdychol si kňaz. Tmavovlasý mladík vľúdne mávol rukou. „Nehnevám sa. Veď máme kopu času na zoznámenie sa!“ Damian sa na mladšieho brata vďačne usmial. Vtedy vošla do obývačky pani Callerová a opýtala sa: „Damian, bol si už skontrolovať chlapcovu plienku? Možno by si mal.“ Mladý kňaz prekvapene pozrel na Adama, ktorý celý očervenel. „Nie, miláčik, to nevadí, poď, pôjdeme hore a vymeníme ti plienku, dobre?“ prihovorila sa mu, lebo v jeho očiach zbadala slzy. Damian pomaly vzal Adama do náručia a nasledoval matku do izby. Po dlhých rozhovoroch sa dohodli, že dnešnú noc strávi Adam v Damianovej detskej izbe. Až potom ho presunú do Kiarinej izby. Totiž, Kiara u Callerovcov žila asi osem rokov ako plnohodnotná členka rodiny a Callerovci si ju veľmi obľúbili, hoci začiatky boli najhoršie.
„Damian, urobím to, choď Adamovi pripraviť niečo na jedenie, určite je hladný!“ povedala pani Callerová synovi. Kňaz veľmi rýchlo súhlasil, hádam sa matke podarí získať si chlapcovu dôveru. Veď bola matka. Istotne poznala zaručené metódy. „Teraz ti vyzlečiem nohavice a prebalím ťa, aby ti bolo lepšie.“ Vytiahla z modrého ruksaku, ktorý priniesol Damian do svojej izby len pred chvíľou, jednu plienku a s úsmevom sa sklonila nad vystrašeného chlapca. Adam ju však zastavil, keď mu chcela stiahnuť nohavice a priznal, že má z toho strach. „Adam, je úplne v poriadku, že ti to nie je príjemné. Ale teraz je rad na mne, aby som ti pomohla. Nie je to rovnaké, ako keď sa pocikáš. Stolica veľmi páchne a spôsobuje bolestivé vyrážky. Musíme ti ju zo zadočku odstrániť, lebo tam nepatrí. Nebude to trvať ani dlho. A budem sa ťa dotýkať len minimálne.“
Napokon Adam súhlasil. Pani Callerová postupovala naozaj jemne a celý čas mu rozprávala smiešne historky z Damianovho detstva. Keď rozopla plienku, na chvíľu sa zastavila. Bolo to horšie ako predpokladala. Modriny na vnútornej strane stehien a škrabance po genitáliách sa zdali byť čerstvé. Premohla zdesenie a siahla po hygienických vlhčených utierkach. Zotrela mu stolicu z intímnych partií a zvyšok, zachytený na plienke hodila do koša. Rýchlo, aby neprechladol, mu pod zadok položila čistú plienku a už ju chcela zapnúť, keď do izby vošiel George. „Veď je starší ako ja a ešte ho musia prebaľovať? Haha!“ Pani Callerovú to nahnevalo. „George! Nemáš právo sa mu posmievať, nemôže za to! Mama ťa nič nenaučila o slušnosti?“ George s plačom utiekol do kuchyne, kde jeho mama popíjala čaj a rozprávala sa s Damianom. Žena sa otočila k chlapcovi a prekvapene zistila, že zaspal. Zapla plienku a znovu ho obliekla. Keď bola so všetkým hotová, poriadne ho prikryla. Vtedy prišiel do izby Damian s tanierom, na ktorom bol sendvič s arašidovým maslom. „Damian, on proste zaspal, len som chvíľu kričala na Georga a keď som sa obrátila…“ Damian sa usmial a pohladil matku po líci. „Áno, mama. Aj ja som bol často svedkom jeho zaspávania. V jednu chvíľu sme sa rozprávali a v druhej ma už nevnímal. Úžasný chlapec!“ Pani Callerová si ho zamračene premerala a priamo sa opýtala: „Je niečo, čo si nám o chlapcovi nepovedal? Ak áno, urob to, prosím!“ Damian sa zatváril vážne. Položil tanier na pracovný stôl a pozrel na matku: „Ale nie pred ním!“ Vyšiel z izby, vediac, že matka ide za ním. Prišiel do kúpeľne na druhom konci poschodia a dokonca aj pustil vodu. Pani domu pochopila, že ich nesmie nikto vyrušovať. „Videla si modriny, je tak?“ opýtal sa na začiatok Damian. Keď prikývla, pozrel na ňu: „Nehovorí sa mi o tom ľahko. Adama zrejme od jeho štyroch rokov sexuálne zneužívali, zrejme viaceré osoby, a zanechalo to v ňom trvalé stopy. Nikdy nebude ako ostatné deti a zrejme bude mať veľké problémy zaradiť sa do spoločnosti. Berie osem druhov silných antidepresív a predsa stále vyhlasuje, že chce umrieť. Nedokážu mu vymyslieť správnu kombináciu a podľa slov jeho psychiatra spáchal v minulosti ohavný zločin. Dolámal svojej malej sestričke všetky končatiny a potom ju zapálil. Vraj aby nemusel trpieť sám. Nikdy predtým sa nestretol s toľkým zverstvom páchaným na deťoch.“ Pani Callerová si vložila tvár do dlaní a rozplakala sa. Koľko bolesti musel tento nevinný chlapec zažiť? Vôbec sa nečudovala jeho vystrašenému pohľadu. Musel ich považovať za opovrhnutia hodné bytosti. „No to nie je najhoršie!“ pokračoval Damian. „Čo môže byť horšie ako toto?“ vyhlesla pani Callerová. „Adam má pravidelne divoké halucinácie, kedy sa pomočuje a myká sebou zo strany na stranu. A podľa nedávneho neurologického vyšetrenia nereaguje na dotyky. Akoby blokoval všetko zvonku. Podľa neurológa to nemá organickú príčinu. Pochopím, ak ma po tomto pošleš aj s chlapcom do tých najhorúcejších pekiel, ale ja sa o neho jednoducho musím postarať…“ Vtedy sa stalo niečo úžasné, čo Damian od mamy nikdy nečakal. Zaborila si tvár do dlaní a po chvíli úpenlivého plaču vyhlesla: „ Ak je pravda to, čo mi hovoríš, Damian, ostane Adam tu. Ako člen našej rodiny a ja budem plakať s ním. A za neho, pretože mu tak veľmi ublížili! A možno raz ten dotyk pocíti, vtedy ho budem dlho objímať ako teba, keď si bol chlapec a mal si strach! Ale teraz sa poď dolu pozhovárať so súrodencami, dobre?“ Damian prikývol, utrel si slzy do rukáva košele a nasledoval mamu dole.
Je mi tak teplo. No nie nepríjemne, skôr duševne ako fyzicky. Damianova mama je úžasná žena. Taká hlučná a nepochopiteľná. Ale niečoho sa predsa len obávam. Damianovho brata. Tobyho. Díval sa na mňa tak čudne, neviem, či mu môžem veriť. Mám o tom povedať Damianovi, alebo si to mám radšej nechať pre seba? Asi to nechám tak. Alebo?
Adam ležal na posteli a opatrne sa rozhliadal po izbe. Takže na tento istý plagát sa díval Damian. Na stenu s mačacím kalendárom, z roku 1965, a na poličku s čudnými hranatými predmetmi, ktoré nepoznal. „Damian? Si tu?“ Do izby náhle vošiel Joshua, adoptívny syn rodiny Callerovcov. „Ach, prepáč, nechcem otravovať, ale nevieš, kde je Damian?“ Chlapec sa za ním ešte trochu díval a pokračoval v prezeraní si Damianovej izby. Potom ho to začalo nudiť a premýšľal o tom, ako sa zabaviť. No nič mu nenapadlo a tá samota mu začala prekážať. Nikto neprichádzal a to bolo čudné. Niekde ich počul, ale nebol si istý, či na nich môže zakričať. Ak ho dali sem, asi vedeli prečo. Pochytilo ho zúfalstvo. Nechcú ho! Iba to predstierajú ako Damian. Takéto myšlienky spôsobili, že začal znovu plakať. Oči mu zastrel prúd horkých sĺz, keď niekto vošiel dnu. „Ale nie, čo sa ti stalo?!“ Adam ten hlas nepoznal, ale nebol pre neho nebezpečný. No nemohol prestať plakať. „Neplač, no tak! Čo mám s tebou robiť? Pôjdem po Damiana? Chceš, aby tu bol?“ Adam pomaly prikývol, posmrkávajúc odušu. „Vydrž, hneď prídem!“ Kroky zrýchlili a počul, ako neznáma, keďže to bol ženský hlas, uteká dolu schodmi. O chvíľu do izby vbehol Damian, nasledovaný neznámou a ihneď prišiel k Adamovi. „Už som pri tebe, už som tu! Tíško…“ Jeho hlas spôsobil, že sa Adam upokojil. „Prečo si ma tu nechal… prečo si…“ Damian mu prešiel po líci. „Poď ku mne, poď… ty môj hlupáčik, veď si spal… neboj sa u nás ti nič nehrozí!“ prehováral ho. Damianova mladšia sestra, lebo to bola ona, s údivom pozorovala, ako mu chlapec neskutočne dôveruje. „Pôjdeš so mnou dole a niečo zjeme, súhlasíš?“ Adam samozrejme jesť odmietol, no Damian sa nedal znechutiť, opatrne vzal chlapca do náručia a pozrel na sestru. „Choď dolu a priprav vozík.“ Dievčina vybehla z izby a Damian s Adamom v náručí šiel za ňou. Pomaly zišiel dolu schodmi a usmial sa na otca. Ten mu úsmev rýchlo opätoval. Adamovi neušlo, že to Damiana veľmi potešilo. Chcel sa ho na to opýtať, no nebol na to čas. Kňaz ho posadil na invalidný vozík a chytil sa jeho rúčiek, aby ho odviezol do kuchyne, kde pani Callerová čosi vyprážala. „Ja vážne nechcem…“ začal chlapec, no Damian len výhražne zdvihol ruku. „Nechcem počuť žiadne ponosy! Musíš jesť!“ Na to chlapec nevedel, čo povedať a tak radšej mlčal. „Neboj sa, miláčik, niečo dobré ti nachystám, len ešte obrátim túto rybku na druhú stranu, aby sa nespálila. Budeme ju mať na Štedrú večeru. Vlastne, všetky tieto na stole, ako si si už stihol všimnúť!“ prihovorila sa mu pani Callerová. „Mami, nechám ťa na chvíľu s Adamom osamote, potrebujem sa s otcom o niečom poradiť.“ Žena s úsmevom prikývla a keď šikovným pohybom obracačky skončila ryba na druhej, ešte neopečenej strane, Adam s úžasom zahvízdal. Potom sa však zahanbil a stíchol. „Nie, zlatko, za toto sa nemusíš hanbiť. Naozaj nie. Tak na čo máš chuť? Máme k dispozícii chlieb s arašidovým maslom, džemom alebo čokoládovou pomazánkou. Alebo si môžeš dať polievku z rybacej hlavy…“ vymenúvala ďalšie a ďalšie možnosti, ale Adam si stihol povšimnúť jednu z nich. „To prvé!“ Pani Callerová sa usmiala, prisunula vozík k malému stolíku a kľakla si k nemu. Ktovie prečo sa Adam strhol. „Je to v poriadku, ukážem ti niečo. A potom mi povieš, či sa ti to páči.“ povedala potichu. Celý čas sa usmievala a to Adamovi trochu pomohlo. Len sa nemohol zbaviť nepríjemného pocitu, ktorý v ňom ten prudký pohyb vyvolal. „Teraz nepremýšľaj, iba ma sleduj!“ napomenula ho láskavo. Natiahla sa na policu a vytiahla odtiaľ sklenenú fľašu plnú čohosi hustého a poriadne lepkavého. Otvorila fľašu a Adamovi do nosa udrela príjemná vôňa arašidov. Keď videla, ako sa tvári, uľavilo sa jej a začala natierať krajec chleba. Samozrejme poriadne hrubo, ako mala vo zvyku. Adam s úžasom sledoval, ako jej ruky tancujú na povrchu a už len z tej vône sa mu zbiehali sliny. Keď pani Callerová skončila, Adam bol sklamaný. Chcel, aby pokračovala. „Čo je zlatko, nejako si zosmutnel!“ opýtala sa. „Ja…len, že ste už skončili…“ zamumlal. Žena sa šťastne zasmiala. „Ale to predsa nie je koniec sveta, ak chceš, môžeš sa na mňa pozerať, kým budeš jesť!“ Neuvedomila si, čo povedala. Až keď videla chlapcove tmavohnedé oči. „Joshua, poď sem, srdiečko!“ zavolala pani domu najmladšieho syna. „Áno, mama?“ ozval sa, vchádzajúc do kuchyne. „Pomôžeš mi s Adamom? Nevie sa veľmi najesť sám.“ hovorila veľmi opatrne a zároveň láskavo. Joshua chvíľu stál a potom si sadol k Adamovi. „Hm, ako len… no fajn! Počúvaj ma, chlapče! Ak ma počas toho, ako ťa budem ládovať chlebom uhryzneš, nebudeme kamaráti, je to jasné?“ Adam prekvapene prikývol. Tínedžer nevyzeral nahnevane, skôr to myslel zo žartu. „My sme kamaráti?“ opýtal sa Adam neveriacky. Pani Callerová nenápadne odložila riad do umývačky riadu a napäto čakala synovu odpoveď. „Si Damianov chránenec, tak prečo nie! Aj s Kiarou som si dobre rozumel! Ale prestaň kecať, lebo sa nikdy nenaješ! Otvor ústa!“ Adam poslúchol a Joshua mu do úst opatrne strčil natrený chlieb. Keď do neho zahryzol, po tele sa mu rozlial príjemný pocit. Bolo to úžasné!! Niečo také nikdy nezažil. Ani si nepamätal, že by niekedy jedol iné, ako odpadky. Ani sa nenazdal, a chlieb bol fuč. Damian, ktorý vošiel do kuchyne, neveriacky krútil hlavou. To bol jednoducho zázrak. „Damian! Damian! Zjedol som celý chlieb!“ Nikoho ani nenapadlo opravovať ho. Veď bol taký hrdý sám na seba… Asi nakoniec bolo dobre, že zmenil prostredie, prebehlo Damianovi mysľou, keď chlapcovi pohladil rameno. „To je výborná správa, veľmi sa z toho teším.“ Zrazu Adam vykríkol od ľaku a Damian si uvedomil, že zabudol ruku na ramene. Rýchlo sa odtiahol. „Prepáč, neboj sa! Neboj sa, už je dobre. Odpusť mi…“ prihovoril sa mu slabým hlasom. Adamova reakcia ho trochu prekvapila. „Poď sa so mnou pozrieť na vianočný stromček, dobre? Iste si si ho nestihol všimnúť!“ zasiahla Damianova mama. Joshua na to všetko hľadel mlčky, nervózne si hrýzol pery a premýšľal, čo Adama tak rozrušilo na obyčajnom stisku ramena. „Čo si to sem doviedol tentoraz, braček? A mám tomu aj zháňať darček?“ Damian trochu precitol zo šoku a prekvapene na brata pozrel: „Eeeh,…nuž ak sa nenahneváš, je to kto a nie čo, ale nemusíš mu kupovať nič. On to aj tak neocení. Aspoň zatiaľ nie.“ Joshua spokojne čosi zamrmlal a s rukami vo vreckách riflí odišiel preč. Damian chvíľu postával pri nádobke s arašidovým maslom a potom sa pomaly vybral do obývačky, kde bol zvyšok rodiny. Videl, ako všetci stoja v bezpečnej vzdialenosti a neustále s Adamom hovoria o Vianociach. Dojalo ho to. Aj keď to pre nich nebolo jednoduché, pokúšali sa. Už im povedal všetko, čo museli vedieť o tomto dieťati a cítil sa lepšie, keď to tajomstvo teraz nieslo viac myslí. Na neho to začínalo byť priveľa.
Je to ako ten sen, len sadrovcový anjelik nie je na svojom mieste. Pani Callerová povedala, že ešte nie je ten správny čas. Naozaj jej nerozumiem, ale je ku mne milá. A ako čudne ma volá, veď ja som Adam, nie zlatko či ako ešte… Asi by som jej to mal povedať, alebo sa aspoň spýtať Damiana, čo to znamená. Už dlho som sa s ním nerozprával osamote. A kde vlastne je? Ostal v kuchyni? Nie! Tu je!
Adam otočil hlavu k Damianovi a slabo sa usmial. To bolo znamenie, že sa k nemu môže priblížiť. Damian to pochopil a prišiel k vozíku. „Tak, páči sa ti stromček?“ Adam horlivo prikyvoval. „Je to ako môj sen. Ale nie celkom!“ Damian vedel, o čom chlapec hovorí, ale Callerovci nemali ani tušenia. „Neboj sa, v pravý čas aj to bude. Ver mi.“ Už sa ho šiel dotknúť, keď si to rozmyslel. „Takže, čo budeme robiť teraz?“ Pán Caller, sediaci pred obrovským televízorom sa zasmial a otočil sa k nim. „Predsa hrať človeče nehnevaj sa! Prisuňte ten stôl!“ Toby a jeho dvojča, Andrea, po sebe šibli pohľadom. Naposledy hrali túto hru po Kiarinom odchode a pán Caller to vedel. Prisunuli stôl k pohovke, kde sedel, a zo skrinky pod televízorom vybrali krabicu. Adam ich prekvapene pozoroval. Hýbali sa takmer vzájomne a hovorili naraz… Boli nerozluční a veľmi sa ľúbili, bolo to na nich vidieť. „Prvú hru sa budeš len dívať, ale potom sa zahráš tiež!“ vysvetlil mu Damian s úsmevom, nevedel sa dočkať, kedy znova hodí kockou. Callerovci sa medzitým rozdelili do skupiniek, keďže ich bolo pomerne veľa. Damian bol v skupine s rodičmi a Catherine, Jon s dvojčatami, a George hral sám, keďže Joshua kamsi odišiel. „Začína ten, kto hodí kocku s najvyšším počtom bodiek!“ zvolal slávnostne pán Caller a ako najstarší hodil ako prvý. Kocka letela vzduchom a zastavila sa na zelenom políčku. Bolo na nej číslo šesť! Víťazoslávne zaujúkal a potom podal kocku manželke. Tá energicky švihla zápästím a kocka dopadla presne do stredu hracieho poľa. „Dva!“ poznamenala s úsmevom. Podala kocku Damianovi. Ten najprv skontroloval Adamovu reakciu a potom hodil kockou. Tá chvíľu balansovala na hrane a keď sa zastavila, ostali v šoku. „Šesť!“ zahlásil prekvapene Damian a pozrel na otca. „Takže bude druhé kolo!“ usmial sa pán Caller a potľapkal Damiana po pleci. „Si na rade, bratranec!“ povedal Damian. Otcova reakcia ho veľmi tešila. Adam mlčky sledoval city otca voči synovi a niečo sa mu stále nepozdávalo. Jon hádzal pomaly, akoby lenivo a potom ešte pomalšie zahlásil: „Štyrka!“ Toby bol na rade, keď z ničoho nič pozrel na Adama. V očiach mu iskrilo. Adam odvrátil hlavu, zrazu sa mu ťažšie dýchalo. Akoby z diaľky počul jeho vyhlásenie: „Mám päťku!“ Nasledovala Andrea, a potom George. Zrazu si pán Caller všimol, že Adamovi niečo je. „Hej, chlapče, potrebuješ ísť na chvíľu preč?“ Jeho otázka vyvolala ticho. Nikto neprehovoril, a díval sa len na Adama. „Á-áno.“ Damian nečakal, čo bude nasledovať, vstal a prišiel k Adamovi. „Dýchaj plynule. Nemysli na nič iné, len na otvorené okno!“ Adam zavrel oči prirýchlo na to, aby bol v poriadku. Damian škaredo zahrešil a stiahol chlapca z vozíka na zem. „Otec, volaj do nemocnice! Rýchlo!“ A snažil sa podať Adamovi prvú pomoc. O mučivé tri minúty do domu vbehli dvaja muži. Jeden z nich bol Sebastian Trewleany, ktorý chlapcovi bez opýtania vysunul tričko a veľkú dutú ihlu mu zabodol priamo do srdca. Potom ho niekoľkokrát prefackal a keď Adam opatrne otvoril oči, prihovoril sa mu: „Nesmieš spať! Počúvaj ma! To som ja, Sebastian Trewleany, Damian sa veľmi zľakol! Ale už budeš v poriadku!“ Potom sa otočil k Damianovi. „Ak sa to ešte raz bude opakovať, pán Caller, budem nútený prehodnotiť chlapcovo umiestnenie mimo nášho dohľadu! Je to jasné?“ Potom mu podal kabelu s injekčnými striekačkami. „Ak by náhodou, polovicu tohto. Ak bude stabilný, nepotrebuje to, ale je to čosi ako prevencia pred ďalším možným šokom. Mimochodom, berie lieky od pána Erbleyho?“ Damian prikývol a poďakoval sa. „Tak poď, ideme do postele!“ povedal pán Trewleany a bez ohľadu na to, ako sa tomu chlapec bránil, ho vyvliekol hore, nasledujúc Damiana do jeho izby. „Už sa upokoj, dopekla! Nič ti nerobím!“ zanadával, lebo Adamovi sa podarilo uhryznúť ho. Damian ho mlčky prikryl a ospravedlnil sa namiesto Adama. Keď lekár odišiel, Damianovi ani nenapadlo niečo mu vyčítať. Len tak-tak unikol smrti. Ale niečo mu predsa len nedalo. „Čo sa to stalo tam dole?“ chcel vedieť. Adam sa rozplakal: „Bojím sa ho! Díva sa na mňa tak…“ Damian však nerozumel. „Koho sa bojíš?“ naliehal. „Tobyho! Díva sa na mňa rovnako ako Victor!“ Kňaz prudko vstal. „Adam! Je to môj brat, on nie je žiadny tyran! On ti naozaj neublíži! Nikdy! Dal by som za to krk!“ Adam nepochopil, ako to myslel a vydesilo ho to. „Ty sa chceš zabiť?“ Damianovi spočiatku nedošlo, prečo sa ho to pýta, ale potom sa zasmial a vysvetlil mu to. „Prečo mi tvoja mama hovorí tými čudnými slovami, veď sa volám Adam!“ Kňaz si sadol na stoličku pri posteli a prešiel mu po líci. „A všimol si si, že takto hovorí aj iným členom rodiny? Je to zosobnenie jej citov voči nám, svojim deťom!“ Adam pokrútil hlavou. „Ale ja nie som jej dieťa!“ Damian zaváhal. Toto nevedel chlapcovi vysvetliť. „Adam, trochu si pospi a potom sa pôjdeme porozprávať s Tobym, uvidíš, že ti pri ňom nič nehrozí.“ Chlapec napokon súhlasil a poslušne zavrel oči…
Na druhý deň ráno, keď otvoril oči, slnko ešte len vychádzalo a šteklilo Adama na nose. So záujmom dvihol hlavu pár centimetrov nad vankúš a snažil sa na slnko dovidieť. Bolo také hrejivé a šteklivé, po živote v tme a strachu bolo slnko balzamom na jeho dušu. Nebál sa ho, ako ostatných vecí, ktoré nepoznal. Mal pocit, akoby ho presviedčalo, že všetko bude dobré. A možno tomu Adam chcel veriť. Hoci hlboko vnútri horel ten strach. Strach z muža v uniforme. „Ako vidím, už si sa zobudil!“ usmial sa Damian a chlapec mu úsmev váhavo opätoval. „Svieti slnko, ale kde je?“ Damian pomohol Adamovi sadnúť si. „Tam, vysoko na oblohe!“ Keď kňaz videl výraz na chlapcovej tvári, uľavilo sa mu. Bol to nadnášajúci pocit, vidieť, že je slnkom nesmierne zaujatý. „Čo by si povedal, keby som ťa obliekol a šli sme trochu na dvor?“ Adam len neochotne obrátil hlavu od slnka a pomaly prikývol. Damian ho uložil a opatrne mu stiahol pyžamové nohavice pod kolená. Siahol do ruksaku a vytiahol jednu plienku. „Prebalím ťa a pôjdeme. Zoberieme aj sendviče a dnes budeme jesť vonku!“ Adama predstava jedla nejak nelákala, no Damian bol neoblomný. Po výmene plienky mu natiahol cez hlavu sveter od pani Callerovej a usmial sa. „No tak poďme!“ Vzal Adama do náručia a niesol ho dolu schodmi do obývačky, kde sedel pán Caller a sledoval televízor. Adamovi sa zdalo, že nič iné už nerobí. Aspoň ho pri ničom nepristihol. „Dobré ráno, Adam! Ako sa ti spalo?“ obrátil k nim hlavu. „Mal som dobré ráno.“ odvetil Adam pomaly. Nebol si istý, či odpovedal správne. Damian sa zasmial a posadil ho na vozík. „Časom na to prídeš!“ povzbudil ho a chytil sa rúčiek vozíka. Opatrne zišiel dolu schodmi a keď sa ocitli vonku, zbadali, ako k nim kráča suseda. „Dobré ráno, otče! A koho to tu máme? Aký si peknučký!“ Damian sa poškriabal za uchom a povedal: „Dobré ráno aj Vám, pani Hoserová, teší ma, že Vám môžem predstaviť svojho chránenca! Volá sa Adam.“ Žena sa na Adama zoširoka usmiala. No jeho to vôbec netešilo. Damian to postrehol, no rozhodol sa necúvnuť. Raz sa s tým bude musieť vyrovnať. A čím skôr, tým lepšie. „Adam, toto je pani Hoserová, naša suseda. Pozdrav sa jej dobré ráno!“ Adam však pokrútil hlavou: „Veď už je nový deň!“ Žena sa zasmiala. „Máš pravdu, chlapče, už je naozaj deň, to len tak trochu vyzeráš, akoby si len teraz vstal!“ Adam sa opatrne usmial. Netušil, o čom hovorí. Je pravda, že svoju tvár dnes ešte nevidel, ale pomyslel si, že to hádam nebolo až tak vidieť. „Dobre, nechám Vás, idem do obchodu, kúpiť niečo na raňajky. Dovidenia otče!“ Adam počkal, kým za sebou zavrie bránku a potichu sa opýtal: „Ty si jej ocko?“ Damian pokrútil hlavou a vytiahol z desiatového boxu dva sendviče. Oprášil lavičku pod schodami a sadol si. Usmial sa na Adama a vysvetlil mu, čo znamenalo jej oslovenie. „A teraz sa najedzme! Pozri, nie je to krása?!“ rozhodil rukami tak prudko, až takmer pustil z rúk sendviče. Adama to rozosmialo a chcel svoj úškrn nejako zamaskovať, ale nepodarilo sa mu to. „To je v poriadku,… a teraz spolu zjedzme sendviče. Potom uvidíme, čo ďalej.“ poznamenal Damian a už mieril k chlapcovým ústam, keď na dvor vyšiel Joshua. „Damian, nevadilo by ti, keby som to urobil ja?“ Kňaz pozrel na brata a prekvapene pokrútil hlavou. „Nie, ak s tým Adam bude súhlasiť!“ Adam nenamietal a tak sa Joshua posadil k nemu na lavičku a mlčky chlapca kŕmil. „Včera som bol vonku s Gregom. Hovoril mi, že by chcel prísť do kostola…“ hovoril Joshua pomedzi kŕmenie. „A čo si mu povedal?“ zaujímalo Damiana. „No…povedal som mu, že môže prísť v nedeľu na bohoslužbu a že môže sedieť vedľa mňa!“ Mladý duchovný pastier chvíľu mlčal. „To bolo veľmi správne, odkáž mu, že sa na neho budeme tešiť.“ povedal a zahľadel sa na Adama. Dostal nápad. „Adam, čo by si povedal, keby si šiel zo mnou do chrámu. Na svätú omšu. To je taká slávnosť, kde prijímame Ježiša Krista. O tom už niečo málo vieš, však?“ Adam prikývol. „Ale nechcem ísť, prepáč, Damian!“ Joshua sa mykol, ale pokračoval v kŕmení, kým po sendviči neostala ani omrvinka. Chlapec oslovoval jeho brata krstným menom a to nemohla ani Kiara, hoci s nimi dlho bývala pod jednou strechou. V duchu si opakoval jeho slová v deň, kedy Adama priviedol do domu a hovoril im jeho strašidelný príbeh. A nenatrafil ani zmienku o tom, prečo to urobil. Adam bol očividne iný prípad ako Kiara…
Premýšľa. Tuho. Dúfam, že som nepovedal niečo, čo som nemal. Nechcel by som uraziť kamaráta, tak nás nazval. Sme kamaráti. Aj keď neviem, čo to znamená, nie je to nič podozrivé, čomu by som nedôveroval. A kto je Greg? Jeho kamarát?
„Vy dvaja by ste sa mali vidieť! Jeden horší ako druhý!“ zasmial sa Damian nahlas, až to oboch chlapcov vytrhlo z premýšľania. Pozreli na neho rozzúrene, no zároveň úsmevne. Ani jeden to nemyslel vážne. Chvíľu sa smiali a posedávali na lavičke, ale potom Damian povedal: „Je čas na kúpanie! Včera si sa tomu vyhol, ale dnes už sa musíme okúpať!“ Na Adamovej tvári sa objavil zanovitý výraz. „Nie!“ vyhlásil rázne. Joshua mlčky vstal. „Prečo sa správaš ako decko? Kúpať sa je bežná vec a tu nikto nechce takého smraďocha!“ Damianovi neušlo, že Joshuovi na Adamovi akosi veľmi záleží, ba čo viac, má ho zrejme naozaj rád. „Fajn!“ zahundral Adam neochotne. „Keď sa vrátim domov, budeš v obývačke čumieť do telky a umytý od hlavy po päty! Je ti to jasné?“ opýtal sa Joshua. Adam neochotne prikývol a Damian s Joshuovou pomocou ho presunul naspäť do domu. V obývačke už sedel aj George a Andrea. Pozdravili sa Adamovi a keď im Damian vysvetlil, prečo je taký otrávený, schuti sa zasmiali. Damian chvíľu počkal, potom vzal Adama do náručia a vyniesol ho hore, priamo do kúpeľne. Posadil ho do vane a rozprával: „Najprv ti vyzlečiem sveter, potom pyžamovú košeľu a potom skontrolujem plienku, ktorú taktiež dáme dolu.“ A robil všetko tak, ako povedal. Opatrne a láskavo ho zbavoval oblečenia, až ostal Adam len v plienke. „Dobre, dýchaj pokojne a sústreď sa na niečo iné, aha, aký tu máme pekný obraz!“ povedal Damian, cítiac napätie. Adam sa poslušne zahľadel na obraz veľkej červenofialovej ryby, ktorá plávala po morskom dne. Pôsobila živo, Adam každú chvíľu čakal, že odpláva. „Pustím na teba vodu. Bude trochu horúca, tak sa nezľakni. Potom ti podám mydlo a umyješ sa.“ Adam pomaly prikývol. Damian namieril sprchovaciu hlavicu k Adamovým pleciam a opatrne pokrútil kohútikom. Opláchol z Adama pot a potom si kľakol, aby mal k nemu lepší prístup. Vzal do ruky mydlo a veľmi pomaly prešiel po chlapcovom ramene smerom k dlaniam. Nehybné prsty boli položené na bledých nohách a pohľad na nich nebol Damianovi veľmi príjemný. Nikdy ich neuvidí pohnúť sa? Aká to musí byť bezmocnosť, byť väzňom vo svojom vlastnom tele? Ale nebol čas o tom premýšľať, musel sa sústrediť na Adamovo umývanie. „Dám ti do ruky mydlo a skúsime to, ako minule. Nemaj strach!“ povedal, mysliac hlavne na to, čo sa stalo vtedy. Adam nervózne preglgol a keď mu Damian upevnil mydlo v ruke a prešiel ňou k intímnym partiám, pomaly zavrel oči a snažil sa sústrediť na niečo iné. No Damianova ruka na jeho ruke tomu veľmi nepomáhala.
Nič sa však nestalo, o chvíľu ho Damian opláchol od mydla a povzbudivo sa na neho usmial: „Si šikovný! Zvládli sme to!“ Pomaly ho presunul do svojej izby a obliekol. Keď bol Adam suchý a prebalený, Damian mu šiel dolu pripraviť sendvič. Adam mal čas premýšľať o tom, čo sa vlastne vtedy stalo. Damian sa mu to síce snažil vysvetliť, ale hanbil sa hovoriť niečo konkrétnejšie.
Keď zjedol sendvič, Damian ho vzal do náručia a odniesol ho do obývačky. Prisunul vozík k televízoru a povedal Adamovi, že sa o chvíľu vráti. Adam len nerád ostával bez Damiana. Potom sa však sústredil na veľkú drevom obloženú krabicu, kde podchvíľou poskakovali čudné postavičky s dlhými bielymi bradami. „Veď je to len reklama!“ zasmiala sa Andrea, keď si všimla jeho zaujatý pohľad. Adam k nej obrátil hlavu: „Čo je to reklama?“ Andreu prešiel smiech a pozrela na otca, ktorý dovtedy mlčky sedel. „Ehm, Adam, reklama je akýsi oznam o novom produkte, napríklad tu je reklama na čokoládu! Hovoria, aké má pozitívne vlastnosti a prečo by sme si ju mali kúpiť.“ vysvetlil mu Raymond Caller pomaly. „Čokoradu?“ George takmer vyprskol smiechom, no potom si uvedomil, že by na to mohol opäť doplatiť a tak sa radšej ovládol. „Nie čokoradu ale čo-ko-lá-du! Nikdy si ju neochutnal?!“ Adam pokrútil hlavou. „Čo-ko-lá-du, povedal som to správne, som nikdy nevidel.“ Raymond sa sťažka ovládol, no potom vstal a prešiel k barovej skrinke, odkiaľ vytiahol tabuľku švajčiarskej čokolády a povedal: „Toto je čokoláda! Dám ti kúsok do úst a ty ho budeš cmúľať, aha, takto!“ vložil si kúsok čokolády do úst a prehnane prežúval. George sa dusil smiechom, takmer mu praskli rebrá. Adam si to všimol, ale nerozumel mu. Pán Caller bol ako na ihlách, keď Adamovi vložil čokoládu do úst. Chlapec nasledoval jeho príklad a začal prežúvať, a čím viac to robil, tým viac sa cítil príjemnejšie. „Čo je to za zázrak? Je to ako teplá voda vo vani!“ Andrea sa nechápavo zahľadela na otca, ale on mykol plecom. Toto nemalo význam. „Ešte?“ opýtal sa Adam s nádejou v hlase. No pán Caller pokrútil hlavou. „ Sladkosti ako čokoláda je dobré jesť len vo veľmi malých množstvách. Ale vieš čo, poviem Damianovi, aby ti dal kúsok za každým cvičením, čo na to povieš?“ Chlapec pomaly prikývol. Cvičenia naozaj neznášal. „Nad čím teraz premýšľaš?“ Adam sa pozrel na pána Callera: „Prečo mi toľko pomáhate? Čo som Vám urobil?“ Andrea sa rýchlo postavila a odišla do kuchyne, a George sa zrazu stratil na hornom poschodí. Keď pán Caller videl, že to nechali na ňom, vzdychol si a sadol si bližšie k Adamovi, no len tak, aby mu to nebolo nepríjemné. Až potom začal hovoriť. „Adam, viem, že tomu nerozumieš, ale máme ťa radi. Neurobil si nič, iba to, že si nás prijal!“ Adam prekvapene zažmurkal. „Prijal ako Ježiša Krista pri bohoslužbe?“ Pán Caller sa zamyslel. „No, Adam, je to niečo podobné! Ale skôr je to, že tvoj príchod nás stmelil, spojil do jednej veľkej rodiny. Lebo po odchode Kiary bolo v našom dome prázdne miesto!“ Chlapec zrazu zavrel oči a nehýbal sa. „Adam?“ Pán Caller sa vzpriamil na kresle a zopakoval otázku. „Damian!“ zvolal rýchlo. Odkiaľsi sa tam vynoril a prišiel k nim. Pozrel na Adama a vyhlásil: „Oci, iba zaspal!“
Chvíľu sa šeptom rozprávali o čokoláde, a potom Damian povedal, že by mali Adama presunúť na gauč, aby si narovnal chrbát. Pán Caller súhlasil a sadol si do kresla. „Damian, hovoril s tebou o minulom živote?“ Mladý kňaz pokrútil hlavou. „Nesúvisiace útržky, tebe niečo hovoril?“ Pán Caller pokrútil hlavou: „Len pred chvíľou povedal niečo, čo ma veľmi zarazilo. Nevedel, čo je to reklama. Damian, nech žil ten chlap akokoľvek, určite musel mať telku! Tak mi povedz, prečo to ten chalan nepozná? Nerozumie jednoduchým veciam, ktoré ani pre bezdomovcov nie sú neznáme! Ako napríklad tá teplá voda! Nie je možné, aby žil tu, nehovor mi, že si už o tom sám nepremýšľal! Mimo to, volali ho Adam, ale nie je to jeho meno. A meno svojho otca si mohol aj vysnívať, lebo si na neho nedokáže spomenúť! A ak by to aj bolo jeho meno, už by si ho našiel! Rozhodne nie je veľa ľudí s menom Midas!“ Damian pozrel na otca ako na ducha. „Oci, ja neviem, čo si o tom mám myslieť! Už som hľadal na matrike deti narodené približne pred dvanástimi rokmi, ale v tom roku sa narodilo okolo 1440 chlapcov a žiaden nezodpovedá Adamovmu opisu. Preto chcem ísť na políciu. Za Patrickom Shelbym, chlapca očividne dobre pozná a mohol by mi pomôcť v pátraní!“ Adam sa vtedy tak zľakol, až mu z úst vyrazil vydesený výkrik. Obaja muži vyskočili ako postrelení a sledovali ho. Oči mal stále zatvorené a ústa dokorán otvorené. „Adam!“ zvolal Damian rýchlo. „Adam, otvor oči! Tu si v bezpečí! Som tu len ja a ocko! Som tu len ja a ocko!“ Chlapec sa pomaly upokojoval a opatrne otvoril oči. Keď videl Damiana, rozplakal sa. „Kde je môj domov, Damian? Kam patrím? Prečo tu nie je Victor? Prečo ma opustil? Nechal ma tu v tme!“ Pán Caller pozrel na syna. Adam si neuvedomoval, kde sa nachádza. „Adam, Victor ťa neopustil schválne! Bola to nehoda, rozumieš?“ Chlapec prekvapene zažmurkal. „A nájdeš môjho ocka?“ Damian pomaly prikývol. „Som unavený, tak veľmi opustený, prečo si ma nenechal…“ Damian ho pohladil po tvári a keď znova zavrel oči, povedal otcovi: „Pôjdeš so mnou von?“
Sedeli pod starým javorom a rozprávali sa o minulosti. O tom, prečo Damian odišiel, prečo bol na neho pán Caller celé roky nahnevaný a prečo už nie je. Bol to blahodarný rozhovor a plný zmieru.
Damian chce ísť za ním, chce ísť za ním. Nesmiem to dovoliť! Ak sa ten muž dozvie, že hľadám ocka, zabije ho skôr, ako ho budem môcť vidieť! Nesmiem to dovoliť, chcem, aby mi ho našiel a ja som ho poprosil, aby mi už konečne odpustil!
„Asi sa mu niečo sníva!“ vzdychla si pani Callerová, keď Adama prikryla huňatou dekou, vidiac ako sa mračí. Sadla si na stoličku a sledovala vianočnú komédiu. Podchvíľou v sebe dusila smiech, len aby ho nezobudila. Keď sa komédia skončila, vypla televízor, keďže okrem Adama nebol v obývačke nikto, a zahľadela sa na vianočný stromček. Toto bol Adamov sen? Sen o vianočnom stromčeku? Po toľkých nočných morách bolo v jeho mysli ešte niečo krásne. Preto Damian veril, že sa ešte môže duševne vyliečiť? Bude to však trvať dlhšie ako celý jeho doterajší život. Takmer šesť rokov týrania je priveľa, aby sa to dalo dohromady za niekoľko mesiacov, alebo dní. Ani tie najúžasnejšie Vianoce nedokážu toto všetko vymazať. I keď trochu potlačiť. „Mama? Tu je?“ Joshua vošiel do obývačky cez kuchyňu a usmial sa na spiaceho chlapca. „Áno, tu je. Počula som o tej Vašej dohode, či ako to mám nazvať!“ Joshua sa jemne zapýril. „Je to fajn chalan! Ale je trochu divný! Prečo vlastne toľko narobí okolo kúpania?“ Pani Callerová si vzdychla. „Doteraz ho k tomu nenútili. Bol takpovediac neoboznámený so základnými hygienickými povinnosťami. Pre neho nie je prirodzené takmer nič, s čím sme sa narodili a k čomu nás viedli rodičia.“ Joshua nahnevane krútil hlavou. „To predsa nie je fér! Čo sú to za rodičia, ktorí dopustia, aby ich dieťa smrdelo ako najposlednejší bezdomovec a malo nepríjemné bolestivé kožné choroby z nedostatku kúpania? Veď má už asi dvanásť rokov či tak nejak, preboha! A kde boli celý ten čas sociálka, ako keď ma vzali od fotrovcov a donútili ma ísť sem?!“ teraz už doslova kričal. Pani Callerová prišla k nemu a tuho ho objala. „To nič, miláčik, to nič! Teraz je tu a my ho to naučíme, ešte nič nie je stratené! Ale ako je možné, že si nám o tomto nepovedal? Nevedeli sme, že ťa sem niekto donútil prísť. Mysleli sme si, že si u nás šťastný!“ Joshua už naozaj plakal. „Ale ja… nikto mi nepovedal, že tu bude tak dobre… stále sa bojím, že ma budú moji rodičia snažiť dostať späť!“ Žena si chlapca tuhšie privinula a povedala mu: „Miláčik, tvoji rodičia sú už obaja vo väzení! Už ti nikdy nebudú môcť ublížiť. Už patríš nám a my si ťa budeme chrániť! To sme ti už s ockom niekoľko krát povedali. Ja viem,… nie je to pre teba vždy najjednoduchšie, byť dieťaťom veriacich, ale musíš byť silný!“ Joshua si utrel nos opakom ruky a potom akoby nič povedal: „Už sa zobudil!“ pozrel za mamu a videl, že Adam sa prebral. „Idem do izby, prídem o chvíľu!“ zavolal a už ho nebolo. Pani Callerová si utrela oči do vreckovky a otočila sa k Adamovi. „Ako vidím, už si sa zobudil. Snívalo sa ti niečo?“ Adam pomaly pohol hlavou nabok. „Áno. Snívalo sa mi o Damianovi. Stál pri Ježišovi a plakal. A ja som ležal na zemi a bol som celý špinavý, a nemohol som sa ani pohnúť.“ Pani Callerová si sadla v bezpečnej vzdialenosti od Adama a prihovorila sa mu roztraseným hlasom. „Bol to len sen, už si tu! Medzi nami. Okúpaný a pod ochranou nášho pána Boha, ktorý nad nami bdie.“ Adam nepatrne prikývol. „Áno, aj o ňom som už niečo počul. Ale na tom nezáleží, pani Callerová, kedy sa to začína? Vypekané ryby, koláče,… Vianoce!“ Pani Callerová sa zasmiala. „Už dnes večer na vrchu stromčeka pristane anjel a rozpovie nám príbeh narodenia Pána. Potom pôjdeme do kostola a oslávime to spolu s ostatnými členmi Cirkvi. Po omši sa vrátime domov, bude Štedrovečerná hostina a všetci pôjdeme skoro spať. Ráno uvidíme, čo nájdeme pod stromčekom.“ Adam vyzeral, že je s tým stotožnený. Ale panej domu sa to nejako nevidelo. Bol až príliš pokojný. Nemýlila sa. O chvíľu sa dnu vrátil Damian s otcom a Adam sa ho takmer okamžite opýtal: „Kto so mnou ostane doma počas omše?“ Pani Callerová vrhla na Damiana ospravedlňujúci pohľad. Adam sa totiž nemal dozvedieť, že ide s nimi do chrámu. No čo už, vzdychol si Damian a mykol plecom. Sadol si vedľa Adama na gauč a chytil mu ruku. „Teraz ti niečo poviem, mladý muž! Nebudem ti ustupovať vo všetkom, tolerujem tvoje obavy a vždy som sa snažil nájsť nejaký kompromis, ale teraz je to na tebe! Adam, verím ti, že to dokážeš, pozri sa, ako sa ti darí s mojou rodinou! Povedal som ti, že ťa budem chrániť, ale nebudem to robiť nezištne, je čas prispieť rukou k dielu!“ Rodina napäto sledovala Adamovu reakciu. Očakávali výbuch, ale namiesto toho Adam pomaly povedal: „Damian, ak ma opustíš, umriem!“ A nič viac. Damian sa obrátil k mame a tá prikývla.
O niekoľko hodín zavládol v dome čulý ruch. Nielen preto, že konečne prišiel Catherinin manžel so synom, ale aj preto, že bol najvyšší čas prichystať stoly. Joshua so synovcami totiž nesedeli pri stole dospelých. Ale všetci usilovne pomáhali. Okrem Adama. Ten mlčky ležal na gauči a sledoval ich. „Pozri, ako tam leží, asi je smutný!“ pošepkala Andrea Damianovi. „Nechajme ho trochu, nech sa díva. Potrebuje čas na premýšľanie o dnešnej omši.“ poznamenal Damian pomaly, kým spolu prenášali krabice so sviatočným riadom. Taniere a poháre olemované zlatými pásmi sa vo svetle zapadajúceho slnka žiarivo leskli. „Myslím, že to nie je dobrý nápad, Damian.“ priznala napokon Andrea. „Sám tu ostať nemôže a večerná svätá omša je tradíciou, ktorú kvôli nemu nehodlám zmeniť!“ odsekol Damian podráždene. „Je veľký, zvládne to!“ V tom okamihu sa ich oči stretli a Damian sa odmlčal. Adam sa usmieval. Naozaj sa usmieval…
Slnko zapadlo a nastal čas chystať sa. Adamovi obliekli Joshuove staré elegantné nohavice s pukmi, bielu košeľu po Tobym, a navrch mu Damian natiahol sveter. V chráme nikdy nebolo veľmi teplo, ale v zime sa to doslova nedalo vydržať. Preto sa pani Callerová zhodla s Damianom, že Adamovi na nohy položia huňatú deku, aby neprechladol. „Vyzeráš ako mladý elegán! Dievčatám sa budeš páčiť!“ zasmiala sa Andrea. „Kiara povedala, že som pekný aj v pyžame!“ zamumlal Adam. Nevediac prečo, hanbil sa pred Andreou. „Kiara je fajn dievča. Je to moja najlepšia kamarátka.“ povedala Andrea s úsmevom. Adam ju veľmi zaujímal, najmä to, ako sa vyrovnáva s poslednými novinkami vo svojom živote. „Tak ideme?“ Do izby vošiel pán Caller. „Kde je Damian?“ opýtal sa Adam prekvapene. „Už sa pripravuje na svätú omšu. Je v chráme a čaká na nás, nehovoril ti to?“ Adam sa zamyslel a potom v duchu zanadával. Áno, presne to mu vysvetľoval. „Ale neboj sa, zvládneme to spolu! Teraz ťa vezmem do náručia a presuniem ťa na vozík, ktorý je pod schodami. Potom vyjdeme na ulicu a počkáme zvyšok rodiny.“ vysvetlil mu opatrne, tak ako mu to Damian zdôraznil. Adam váhavo súhlasil. Pán Caller sa zhlboka nadýchol a veľmi jemne chlapca nadvihol. Prekvapený zistil, že je ľahký skoro ako George. Kráčal dynamicky, a Adamovi sa to páčilo. Jemné nadhadzovanie, dunenie krokov, to všetko ho upokojovalo a pomaly zatváral oči. „Ako Vám to pristane!“ zasmial sa Daniel, Catherinin manžel. „Ehm, ďakujem, už ste všetci pripravení?“ opýtal sa pán Caller prísne. Adam sa nesprávne domnieval, že pán Caller nemá dcérinho manžela rád. „Áno, čakali sme len na Vás dvoch! Ideme teda pešo?“ Pán Caller sa zasmial a potľapkal Daniela po pleci. Adama to zmiatlo. Ale nebol čas na otázky. Vyšli von a Adama vonkajšia atmosféra ochromila. Svetlá na každom rohu jemne a pomaly blikali všakovakými farbami. Ľudia mlčky a v skupinkách mierili na rovnaké miesto ako oni. Adam si však bolestne uvedomil, že len jeho vezú. Ostatní kráčajú po vlastných nohách. Doteraz mu to nevadilo, a vlastne o tom ani nepremýšľal, ale teraz mal z toho strach. Že je až príliš odlišný. Ako bol celý svoj život. Nikdy nevidel iné deti. Iných ľudí ako Victora, Maxa a mužov, ktorí sa ho v tme dotýkali. A teraz? Rodina Callerovcov, skupina lekárov, ktorá sa mu snažila pomôcť… To všetko na neho doľahlo. „Adam, čo sa stalo?“ Chlapec si uvedomil, že zastali. „Nechcem byť už iný…“ rozplakal sa. „Ale čo to hovoríš, miláčik?!“ opýtala sa pani Callerová opatrne. Tak veľmi ho chcela objať a stálo ju to toľko námahy neurobiť to. „Pozrite sa okolo seba! Nikto nie je ako ja! Nepatrím sem! Do tohto sveta, kde ľudia chodia po svojich nohách!“ Catherine pozrela na manžela, ktorý sa neskutočne mračil a stisla mu ruku. „Čo sa deje s tým chalanom?“ zamrmlal. „Doma ti to vysvetlím.“ odpovedala šeptom Catherine a nahlas povedala: „Adam, viem, že to pre teba nie je jednoduché pochopiť, ale o chvíľu začne svätá omša a my na ňu chceme prísť včas!“ Adam pomaly prikývol a pokračovali v ceste. Ale pán Caller vedel, že Damian bude nahnevaný na Catherine. Bolo dôležité, aby chlapcovi vysvetlili všetko, na čo sa pýtal, lebo potom mal veľmi nepríjemné prejavy frustrácie. „Už som tu bol s Damianom!“ povedal Adam prekvapene. „Áno, tak potom určite vieš, čo ťa vnútri čaká!“ usmial sa pán Caller. Adam pomaly prikývol. Vošli do chrámu a kráčali okolo ostatných, stále viac dopredu, až napokon zastali len pár metrov od oltára. Tam si pán Caller sadol a vozík postavil vedľa lavičky.
O chvíľu pred oltár prišiel dekan oblečený v slávnostnom rúchu a hneď vedľa neho stál Damian. No bol akýsi iný. Tvár mu blčala bledým svetlom a Adamovi pri tom pohľade vhŕkli slzy do očí. Bol taký krásny. Nadpozemský. Adam zatúžil vstať a pohladiť mu líce. Ale potom sa opäť vrátil do reality, pripútaný o invalidný vozík. Nikdy to nedokáže… Potom tú časť omše prakticky preplakal, ale potom sa stalo čosi, čo ho donútilo sústrediť sa na priebeh. Sväté prijímanie. Damian sa postavil pár metrov od neho s veľkým kalichom a čakal. Oči mal prižmúrené ako keď sa modlil, a Adam si pomyslel, že je ten kalich asi ťažký. Prešlo niekoľko sekúnd a k Damianovi prišiel akýsi muž a otvoril ústa. Damian sa usmial a siahol pravou rukou do kalicha, odkiaľ vytiahol malý okrúhly keksík. Povedal pritom čosi, čo Adam nepočul, ale muž na to odvetil: „Amen.“ A takto to pokračovalo. Po mužovi prišiel k oltáru ďalší a Damian stále robil to isté. Adam si už-už myslel, že tomu rozumie, keď k Damianovi prišla žena s malým chlapcom. Damian dal žene keksík-hostiu a chlapcovi na čelo urobil znamenie kríža. Adam sa prekvapene obrátil na pána Callera, ale uvedomil si, že tam nesedel. Otočil hlavu k Damianovi a videl ho! Stál na rovnakom mieste ako tí pred ním. Damian bude kŕmiť svojho otca? Ale veď on sa vedel najesť sám! Videl to na vlastné oči. No bolo to tak, Damian vložil otcovi do úst hostiu a ten mu čosi pošepol. Vtedy sa Damian pozrel na Adama a v očiach mal veselé iskričky. Kývol mu. Pán Caller chytil Adamov vozík a previezol ho k Damianovi. „Prijímanie ti dať nemôžem, ale v mene nášho Pána Ježiša Krista ti dávam požehnanie k štedrovečernému stolu. Urobím ti na čelo znamenie kríža.“ Ako povedal, tak aj urobil. Akonáhle sa dotkol Adamovho čela, chlapec sa mykol. Ten dotyk bol iný. Akoby sa ho nedotýkal on, ale Ježiš. „Kto si?“ zamumlal Adam. Damian si vtedy pred ním kľakol a povedal: „Som Damian, tvoj priateľ. Nie ten, ktorému si všetko uveril!“ Zraky veriacich zrazu mierili pred oltár, kde kňaz kľačal pred chlapcom na vozíku a plakal. „Damian,…“ upozornil ho potichu dekan. Dokončil rozdávanie hostií vo vzdialenejšej časti chrámu a pomalým krokom sa vracal k oltáru. Damian si utrel slzy a pán Caller sa s Adamom rýchlo vrátil na miesto. Po zvyšok omše bol Adam nezvyčajne nepokojný, otáčal hlavu všetkými možnými smermi a hrýzol si peru. Až ho pán Caller musel upozorniť. „Neošívaj sa toľko!“
Po omši za nimi prišiel zvyšok rodiny a živo sa zaujímali o to, čo sa počas prijímania stalo. Adam im to všetko rozprával a pri tom sa mu v očiach leskli slzy. Joshua stál pri sakristii a čakal na Damiana. A nechtiac si vypočul jeho rozhovor s dekanom: „Damian, si môj priateľ, ale vidím, že ten chlapec má na teba nepriaznivý vplyv. Si iba človek, je toho na teba priveľa a ten chlapec je priveľkým sústom. To, že si ho zobral k sebe domov, som ešte toleroval, ale priviesť ho sem?! Veď ten chlapec Boha nepozná!“ Joshua už nevydržal a vbehol dnu: „Volá sa Adam! Nie je to ten chlapec! Je to náš chlapec a čoskoro bude súčasťou našej rodiny! Nenavážajte sa tu do neho, a čo je na tom, že nepozná Boha? Je menejcenný? My ho to už naučíme! Tak ako to Damian s trpezlivosťou a láskou naučil mňa!“ Damian nemal slov. Joshua tu stál, zadýchaný akoby utekal, a zastával sa Adama ako lev. Dekan si tínedžera prísne premeral a potom povedal: „Odpusť mi, Joshua. Unáhlil som sa! No svoj názor na Adama… nezmením! Ešte len teraz budú tvoji rodičia pociťovať svoju starobu!“ Joshua prikývol. „Áno, a na konci tohto všetkého bude stáť Adam v bielom rúchu na prvom svätom prijímaní! A za to tá námaha stojí!“ Tvár Augustína Corvella náhle zjemnela. Prišiel k Joshuovi a pobozkal mu čelo. „Ďakujem ti, Joshua Caller, za to, že si mi ukázal skutočnú podstatu toho, prečo tak veľmi brániš Adama!“ Damian sledoval celú ich debatu mlčky, a keď sa prezliekol do civilného oblečenia, aby s nimi strávil Štedrý večer, pomaly sa Joshuovi prihovoril: „Si úžasný mladík a dnes som bol na teba veľmi hrdý!“ Joshua prikývol a viac nepovedal nič. Pripojili sa k zvyšku rodiny a spolu pomaly kráčali vedľa seba v sladkom nádychu pokoja. Po návrate do domu Damian vyniesol Adama do izby, aby ho prebalil a trochu sa s ním porozprával. „Ocko mi hovoril o tom, prečo si smutný. Trápi ma to rovnako ako teba.“ Adam ho chvíľu mlčky pozoroval, ako s láskou dvíha jeho nevládne nohy a posúva pod ne čistú plienku. A potom ju pomaly zapína. „Ja neviem, prečo ma to tak vzalo, ja len,…“ Damian sa usmial a stisol mu ruku. „Aj napriek tomu ťa stále mám rád. Nemusíš sa trápiť, dokážeme to spolu!“ Adam zosmutnel. „A nehovoríš to len tak? Naozaj veríš, že jedného dňa budem chodiť?“ Damian sa posadil o trochu bližšie a prešiel mu rukou po vlasoch. „Adam, verím, že dokážeš aj nemožné! Veď sa na seba pozri, za krátky čas si sa naučil pohybovať hlavou a trochu ju už aj nadvihuješ. Je to krásne! A ty neveríš? SI schopný chodiť, ale až keď budeš pripravený!“ Chlapec pomaly prikývol. Keď mu Damian vytiahol nohavice, Adam sa strhol. „Čo je?“ opýtal sa prekvapene Damian. Nebol si vedomý žiadneho neprístojného dotyku. Ale nedostal odpoveď. „Adam? Adam!“ Dieťa nadvihlo viečka. „Ja nechcem byť veľký, som ešte malý, pozri, ani nedočiahnem na poličku… nechaj ma! Nechaj…“ Celý sa triasol ako v horúčke a Damian bol v takom šoku, že ho hneď neprebudil zo záchvevu spomienok. A tak Adam pokračoval: „…ma odísť! Za ockom! Chcem ocka! Pusti… bolí to… bolí ma… nechaj…“ Damian už nevládal počúvať, prudko ním zatriasol a Adam prekvapene zažmurkal. „Damian? Čo sa stalo? Si bledý a vystrašený!“ Kňaz sa postavil a potom si znovu sadol. A na tvári vyčaril úsmev. „Mal som zlý sen. Trochu som si zdriemol! Ale už je to dobré, poď, ideme si sadnúť k štedrovečernému stolu.“ Adam potichu povedal: „Damian, chcem sa vrátiť domov. Ale neviem, kde je môj domov.“ Kňaz ho vzal do náručia a trochu zastretým hlasom povedal: „Tu je tvoj domov. Tu, v mojom srdci a mojom dome. Už navždy. A to znamená veľmi dlho.“ Zišli dolu schodmi, kde na Adama čakal šok. Okolo plne naloženého stola sedeli všetci členovia rodiny, aj bratranec Jon, ktorý už okrem nich nemal inú rodinu. „Trochu sme sa zdržali, ale už sme tu a môžeme začať s modlitbou.“ Damian usadil Adama na vozík a presunul ho k detskému stolu tak, aby na neho stále videl. Joshua sa na Adama vrúcne usmial a pozdravil ho: „Vitaj pri stole krpcov!“ Adam sa usmial a odpovedal mu: „Ale ty si vyšší ako ja!“ Joshua sa zasmial a už chcel niečo povedať, keď v obývačke zmenenej na jedáleň, zaznel hlas pána Callera. „V mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého…“ Adam sedel na vozíku a počúval jeho modlitbu. Ale nech sa jej snažil porozumieť akokoľvek, nedarilo sa mu. Najmä v modlitbe Otčenáš,…
Je tu tak teplo, ale nie fyzicky. Všetci sa usmievajú a sú veselí. Ale nie preto, že by sa tešili na jedlo, ešte na neho ani nepozreli, akoby čakali niečo… Moment, nehovorila pani Callerová niečo o príbehu narodenia? Nie, ten som už predsa počul, o tom dieťati z maštale, ale predsa…
„Adam, pozri sa na stromček!“ vykríkol odrazu Joshua a Adam sa pozrel smerom k stromčeku. Vtedy to videl. Z krabice sa vzniesol sadrovcový anjelik a pomaly stúpal k vrcholku vianočného stromčeka, akoby vedený neviditeľnou rukou /v tomto prípade nylonovým lankom, ktoré mal pán Caller priviazané o zápästie/. Až nakoniec sa zachytil na vrcholci a všetci začali spievať. O hviezde, ktorá pastierom zvestovala narodenie Pána. Keď dospievali, pán Caller vstal a začal všetkým dávať kríž na čelo. Ruky mal pritom namočené do medu. Prišiel aj k Adamovi a vľúdne sa na neho usmial. „Adam. Som rád, že si tu s nami.“ Veľmi opatrne namočil prsty do medu a urobil mu na čele malý kríž. „A teraz môžeme jesť!“ zasmial sa. Ale len nepatrne. To, čo nasledovalo, Adama ohromilo. Po chvíli zistil, že Štedrovečerná večera je vlastne formálne jedenie a všetko má svoju postupnosť. Najprv zjedli oplátky, Joshua sa ujal Adamovho kŕmenia, potom dali Adamovi bobuľku čohosi poriadne štipľavého, čo nazývali cesnak, a na upokojenie nepríjemného pocitu na jazyku mu dali ešte trochu oplátky. Chlapec postupne objavoval nové jedlá a nové chute, ktoré veľmi nepoznal. Ale zo všetkého zjedol iba trochu. Kapustová polievka mu nechutila a vyprážanej ryby sa sotva dotkol. Niežeby sa mu nepozdávala jej chuť, len bol presýtený tými vôňami a začalo mu byť nepríjemne teplo. „Joshua, daj Adamovi dole sveter, už mu je teplo!“ povedal odrazu Damian. Joshua prikývol, položil lyžicu do taniera a priblížil sa k Adamovi. Dotkol sa ho, no zabudol ho na to upozorniť. Adam vystrašene vykríkol a pohol hlavou preč od neho. „Adam! Len ti dám dolu sveter! Je ti už teplo.“ zvolal Joshua rýchlo. Adam zaváhal. Môže mu dôverovať? Damian už-už išiel vstať, ale otec mu chytil ruku. „Zvládne to!“ Damian napäto pozoroval, ako Adam púšťa do svojho osobného kruhu ďalšiu osobu. „Sme kamaráti?“ opýtal sa Adam odrazu. Joshua mu vyzliekol sveter a uškrnul sa. „Jasnačka! Tak sa toľko nemykaj! Pochop, ja som na baby!“ Joshuovo vyhlásenie všetkých pobavilo. Dokonca aj Adam sa usmial. Damian si uľahčene vydýchol. Pokračovali v jedení a potom sa zrazu všetci postavili, pán Caller predniesol modlitbu a rozišli sa do svojich izieb. Damian sa na Adama usmial a upozornil ho, že ho podvihne a prenesie do postele. Adam prikývol a sklamane sa opýtal: „A to nebudeme mať darčeky?“ Damiana jeho otázka rozosmiala. „ Až zajtra ráno, keď sa zobudíme, nájdeme pod stromčekom svoju výslužku.“ Adam zrazu zosmutnel. „A podelíš sa so mnou s nejakým svojim darčekom? Ja som ešte nikdy nedostal darčeky…“ Damian mlčky preniesol chlapca do postele a povedal: „Adam, pospi si a ráno uvidíme!“ Prezliekol ho a prebalil, a potom mu jemne pohladil líce. Adam zavrel oči a o chvíľu už spal. Kňaz sa pri ňom ešte pomodlil a šiel si ľahnúť na rozkladacie lôžko v izbe dvojčiat (Tobyho a Andrey).
Prečo mi Damian neodpovedal na moju poslednú otázku? Povedal som azda niečo zlé? Len som chcel vedieť niečo, čo som potreboval. Je akýsi čudný a ja mám strach, že už hovoril s policajtom. Nesmiem to dopustiť! Musím niečo urobiť! Musím tomu zabrániť!

„Adam? Spíš?“ Do izby ktosi vošiel. Adam chvíľu analyzoval hlas a prekvapene zistil, že je to Joshua… Ale čo by Joshua robil v jeho izbe? „Ehm,nie…“ zamumlal Adam. „Nemôžem zaspať, nechceš sa so mnou trochu rozprávať?“ opýtal sa Joshua a sadol si blízko k nemu. Adam opatrne obrátil hlavu k mladíkovi a pomaly prikývol. „Ako sa ti páčila omša?“ Ležiaci chlapec chvíľu premýšľal. „Neviem, bolo to také čudné, všetci sa pohybovali a rozprávali úplne rovnako a ja som sa cítil taký odlišný,… a keď som si začínal myslieť, že rozumiem tomu kŕmeniu či čo to bolo, a potom prišiel nejaký chlapec. A on nedostal keksík! Iba kríž na čelo.“ Joshua preglgol posmešok a pomaly prehovoril, vyberajúc správne slová. „Deti ako ty alebo ten chlapec ešte nemôžu prijať pána Ježiša v hostii, tom keksíku, lebo tomu ešte dobre nerozumejú.“ vysvetlenie, zdá sa, chlapcovi postačilo, lebo sa k tejto otázke nevracal. Potom sa však opýtal niečo, čo Joshuu takmer rozplakalo: „Myslíš, že Damian ma ľúbi? Hovoril o tom s tvojim ockom!“ Sadol si k Adamovi na posteľ a sťažka si vzdychol: „A máš z toho strach, však?“ Adam prikývol. „Teraz ti niečo poviem o Damianovi to, čo o ňom nevie nikto iný! Bude to tajomstvo, dobre?“ Keď videl Adamov súhlas, začal hovoriť: „Keď bol Damian ešte veľmi malý, spadol do studne. Asi ten príbeh poznáš, ale to, čo nasledovalo po tomto zážitku, nevieš. Ten sused bol totiž kňaz, ako bol aj pán Caller, a stále Damiana navštevoval. Hovoril mu o Bohu a o tom, ako veľmi ho Boh ľúbi a stále sa na neho díva. To však malého Damiana vystrašilo, nechcel chodiť ani do kostola. A keď sa ho rodičia pýtali, prečo to robí, povedal im to. Ale oni ho nevysmiali, pani Callerová si ho k sebe pritúlila a povedala mu, ako to naozaj je. Že Boh sa ukrýva v každom jednom z nás, lebo to on nás stvoril. Dal nám darček života. Najvzácnejší z darčekov. No ale aby som neodbiehal,…. Damianovi to vysvetlenie veľkého tajomstva nestačilo a začal pátrať. Učil sa čítať Bibliu, neustále sa pýtal. Nielen svojho záchrancu, ale všetkých naokolo. A dospel k záveru, že Boh ľúbi človeka vnútorne, nie navonok ani fyzicky… A asi tak to s tebou myslí aj Damian.“ Joshua prekvapene zistil, že Adam zaspal. „Dobrú noc.“ zašepkal mladík a vyšiel z izby, nechajúc dvere zatvorené. Ej, beda!
Bola jedna hodina ráno, keď sa z Damianovej detskej izby ozval srdcervúci výkrik. Adam! Pán Caller vbehol dnu ako prvý a zasvietil svetlo. Adam ležal na posteli a v očiach mal smrteľný strach. Triasol sa ako osika a nie a nie sa upokojiť. „Adam, tíško. Tíško, Adamko,…“ prihovoril sa mu šeptom. Adamom prudko trhlo. „Pom..pom…vo…“ habkal chlapec. „Čo? Čo mi chceš povedať?“ spozornel pán Caller. „Pom-moc! Je…. tu!“ Raymond Caller prišiel až k ležiacemu chlapcovi a povedal: „Nie, to som ja, Ray! Som tu iba ja, Damianov ocko! Svetlo svieti a ty nie si sám! Som tu s tebou, nič ti nehrozí! Dýchaj pekne, hlboko! Otvorím okno, aby ti bolo lepšie!“ Postavil sa a opatrne odchýlil okno. Do izby vletel mrazivý nočný vzduch a Adam sa zachvel, tentokrát od zimy. Pán Caller ho prikryl až po bradu a usmial sa na neho. „Preč-čo tu bol? A-ako ma našiel?“ Starý muž si sadol na stoličku a zaboril si tvár do dlaní. Krútila sa mu hlava a srdce prudko bilo. „Adam, nie je mi dobre, volaj Damiana! Volaj ho!“ A chlapec poslúchol, z plných pľúc volal Damianovo meno, až sa ten rozbehol k nemu. „Otec!“ zvolal Damian v šoku. „Otec! Kde máš svoje lieky na srdce?“ Pán Caller zbledol ako stena a čosi Damianovi zachrapčal. Damian vybehol z izby a priniesol malú oranžovú tubu s bielym pásikom, v akej dostával lieky aj Adam. Násilím otvoril otcovi ústa a vysypal do nich obsah tuby. Adam bol zhrozený. Damian mu ubližoval. „Prestaň! Nebi ho! Je mu zle!“ rozplakal sa Adam. No Damian si ho nevšímal, zvalil otca na zem a neustále sa mu prihováral. Nakoniec vbehla dnu aj pani Callerová s mobilom v ruke. „Už som volala záchranku, budú tu asi o 2 minúty!“ Adam stále opakoval svoje a Damian zúfalo vybrechol: „Sklapni už!“ Nemohol sa sústrediť na otca aj Adama zároveň a momentálne jeho pomoc potreboval otec. „Ray, Ray, počúvaj ma! O chvíľu príde pomoc, láska moja! Vydrž to.“ Adam zhrozený sledoval, ako pani Callerová chytila manželovu ruku a upokojovala ho. Pred domom zahučali sirény a ktosi pustil dvoch záchranárov dnu. Adam počul ich dupot na schodoch a potom sa zjavili v izbe. Damian a pani Callerová od pána Callera rýchlo ustúpili a nemo sledovali, ako mu zachraňujú život. Potom sa jeden z nich obrátil k nim a opýtal sa: „A čo chlapec, berieme aj jeho, vyzerá zle!“ Damian pokrútil hlavou. „Je len vydesený, dám mu jeho lieky a hádam ešte zaspí, to on nás vyburcoval!!“ Záchranár sa otočil k Adamovi a povedal mu: „Zachránil si mu život! Môžeš byť na seba hrdý!“ S týmito slovami naložili pána Callera na nosidlá a povedali pani Callerovej na ktorom oddelení sa má zajtra zastaviť. Keď sa za nimi zabuchli vchodové dvere a rozhúkala sa siréna, Adam sa stále díval na miesto, kde ešte len pred chvíľou ležal pán Caller. „Miláčik,…“ ozvala sa pani Callerová opatrne. „Bojím sa ťa, Damian!“ povedal a horko sa rozplakal. Damian nevedel, čo má robiť. V žiadnom prípade teraz nesmel ísť k Adamovi. Keď pani Callerová pochopila, prečo to Adam hovorí, pozrela na syna a povedala: „Zobuď všetkých a otcovi zapáľte sviečku… Obetujte za neho svoju modlitbu a nezúfajte! Pripojím sa k Vám, len čo to bude možné, ale Adam by dnes nemal ostať sám…“ Damian si utrel pot z čela a splnil matkino želanie. Po tom, čo sa stratil v dome, búchajúc na dvere všetkých izieb, si pani Callerová sadla k Adamovi na posteľ a začala: „Porozprávaj mi všetko, čo ťa dnes trápilo. A ja sa ti to pokúsim vysvetliť!“ Chlapec sa na chvíľu upokojil a povedal: „Mal som zlý sen a asi som kričal, lebo prišiel dnu pán Caller a pýtal sa ma, prečo sa tak bojím. Bál som sa, lebo som si myslel, že tu bol Victor… že ma tu našiel a chce si ma vziať zo sebou. A potom si sadol na tamtú stoličku a povedal mi, aby som kričal Damianovo meno… ale on keď prišiel, bol zlý! Bil ho! Ale jemu bolo zle a nemohol sa brániť… a potom o čosi prosil, ale Damian ho zvalil na zem a búchal mu po hrudi rukami!“ Nová spŕška sĺz zasiahla aj pani Callerovú. „Adam, môj manžel má choré srdiečko. A práve dnes mu pohrozilo. Trochu ho vyčerpalo a preto ho museli odviezť do nemocnice, aby si oddýchol. Dajú mu nejaké vitamíny a potom ho istotne pustia domov!“ Vtedy sa jej zlomil hlas. „Adam, ďakujem, že si môjmu manželovi zachránil život, bez tvojej pomoci by bol už iste mŕtvy!“ Stisla mu ruku a potom sa nadýchla. „Och, miláčik, už zase?!“ pozrela na Adamove bezvládne nohy. No bez ďalších slov odkryla deku, stiahla mu pyžamo a z batoha pri nočnom stolíku vytiahla novú plienku. Prebalila ho a popritom mu spievala piesne, aby sa aj sama upokojila…
„Damian, čo sa vlastne stalo Adamovi?“ po spoločnej modlitbe sedeli všetci mlčky v kuchyni. „Andrea, už som Vám predsa hovoril, prečo som ho sem priviedol a čo zažil! Nenúť ma opakovať to!“ Toby zrazu vstal a postavil sa k Damianovi: „Ovplyvňuje naše životy, máme právo vedieť to! Andrea chce vedieť, čo vedie Adama k takémuto premýšľaniu, takže…“ Posledné slová zdôraznil. Damian sa chvíľu ani nepohol, ale potom pomaly začal: „Sú 2 hodiny ráno, ale dobre! Ak máš rád horory, počúvaj! Všetko sa to začalo pred jedenástimi alebo dvanástimi rokmi. Teda, Adam sa narodil. Zatiaľ neznámej žene a záhadnému Midasovi. Prešlo niekoľko pokojných rokov, dva či tri roky, a potom sa to zmenilo. Adam sa aj so svojou sestrou dostáva do opatery- ak to tak možno nazvať- skrachovaného bankára Victora Karasa, ktorý ho núka ako sexuálny objekt pedofilným troskám, zrejme za slušné peniaze. Chlapca ukrýva kdesi v dome a noc čo noc ho sexuálne zneužíva. Až do obdobia pred dvoma rokmi, kedy v dome vypukne požiar a Victor zhorí zaživa. Adam ostáva ktovie kde úplne opustený až nakoniec sa tohto roku rozhodne spáchať samovraždu. Potom je sedem mesiacov v kóme a vníma iba hlas svojho záchrancu…“ Damian už nemohol pokračovať. „… a keď sa preberie, snaží sa nájsť svojho otca a jediné, z čoho má najväčší strach, som ja!“ dodal ťahavo. Kuchyňa sa po jeho slovách ponorila do hlbokého ticha. Toby si mlčky obhrýzal nechty a tuho premýšľal, spracúval neľahké informácie… Andrea pri jeho pravom lakti vzlykala a natriasala sa žiaľom. Catherine s manželom sedeli ako sochy, držiac sa za ruky. Joshua stál opretý o stenu a chvel sa. Jon zatiaľ pri stole nečujne miešal usadeniny čaju, ktorý už dávno vypil. No bol to skôr mechanický pohyb ako cielený, len potreboval niečo robiť s rukami. „Otčenáš, ktorý si na nebesiach…“ Joshua otvoril ústa a vyšla z nich práve táto modlitba, ktorej Adam vôbec nerozumel. Po tom, čo sa ešte dvakrát pomodlili ruženec Božieho milosrdenstva za pána Callera, Jon vyhlásil, že pôjde spať, aby aspoň pred Georgom a Denzelom pôsobili v poriadku. Nikto nebol proti. Damian si však ešte obliekol bundu a vyšiel pred dom. Husto snežilo a čoskoro stopy po nosidlách takmer zmizli. V Damianových očiach sa leskli slzy. Potreboval si oddýchnuť, poplakať a pochopiť, na čo Adam teraz myslí. Nebolo to jednoduché a tak to nakoniec vzdal. „Ráno býva múdrejšie ako večer!“ povedal nahlas prázdnemu dvoru a vošiel do domu.

Nový rok

„Už je ráno! Vstávajte!“ Po schodoch zdupotalo niekoľko párov nôh a Adam počul, ako radostne výskajú a smejú sa. Akoby sa včerajšok ani nestal. Damian potichu vošiel a prežehnal sa. Myslel si, že Adam ešte spí a tak sa začal modliť. „Damian,…prosím, nehovor chvíľu… chcem počuť, čo sa deje tam dolu!“ zamumlal Adam. Kňaz okamžite zamĺkol a uprel na chlapca smutný pohľad. „Viem, prečo si to robil! Pani Callerová mi to povedala!“ Damian prekvapene zažmurkal. Bol to azda pokus o zmierenie? Alebo to pochopil nesprávne? „Ehm, áno.“ Adam otvoril oči, dosiaľ zatvorené, a pokračoval: „Učíš ma toľkým veciam, typom správania ktoré pokladáš za správne… ale ja nie som dobrý. Urobil som veľa zla a nezaslúžim si tvoju pozornosť. Vieš, Damian, ja som sa narodil len preto, aby som plnil zvrátené sny svojich mučiteľov. Nikdy tomu nepochopíš! Si ako anjel. Stále pri mne, no nie spôsobom, akým stáli pri mne Victor a ostatní…“ Chlapec hovoril razantne a s takým presvedčením, že Damian mu nevládal odporovať. Adam pokračoval, nevšímajúc si Damianov šok. „…narodili sme sa do iného sveta.“ Kňaz prišiel bližšie k chlapcovi, ale neodvážil sa prehovoriť. „Damian, to, čo sa včera stalo, ma naplnilo strachom. Nechcem, aby pán Caller zomrel…“ Jeho hlas sa zlomil a po lícach mu stekali slzy. Damian, riskujúc všetko, si sadol na posteľ a tuho Adama objal. „Môj otec neumrie! Ešte má pred sebou veľa života! A rovnako aj ty! Už nevládzem počúvať tvoje slová! Máš šancu zbaviť sa toho strachu! Musíš mi len povedať viac o tvojej rodine!“ Adam v Damianovom náručí hodnú chvíľu plakal a potom poprosil: „Odnesieš ma dolu? K ostatným členom tvojej rodiny?“ Damian bez váhania zdvihol chlapca a preniesol ho chodbou a dolu schodmi na invalidný vozík. Adama atmosféra v obývačke ochromila. Krik najmladšieho člena rodiny Callerovcov, Georga, natešeného z nového pretekárskeho auta sa miesil s veselou diskusiou okolo porozbaľovaných škatúľ. Damian prišiel k stromčeku a spod konárov vytiahol krabičku, previazanú dvoma modrými stuhami. Položil ju Adamovi na kolená a povedal: „Adam, hoci sa tomu brániš, už si členom našej rodiny. A naša tradícia nám káže darovať ti niečo!“ Všetky hlavy sa razom otočili k Adamovi a Damianovi pri vianočnom stromčeku. Damian opatrne odviazal stuhy a po chvíli mocovania sa s baliacim papierom otvoril krabičku, kde sa ukrýval Adamov prvý darček. Bol to plyšový medvedík s gombíkmi namiesto očí a záplatou na ľavej labke. Chlapec na invalidnom vozíku si zvieratko so záujmom prezrel. Pôsobilo na neho milým a neškodným dojmom. „A tu je ďalší darček, tento je od Santa Clausa. Vtedy v nemocnici ti ho už nestihol dať.“ načiahol sa za menšou krabičkou s tmavočervenou stužkou. Adam napäto sledoval, čo to bude tentokrát. Keď Damian z krabičky vytiahol malé červené autíčko, všetci sa rozosmiali. Adam sa nechápavo obzeral a potom si všimol, že George má rovnaké pri svojich nohách. „Tak tomu sa hovorí náhoda!“ zasmial sa Toby. Denzel, stojaci pri stene, si Adama zamračene premeriaval. Rád by bol on stredobodom pozornosti. Žiarlil, že strýko Damian venuje tomu večne nechápavému decku toľko pozornosti a náklonnosti. Tú doteraz preukázal len jemu. Adam si všimol jeho pohľad a opýtal sa ho: „Prečo sa na mňa hneváš?“ Andrea prekvapene pozrela na Denzela. Čo chlapcovi odpovie? „Kým si sem neprišiel, strýko Damian sa so mnou hral! Ale teraz sa venuje len a len tebe! Ako nejakej hviezde!“ Adam sa zatváril prekvapene: „Ale veď hviezdy sú vysoko na oblohe! A ja som tu, na zemi! Nemôžem byť kus kameňa, ktorý je osvetlený slnkom!“ Damian šokovane pozrel na ostatných členov rodiny. Adamova poznámka ich vyviedla z rovnováhy. Napokon zasiahla pani Callerová. „Máme pre teba ešte jeden darček, Adam!“ Chlapec sa k nej obrátil a Damian prešiel krížom cez izbu k Denzelovi. Chytil ho za ruku a vyviedol na poschodie. To si však Adam nevšimol, pozorujúc pani Callerovú, ktorá sa na neho vrúcne usmievala. A spoza chrbta vytiahla striebornú retiazku s krížikom. „Toto je posvätený krížik z pútnického miesta v Jeruzaleme.“ Prišla k prekvapenému dieťaťu a pripla mu retiazku okolo krku. „Teraz bude pán Ježiš stále s tebou.“ Usmiala sa a jemne mu stisla rameno. Ani si to neuvedomil. „Ďakujem Vám, za všetko, čo ste pre mňa urobili… a čo ste kvôli mne pretrpeli…“ vyhlesol dojatím. „No dobre, poďme sa najesť a po jedle pôjdeme na návštevu za ockom a donesieme mu jeho darčeky!“ Adamovi stislo srdce, keď to počul. „Choďte niekto po Damiana a Denzela! Nech nečakáme veľmi dlho.“ posledné slová jemne podčiarkla rozkazom a tak George rýchlo vybehol po schodoch. Adama premiestnili do kuchyne a Joshua bez slova začal s jeho kŕmením. O chvíľu vošli dnu Damian so svojim synovcom a zdalo sa, že si to vysvetlili. Adam bez reptania zjedol celý kúsok sendviča s rybacou pomazánkou a na chvíľu zavrel oči. Joshua sa mlčky najedol a s očakávaním pozrel na matku. Bola však usmiata, nepôsobila dojmom vystrašenej manželky aj keď na to mala právo. Žila s manželom od svojich osemnástich rokov, a to je poriadne dlhá doba. Joshua nepochyboval, že to, čo ich celé tie roky držalo pohromade, bola neskutočne úprimná láska. To bolo jasné. Po raňajkách Adama pekne obliekli a do batoha, ktorý mal zavesený na rúčkach vozíka, napchali všetky darčeky pre pána Callera. Catherine s manželom, oboma synmi a výrazne bledou pani Callerovou, šli do nemocnice svojim autom, Damian s Adamom a ostatnými členmi rodiny šli pešo a takmer nikto neprehovoril. Iba Adam cestou čosi utrúsil. No bolo to príliš nezrozumiteľné, aby sa tým mohol ktokoľvek zaoberať. Od tej udalosti s Denzelom bol nezvyčajne zamyslený a možno aj trochu smutný. Len čo prišli do nemocnice, vítal ich pán Trewleany. „Vyzerá dobre, len unavene! Ale ani som sa nečudoval, po takom zážitku. Ako vidím, prišli ste za otcom. Poteším Vás! Je mimo ohrozenia života a už dnes večer by sme ho mohli prepustiť. Prekonal ľahký infarkt, ale našťastie sme ho včas podchytili. Vaša matka už išla za ním, ale ja by som rád s Vami hovoril.“ Adam hľadel na lekára, akoby ho videl prvýkrát v živote. Bol akýsi omladnutý, priam z neho sálal entuziazmus. Pri rozprávaní rozhadzoval rukami a na perách mu svietil úprimný úsmev. Bol taký nadšený z toho, že vidí Adama. No o to viac bol rád, že vidí Damiana v relatívne vianočnej nálade. „Samozrejme, poďme do Vašej kancelárie.“ povedal Damian. Povedal Joshuovi a Andrei, aby to vysvetlili zvyšku rodiny a odtisol Adama do lekárovej kancelárie na prízemí nemocnice. Keď boli dnu, pán Trewleany zavrel dvere a otočil sa k nim. „Urobím Adamovi rýchlu prehliadku a uvidím! Damian, vyzlečte mu sveter.“ Kňaz bez námietok vyzliekol Adama do košele, ktorú v strede rozopol. Lekár siahol po stetoskope a priložil ho k chlapcovej hrudi. Počúval srdce a potom mu zmeral aj tepovú frekvenciu. Všetko bolo mierne zvýšené, no to pripisoval svojej prílišnej blízkosti. Pracovať so zneužívanými deťmi nebolo nikdy jednoduché, ale Adam bol niečo iné. Stačil najmenší dotyk vedľa a došlo k ťažkým záchvatom strachu. „Vyzerá dobre. Ako som si myslel, tlak je v norme a srdce pracuje ako má. Som veľmi spokojný, Damian. A ako je na tom s infekciou, badáte zmeny?“ Damian pokrútil hlavou. „Stále má krv v moči. Je jej síce omnoho menej, ale stále je tam a prebaľovací rituál tomu veľmi nepomáha. Na vnútornej strane stehien a zadku sa mu objavujú bolestivé pupienky. Hovoril som o tom s matkou a domnieva sa, že sú to len zapareniny, podobné, ako mávajú dojčatá. No bol by som rád, ak by ste sa na to pozreli.“ Lekár prikývol, to nebol problém. Damian presunul chlapca na gauč a stiahol mu nohavice. Potom odbalil plienku. „Ach, áno, Vaša matka mala pravdu, je to len reakcia na materiál plienky. Predpíšem mu na to nejaký púder a malo by to ustúpiť. Čo tie hnisavé ložiská na chrbte, zabrali antibiotiká?“ Damian prikývol. „Jeho koža sa pomaly regeneruje. Zaiste je to spôsobené dodržiavaním hygieny. No veľmi sa mu do kúpania nechce.“ zasmial sa Damian. Lekár pobavene skonštatoval, že s tým mu nemôže pomôcť a povedal im, že na dnes toho vyšetrovania bolo dosť. Kňaz chlapca znovu zabalil a vytiahol mu nohavice. „Damian, a čo jeho svalová odozva?“ opýtal sa odrazu pán Trewleany. Damian sa narovnal a pomaly povedal: „Plynule otáča hlavou všetkými smermi a dokonca ju na pár minút dokáže dvihnúť, napríklad pri kúpaní. Rukami nehýbe, ale má nutkania a sem-tam sa viac sústredí na to, aby ich prinútil k pohybu. Zatiaľ sa mu však nepodarilo pohnúť nimi ani o milimeter. Ale verím, že to postupne príde. A nohy sú úplne nehybné. Pýtal som sa ho, ale neskúša to. Asi ho slabo motivujem.“ Lekár potľapkal Damiana po pleci. „Možno to nie je v motivácii. Príliš na neho netlačte, ak bude cítiť potrebu pohybu, určite si k tomu nájde svoje vlastné cestičky.“ S týmito slovami sa s nimi rozlúčil. Damian sa porozhliadal, kde sú ostatní. „Prečo si povedal, že nechcem hýbať nohami?“ Damian zastal a povedal: „Veď je to pravda! Sám si mi to povedal. Pýtal sa ma na to, a tak som mu odpovedal.“ Adam sa zamračil. „Aha!“ Viac už nepovedal nič a takto mlčky prišli do izby, kde ležal pán Caller. Celá rodina stála pri ňom ako stráž a Adama to veľmi rozrušilo. Pán Caller si to všimol a zasmial sa. „Deti moje, som tak rád, že Vás tu vidím všetkých pohromade. Ale myslím, že je nás tu trochu veľa, vyhlasujem teda súťaž! Kto bude skôr v bufete a späť, dostane vianočnú prémiu!“ Mladý kňaz pozrel na otca a prikývol. Pristavil vozík k jeho posteli a odišiel. V nemocničnej izbe ostal len pacient, Adam a pani Callerová, ktorá manžela pevne držala za ruku. „Adam, ešte som nemal príležitosť poďakovať sa ti… zachránil si mi život… na to nikdy nezabudnem… Ale teraz niečo iné! Chcem vedieť, čo budeš robiť po Vianociach. Vrátiš sa k nám, alebo ostaneš v nemocnici?“ Adam mlčal. Pani Callerová sa na neho prekvapene pozrela a zbadala, že plače. „Nemôžem Vám to urobiť. Som pre Damiana príťažou, lebo nechcem žiť.“ Pán Caller nevedel, čo má na to povedať. Napokon preglgol a poznamenal: „Ale to nie je pravda! Adam, dovoľ môjmu synovi, aby si oddýchol. Je toho na neho priveľa a potom hovorí veci, ktoré v skutočnosti nemyslí vôbec vážne. Neobávaj sa. Má ťa rád rovnako ako predtým a vždy bude nablízku, keď ho požiadaš o pomoc.“ Adam sa trochu upokojil a potom povedal: „Dva dni som sa plahočil bahnom, aby som to pochopil. Aby som pochopil, že odtiaľ nedokážem ujsť. Múry onoho miesta ma spútali skôr, ako som si to začal uvedomovať!“ Pán Caller pokrútil hlavou: „Ale toto nie je to miesto. Je to obyčajné malé americké mesto!“ Adam chvíľu mlčal, no potom dvihol hlavu: „ Vy ste kňaz, pán Caller a ja len obyčajný americký chlapec, ktorému vzali dušu. Tými múrmi som mal na mysli svoj život vo Victorovom láskavom objatí, ktoré sa zmenilo na skrýšu štrkáča!“ Pani Callerová naprázdno preglgla. „Vedel si, že to, čo robí, ťa pripravuje o dušu?“ opýtal sa pán Caller prekvapene. „Po celý život som vedel, že všetky jeho slová sú lži, ale miloval som ho. A láska je niečo, čo prekoná všetky chyby. Aj on ma miloval. Stále dookola mi to opakoval. Ale najmä v noci. Keď…“ Ani nemusel dokončiť, manželia mali celkom dobrú predstavu o tom, čo sa dialo po zotmení v dome Victora Karasa. „Adam,…“ nadýchol sa pán Caller sťažka a potom pozrel von oknom. Husto snežilo. „Pozri na tie snehové vločky. Ako prikrývajú špinavé ulice bielučkým snehom. Rovnako je to s tvojou láskou k tomu mužovi, je ako sneh. Možno schová chyby, ale len kým ho slnko neroztopí a znova tam budú. Chyby, zlé rozhodnutia alebo myšlienky… Nikdy tomu neunikneš. Zneužívali ťa. Ale možno prišiel čas na búrku. Ktorá zmyje veľa stôp, zmyje z teba špinu tých rúk a údov…“ Adamovi sa prirovnávanie k veciam, ktoré ako-tak poznal veľmi páčilo a viac jeho slovám rozumel. Ale aj tak sa nemohol zbaviť Victora. Jednoducho nemohol. „Dal si mu všetko a čo ti dal on? Bolesť, ktorej si nerozumel, ktorú si nikdy nemal pocítiť!“ Vtedy vošli dnu všetky deti Callerovcov a bolo po strastiplnom rozhovore. Ale pán Caller nebol spokojný, stále nespúšťal oči z Adama. „Takže, kto vyhral?“ opýtal sa napokon. Všetky prsty ukázali na Denzela. „Ták! Denzel, tvojou vianočnou prémiou bude celá tabuľka mojej preslávenej švajčiarskej čokolády.“ Chlapcovi sa rozžiarili oči. Pán Caller sa svojou čokoládou priamo od švajčiarskeho premiéra veľmi rád pýšil a rovnako rád ju nikomu nedával len tak. Damian sa díval na Adama. Bol zvláštne zamyslený, ale na perách mu videl úsmev. „A otec, kedy ťa pustia?“ opýtal sa Joshua smutne. „Na túto otázku by som mal hádam odpovedať ja!“ Všetky hlavy sa obrátili k lekárovi, ktorý prišiel do izby absolútne potichu. „Volám sa James Butlen a som otcovým kardiológom. Mali sme poradu s kolegami a prišiel som pána Callera oboznámiť s jej výsledkami. Podľa najnovších testov sa srdce stabilizovalo a aj Vy už vyzeráte zdravo. Ak ste tu autom, nech sa páči, ste voľný! Sestra už napísala prepúšťaciu správu, stačí ju len podpísať!“ Pán Caller sa usmial a povedal: „Ale najprv si tu ešte otvorím darčeky, ak dovolíte! Niesli ich sem až z domu, bola by škoda nosiť ich naspäť.“ Lekár sa zasmial a aspoň vybral pacientovi infúziu. Potom odišiel k ďalším pacientom. „Takže, otváram!“ Darčekov bola poriadna kôpka a George s Denzelom mu ochotne pomohli s rozbaľovaním. Sadli si ku nemu každý z jednej strany. Ako prvý vyslobodili z baliaceho papiera poukaz na nákup v obľúbenom obchode s rybárskymi potrebami. Ďalšie darčeky boli o čosi skromnejšie, ale pán Caller všetkým dlho ďakoval. A niektoré, ako sveter a pletené ponožky, sa mu hodili na cestu domov. Damian ako predtým kráčal pešo s mladšími (Joshuom, dvojčatami a samozrejme Jonom) a živo debatoval s Jonom o tej súťaži v nemocnici. „Naozaj si myslím, že to urobil kvôli Denzelovi. Aby sa cítil lepšie, veď vieš…“ poznamenal napokon Damian. Ale Jon pokrútil hlavou. „Nie, neurobil to kvôli Denzelovi, chcel sa s malým porozprávať osamote! Nevidel si, ako sa tváril, keď sme tam všetci odrazu vleteli?“ Damian pozrel na chlapca, spiaceho na invalidnom vozíku. Vošli do domu a odniesli Adama do postele…

O niekoľko dní, 30. decembra, pred domom Callerovcov opäť zastala sanitka. Nie však kvôli pánovi Callerovi, ale kvôli Adamovi. Bol samozrejme úplne v poriadku, len nastal čas, kedy sa mal vrátiť do nemocnice. Callerovci stáli so zvesenými hlavami pred sanitkou a lúčili sa s Adamom. Nebolo im to veľmi po chuti, ale Adam sa sám rozhodol vrátiť do nemocnice. Nemohli ho nútiť. A čo bolo čudné, Damian nešiel s ním. Ostal v rodičovskom dome, no nebol vôbec smutný ani nahnevaný. Predchádzajúci deň spolu so svojim chránencom prebrali mnoho vecí, samozrejme za zatvorenými dverami, a tak nikto z Callerovcov nepoznal obsah ich dlhého rozhovoru. „Chýbal si nám tu!“ usmial sa pán Trewleany na unavene pôsobiaceho chlapca. „Ach, áno? Ďakujem, že to hovoríte.“ Na kolenách mal položeného plyšového medvedíka a usmieval sa. „Dobre, nechám ťa oddychovať. Potom prídem a skontrolujem, či je všetko v poriadku, súhlasíš?“ Adam prikývol a odvrátil hlavu. Chvíľu sledoval sneženie, ale keď neustávalo, začal sa nudiť. Zadíval sa na plyšáka. Darček od Callerovcov. Jeho prvý darček za celé tie roky. Bolo mu s nimi príjemne, ale Damian si od neho potreboval trochu oddýchnuť. O dva dni príde za ním a opäť sa porozprávajú. Tak sa dohodli a Adam nepochyboval, že Damian príde. Pokojne zavrel oči a o chvíľu zaspal pokojným spánkom. „Dobré ránko!“ zasmial sa ktosi. Adam pomaly otvoril oči. Stál pred ním Janus Erbley. „Dobré ráno.“ odvetil chlapec. „Smiem si sadnúť?“ Psychiater ukázal na stoličku pri posteli. „Ak si unavený…“ poznamenal Adam. Janus Erbley sa usmial a posadil sa. Otvoril kabelu a vytiahol odtiaľ svoj zápisník s písmenom A na obale. „Musíš si písať všetko, čo poviem? Prečo?“ opýtal sa odrazu Adam. Psychiater položil zápisník na posteľ a povedal: „Ak ti chcem pomôcť vyrovnať sa s tvojimi myšlienkami, musím urobiť veľa testov, skúmaní… ak by som to robil s tebou, bolo by to zaťažkávajúce a úplne zbytočné. A tak si všetko radšej napíšem a analyzujem to, skúmam, a potom vyhodnocujem a navrhujem lieky, ktoré by ti mohli pomôcť…“ Adam zosmutnel: „…ale nepomáhajú!“ Janus prekvapene zažmurkal. „Je to preto, že sa stále odmietaš liečiť.“ odvetil po dlhej chvíli mlčania a vyzval ho, aby mu porozprával, ako prežil Vianoce. Pri spomienke na zachraňovanie života sa celý triasol a potil. A ako si psychiater všimol, jeho zreničky boli rozšírené. „A vysvetlenie, ktoré ti dala pani Callerová, ti stačilo?“ Adam pomaly prikývol. „Od koho si dostal medvedíka?“ zmenil tému Janus. „Od rodiny Callerovcov. Damian povedal, že všetci prispeli nejakou sumou.“ Janus nemohol uveriť vlastným ušiam. Samozrejme, správanie Callerovcov sa mu veľmi páčilo a zdalo sa, že Adamovi pobyt mimo nemocnice ohromne prospel. Tešilo ho to, no nebadal zlepšenie jeho psychiky. Možno o trochu menej hovoril o svojich negatívnych pocitoch a skôr sa chválil. Ako dvíha hlavu, ako si získal kamaráta Joshuu a medzi inými aj o čokoláde. „Prečo sa ti páči čokoláda?“ položil mu Janus dôležitú otázku. „Má peknú slabohnedú pleť, jemnú na dotyk pier, a rozplýva sa na jazyku ako tie malé biele cukríky.“ Janus spozornel. „Aké biele cukríky? Kto ti dával cukríky? Niekto z rodiny Callerovcov?“ Adam pokrútil hlavou. „Keď som bol väčší, vypľúval som ich za posteľ, keď sa Victor nedíval. Najprv mi veľmi chutili a chcel som ich stále viac a viac, a potom mi bolo iba zle… počul som ako sa o mne rozprávajú, že som to prehnal… a že mi ich nedajú… a vtedy som veľmi plakal…“ Vtedy psychiater vstal a zavolal na izbu pána Trewleanyho. „Pán Trewleany, chcem vedieť, či ste mu robili testy na drogy!“ Lekár ani nestihol vojsť, už ho psychiater oslovil. „Nie, nemal som dôvod robiť chlapcovi bolestivé odbery, nenesie žiadne známky abstinenčných príznakov…“ Janus zamračene skonštatoval: „A necitlivosť, pomočovanie, kŕče a halucinácie s doznievajúcou tendenciou každé dva týždne?“ Pán Trewleany prekvapene zažmurkal. „Ale veď to sú abstinenčné príznaky po užívaní pervitínu! Tieto drogy sú v piatej kategórii… kde by to zohnal skrachovaný bankár? Cena za jednu dávku je na čiernom trhu 1000 dolárov!“ Adam pomaly zamumlal: „Boli zhabané…raz sa prekecol.“ Obaja muži vyvalili oči. „Okamžite k antibiotikám pridám aj…“ V tom okamihu Adam skolaboval. Len tak zavrel oči a zbledol. Pán Trewleany pozrel na EKG a videl, že pulz na chvíľu zhasol, ale znova nabehol. Vytiahol zo skrinky pri stene injekčnú striekačku. Odstránil bezpečnostný uzáver a vpichol obsah striekačky priamo do chlapcovej krčnej tepny. „Má pred sebou ťažkú noc a deň! Oznámim to pánovi Callerovi, aby tu zbytočne nechodil, nemôže mu teraz pomôcť. Toto musí vybojovať sám!“ Ako povedal, tak aj urobil. „Pán Caller, mám pre Vás dve správy. Jednu dobrú a druhú zlú…“
Damian položil slúchadlo a horko sa rozplakal. Joshua zamrel od prekvapenia a takmer pustil z rúk tanier so sušienkami, ktoré si chcel preniesť k televízoru. „Niečo s Adamom?“ Obývačka u Callerovcov zamĺkla, všetci sa dívali len na Damiana, ktorý napokon slabým hlasom vyhlásil: „Uviedli ho do umelého spánku a podrobia ho nárazovému detoxu. Čo znamená, že Adam dlhodobo užíval pervitín a teraz chcú jeho telo zbaviť drogy za niekoľko hodín. Iste si dokážete predstaviť, prečo ho uviedli do umelého spánku! Sú to nehorázne bolesti, keď telo opúšťa za niekoľko rokov nahromadený odpad!“ Pani Callerová prišla k synovi a tuho ho objala. „Budeme sa za neho modliť! Ale myslím, že on to zvládne, je to veľmi statočný chlapec.“ Pán Caller pozrel na Joshuu, ktorý vyzeral, akoby sa už nikdy nemal usmiať. Hľadel pred seba a hrýzol si peru. „Synak?“ opýtal sa opatrne. „Do pekla s tým chlapom! Akoby nestačilo, že ho zneužíval! On ho ešte dopoval drogami ako posledného závisláka na sprostej ulici! Prečo Boh nevraždí takýchto smradov skôr, ako stihnú napáchať toľko zla?! Prečo musel Adam prežiť toto všetko? Len preto, že neverí v Boha a ani jeho rodičia ho neviedli do kostola? Len preto, že sa im nemohol nijak brániť?!“ Damian so slzami v očiach prišiel k Joshuovi a mlčky ho objal. „Toto nemá na svedomí náš Pán, Joshua. Dáva nám na plecia len toľko, čo unesieme. A Adamko je pre neho veľmi cenný, veľmi ho ľúbi a chce mu ukázať, že sa môže ešte zmeniť. Celý život ho pripravoval na to stretnutie. So sebou. Uvidíš, že bude veľmi dobrým kresťanom a bude Boha chváliť celým životom. A to, čo prežil, ho ešte viac posilní.“ Joshua ale potreboval inú útechu, vymanil sa z bratovho objatia a vybehol von. Vyliezol na strom, ktorý bol symbolom rodiny Callerovcov, lebo ho zasadil prapradedo pána Callera a odvtedy stojí na ich dvore. Tam sa zúfalo rozplakal. Nikto nešiel za ním, vedeli, že potrebuje chvíľu osamote. Najedli sa v tichosti a potom sa razom rozpŕchli. Damian šiel odslúžiť svätú omšu, Catherine s manželom šli do práce, Toby s Andreou vypomáhali v miestnom sociálnom centre a tak sa ponáhľali tam. Napokon v dome ostali len manželia Callerovci a Jon. „Joshua si toho chlapca veľmi obľúbil, nemýlim sa?“ opýtal sa Jon pána Callera, ktorý stále sedel na gauči. „Ehm, áno. Je to až neuveriteľné, ako sa tí dvaja našli. Ale myslím, že je to pre to, čo zažil Joshua vo svojej rodine. Veď vieš, niektoré jazvy nezmiznú ani rokmi.“ Jon bez slova prikývol. O chvíľu na to sa vrátil dnu Joshua a už sa usmieval. „Kde je Damian? Chcel som sa mu ospravedlniť, teraz viem, že ma chcel utešiť.“ Pán Caller prekvapene odvetil, že Damian šiel do chrámu. Joshua čosi zamrmlal a šiel sa najesť do kuchyne. „Bude v poriadku, verím tomu!“ vyhlásil najstarší člen rodiny s takým presvedčením, že mu Jon nemohol odporovať. Aj keď mal na to iný názor.
Po jedle povedal Joshua, že ide von s kamarátmi. Ale nešiel. Namiesto s kamarátmi šiel sám na cintorín sv. Agnes, kde pochovávali všetkých, pohanov aj veriacich. Prišiel k tabuli s menami a hľadal na nej Victora Karasa. Ležal na vzdialenom konci cintorína, len pár metrov od oplotenia. Joshuovi bolo zle už len pri pomyslení, ako je jeho hrob pekne upravený, niekto tu dokonca vysadil gerbery… Prišiel k nemu a začal hovoriť: „Aj keď som Vás nepoznal, nenávidím všetko, čo ste tomu chlapcovi kedy urobili! Vy ste si jednoducho umreli a on teraz musí sám bojovať s liečbou, ktorú by nikdy nemusel podstúpiť!! Ak by Vás ten požiar nezabil, urobil by som to ja! Takto ubližovať deťom!!!“ V hneve chytil jeden z kvetov a vytrhol ho aj s koreňom preč. To mu nestačilo, kopal do náhrobku dovtedy, kým sa na ňom neobjavila puklina. Potom už len počul zvuk policajných sirén a pocítil na rebrách obušok. Od bolesti sa ohol, ale niekto ho surovo narovnal a šmaril do policajného auta. Pred policajnou stanicou auto zastalo a Joshuu policajt priviedol na výsluch. Hodili ho do v vyšetrovacej miestnosti a žiadali ho, aby im vysvetlil dôvody svojho agresívneho správania. Ale on mlčal, vedel, že bez prítomnosti rodičov ho nesmú vypočúvať. Napokon im dal číslo na otca. Policajt nahnevane schmatol mobil a zatelefonoval pánovi Callerovi. Prešlo asi desať minút a potom do miestnosti vošla pani Callerová. Bola biela od strachu. Prišla k Joshuovi a tuho ho objala.
„Pán policajt, ospravedlňujem sa za synovo správanie. Je teraz veľmi zmätený a určite nechcel urobiť nič protizákonné!“ Policajt si prísne premeral príchodziu. „Telefonoval som s Vaším manželom a ten ma ubezpečil, že chlapec v minulosti nebol trestne stíhaný. Ale tento záchvat nemohol byť prvý! A vysvetlite mi prosím, Vaše tvrdenie že je zmätený!“ Pani Callerová jemne zružovela a potom povedala: „Na Vianoce sme mali návštevu, chlapca z nemocnice. V detstve bol vystavený násiliu a zneužívaniu, a Joshua nesprávne pochopil jeho rozprávanie. Myslel si, že Adamko hovoril o tom mužovi, ktorého hrob dnes rozkopal. Ale my si myslíme, že hovoril o niekom inom.“ Julian Perry pozrel na pani Callerovú a jeho črty zjemneli. „Ak je pravda, čo hovoríte, pani, stiahnem obvinenie z poškodzovania cudzej veci. A vedzte, že Váš syn to pochopil správne, pred dvoma rokmi sme prerušili trestné stíhanie Victora Karasa vo veci prechovávania drog a dlhodobého zneužívania maloletého. Za to mal byť odsúdený na 24 rokov, ale na súd sa už nedostavil, zaživa ho upálili. Mal som ten prípad na starosti, ale keďže skončil neúspechom, bol som degradovaný na obyčajného policajta… čo už… takže len mi podpíšete toto prehlásenie a môžete ísť!“ odkiaľsi z vrecka vylovil papier a rozložil ho na stôl pred nimi. Pani Callerová si ho mlčky prešla a potom sa policajtovi poďakovala. „Stretli ste sa s chlapcom?“ Julian pokrútil hlavou. „Po požiari o ňom nikto nevedel. Hľadali ho, ale vyparil sa.“ Pani Callerová sa zachvela. „Takže chlapec bol dva roky niekde úplne sám?“ Do očí jej vhŕkli slzy. „Dovidenia, a ešte raz Vám ďakujem, poď Joshua, ideme domov!“ Cestou domov nikto z nich neprehovoril. Doma ich vítal sám pán Caller. Ale jeho tvár neprezrádzala jeho ďalšie kroky a tak bol Joshua právom veľmi zmätený. „Choď do svojej izby, zavri okno a napíš svojim kamarátom, že ťa celý jeden deň neuvidia na internete. Keď ti odoberiem prípojku, porozprávame sa o tom, prečo si skončil v rukách polície. A teraz choď…“ Joshua si vyzliekol bundu a bez slova vyšiel hore schodami. Pán Caller si smutne vzdychol. „Ako mu mám povedať, že urobil niečo nesprávne, keď ja sám som bol v pokušení urobiť to? Pane, robíš nám to také zložité,…“ Pani Callerová pobozkala manžela na líce a stisla mu rameno. „Poradili sme si s pubertou ostatných detí a on je ešte celkom neviniatko oproti nim!“ Tvár starého muža sa zvraštila premýšľaním a potom sa uvoľnene zasmial. Áno, spomenul si na Damianovo dospievanie. Útoky na susedov, pouličné bitky, no najmä časté príchody domov za doprovodu policajtov, aj to bolo súčasťou ich vtedajšieho života. Pán Caller pozrel na strop. „Pane, nech sa mu stane podľa tvojho slova!“
Adam ležal na lôžku a telom mu mykalo. Aj napriek tomu, že ho uviedli do umelého spánku, všetko vnímal. Chceli ho zbaviť zvyšných drog za jednu noc a to bolo pre chlapca horšie, akoby ho mučili. Tak to povedal nahnevaný Janus Erbley, ktorý v žiadnom prípade nesúhlasil s touto liečbou. Aj pred chvíľou, keď prišiel za ním, mu vysvetľoval, že táto bolesť má význam. Hoci určite chcel povedať niečo iné, ale lekár mu to nedovolil. Chlapec nechápal lekárovo rozhodnutie. Keby sa len mohol prebudiť… opäť sa cítil vydaný napospas. Hoci nepredpokladal, že by sa Patrick Shelby opäť pokúsil o fyzické zblíženie. Aj napriek všetkému to Adamovi pomaly začalo chýbať. Od toho osudného dňa, kedy sa to stalo celkom prvýkrát, ubehlo viac ako sedem rokov. Aspoň to mu Patrick občas pošepol do ucha. Vždy, keď sedel s Victorom vo vedľajšej izbe, sledoval hrajúceho sa Adama a popri popíjaní tvrdého alkoholu sa mu zdôveril, že by si rád chlapca vzal do svojej opatery. S čím Victor ako správny obchodník nikdy nesúhlasil. Ktovie, možno by bolo Adamovi lepšie pri mužovi zákona ako pri bankárovi. S takýmito myšlienkami si krátil čas v umelom spánku. Akoby úplne zabudol na rodinu Callerovcov, na to, ako ho prijali. Ako mu dali pocítiť, že sa na nich môže spoľahnúť. Damian! Prebehlo Adamovi mysľou. Ak správne pochopil lekárovmu telefonátu, zakázali mu prísť za chlapcom, vraj to musí zvládnuť sám… Keď Janus Erbley vošiel do Adamovej izby, videl, že mu po lícach stekajú slzy a tvár má zvraštenú bolesťou. Bol na neho náramne ťažký pohľad. „Ach, môj malý… keby som ti mohol pomôcť, uľaviť tvojmu trápeniu. Ale nedokážem to.“ mumlal, sediac pár metrov od lôžka. Hoci predtým mu Adam dovolil dokonca sadnúť si na lôžku k nemu, teraz Janus vedel, že jeho prílišná blízkosť mu viac ublíži ako pomôže. „To musí stačiť, poviem pánu Trewleanymu, že budem musieť informovať Damiana o tom, čo sa deje!“ vyslovil nahlas. Bol skutočne veľmi rozrušený. Adam sa náhle prestal mykať a jeho EKG oznamovalo 10 úderov za minútu. Pán Erbley vyskočil na nohy a utekal po sestru. No namiesto nej prišiel pán Trewleany, bledý a roztrasený. Bez slova mu vpichol adrenalín do srdcového svalu a pozoroval EKG. Keď sa chlapcov tep dostal do relatívneho normálu, otočil sa ku psychiatrovi: „Viem, o čo Vám ide, pán Erbley, viackrát ste mi predostreli Váš názor na chlapcovu detoxikáciu, ale v tejto nemocnici nebudeme dlhodobo ošetrovať závislákov! Nech už bol do užívania pervitínu nútený alebo to svinstvo užíval dobrovoľne! Je Vám to jasné?“ Janus prekvapene zažmurkal. „Mimochodom, Adam mal v krvi pervitín ešte pred týždňom!“ To psychiatra šokovalo. „Ale veď pred týždňom…“ Lekár prikývol. „Myslím, že je čas navštíviť rodinu Callerovcov, tiež sa zúčastníte?“ Janus Erbley prikývol.
Keď na dvere domu zaklopali dvaja muži, pani Callerová sa veľmi zľakla. Ale akonáhle v mladšom mužovi spoznala Janusa Erbleyho, ponáhľala sa im otvoriť. Tuho psychiatra objala a hneď ho niečím núkala. „Pani Callerová, sme tu z veľmi vážneho dôvodu, smieme hovoriť so všetkými členmi Vašej rodiny?“ Žena mlčky prikývla a vyšla na poschodie. Lekár a psychiater sa usadili na gauči. O takmer tri celé minúty sa v obývačke zhromaždilo celé osadenstvo domu a tvárilo sa nanajvýš zmätene. „Dovoľte, aby som sa Vám predstavil. Som Sebastian Trewleany, a toto je môj kolega, ale väčšina z Vás ho zrejme pozná! Som Adamov ošetrujúci lekár a musím Vás oboznámiť s veľmi vážnym zistením!“ Joshua si musel sadnúť. Pán Caller sa rýchlo ubezpečil, že je mu dobre, a opýtal sa: „O čo ide? Adam žije,ak sa nemýlim. Teda nejde o jeho úmrtie.“ Pán Trewleany prikývol a potom pokračoval: „To, o čo ide, je, že pred týždňom chlapcovi niekto podal pervitín. Čo znamená, že sa to muselo stať tu. V tom čase bol predsa tu!“ Pani Callerová sa zarazene pozrela na manžela. „Pán Trewleany, ubezpečujem Vás, že ani ja ani moja manželka neužívame žiadne drogy a v našom dome ich netolerujeme.“ Lekár súhlasne zamrmlal. „Potom mi ale vysvetlite, ako je možné, že chlapec bol v relatívne pokojnom stave počas celého týždňa u Vás a nejavil príznaky predpokladanej duševnej poruchy. Práve jej sme pripisovali jeho nevysvetliteľné záchvaty strachu a výpadky pamäte.“ Pán Caller hodnú chvíľu mlčal a potom sa obrátil na deti. „Kto to bol? Títo páni nie sú od polície! Chcú len vedieť, kto Adamovi dal niečo iné, okrem jeho liekov? Je dôležité, aby sa to zistilo!“ Nastalo ticho. Toby hľadel striedavo na Andreu a Joshuu. A občas nenápadne zašiel pohľadom k Jonovi. „Ja som mu to dal!“ ozval sa tenký hlások na schodoch. Catherine sa prudko obrátila a hľadela na Denzela. Lebo práve on vyslovil tú neuveriteľnú vetu. Psychiater sa obrátil k nemu a poprosil ho, aby prišiel k nim a všetko im vysvetlil. „Cathy, neboj sa, určite sa to nejak vysvetlí!“ Pani Callerová stisla dcére plece. Tá bola v hlbokom šoku. Denzel prešiel okolo strýkov i tety a váhavo predstúpil pred psychiatra. „Ako si sa dostal ku pervitínu, Denzel?“ oslovil ho Janus Erbley. Chlapec mlčal, hlavu mal sklonenú dole. Preto si k nemu Janus kľakol a chytil ho za ruku. „Nikto na teba nebude kričať a ani ťa obviňovať. Len nám povedz, odkiaľ si mal také niečo.“ Denzel pomaly dvihol hlavu a díval sa Janusovi priamo do očí. „Keď si ocko odskočil na pumpe na záchod, oslovil ma nejaký ujo. Mal dlhý čierny kabát a veľký klobúk, ktorý mu zakrýval oči. Videl som len jeho úsmev. Pýtal sa ma ako sa volám. A keď som mu to povedal, pochválil ma, že som veľmi múdry chlapec a potom chcel vedieť, kam ideme. Povedal som mu, že dnes je Štedrý deň a idem ku starkým sem. A on sa spýtal…“ zrazu sa Denzel nahlas rozplakal. Janus ho upokojujúco objal. „…či je u nás aj Adam. A mama hovorila, že mám vždy hovoriť pravdu… bol taký milý, a povedal, že chce, aby som dal Adamovi jeho obľúbené cukríky… aby nebol smutný…“ Catherine očervenela hnevom, ale psychiater ju zastavil. „Denzel, kedy si dal Adamovi tie cukríky?“ Chlapec hodnú chvíľu smrkal a potom vyhlesol: „Tesne pred tým, ako dedko začul Adamovo volanie o pomoc… utiekol som popri stene, nevšimol si ma! Ten ujo povedal, že to je tajomstvo.“ Psychiater sa zatváril veľmi vážne. „Denzel, to, že si od cudzieho človeka vzal tie cukríky, nebolo správne! Ale rozumiem, že ti ten muž pripadal neškodný. Veď predsa hovoril tak dôverčivo. Si ešte chlapec… nie je to tvoja vina, ale vina toho pána. Zneužil ťa!“ Denzel prudko pokrútil hlavou. „Nie, ani sa ma nedotkol! Stál odo mňa niekoľko metrov! Naozaj!“ Janus Erbley si uvedomil, že chlapec mu celkom nerozumel. „Myslel som tým, že využil tvoju dôverčivú detskú povahu na to, aby dostal tie cukríky k Adamovi. Ak ho nabudúce stretneš, určite o tom povedz ockovi alebo mame. Teraz ti dám niečo na spanie a trochu si oddýchneš, súhlasíš?“ Keď chlapec prikývol, Janus ho za ruku vzal hore, aby mu Denzel ukázal svoju izbu. Catherine stála pri schodoch a chvela sa ako list vo vetre. Andrea sa ju snažila upokojiť. „Prepáčte, netušili sme to. Budete to riešiť s políciou, budú musieť chlapca vypočúvať?“ opýtal sa pán Caller lekára, ktorý celý čas mlčky počúval chlapcovo rozprávanie. „Áno, budeme to musieť nahlásiť na polícii, amfetamíny sú drogy piatej kategórie a ten, kto ich dáva deťom sa musí dostať čo najskôr z ulice.“ Pán Caller sa zamračil. „Prečo to muselo zájsť takto ďaleko?“ Sebastian Trewleany chvíľu mlčal a potom povedal: „Lebo Adam prežil ten požiar. Ak by zhorel, bolo by na svete o jedného chudáka menej a menej aj problémov.“ Prítomných slová lekára skutočne zarazili. Ako mohol niečo také povedať? Pred hlboko veriacou rodinou… Akiste si uvedomil svoj prešľap a dodal: „Takto sa len trápi…“ Pán Caller dvihol ruku smerom k dverám a pán Trewleany bez slova odišiel. „Hulvát jeden!“ zvolala Catherine v šoku. Najprv Denzelovo mrazivé rozprávanie a teraz lekárova poznámka… Keby tu bol Damian, asi by sa to neskončilo dobre. Našťastie bol v kostole a pripravoval sa na polnočnú svätú omšu, ktorou už tradične vítali Nový rok. „Catherine, choď po Georga k slečne Seymourovej, ja zatiaľ pripravím jedlo a otec mi istotne rád pomôže. Keď sa Denzel zobudí, niečo mu dáme na jedenie a otec ho odprevadí domov! Ostatní späť tam, kde ste boli!“ vyhlásila pani Callerová po dlhej chvíli napätého ticha. „Áno,mama!“ ozvalo sa jednohlasne. Jon a Joshua sa vrátili k stolnému futbalu, Toby s Andreou k sledovaniu svojho obľúbeného seriálu na internete. „Tak, ja už pôjdem, ospravedlňujem sa za tú neohlásenú návštevu.“ Janus Erbley schádzal dolu schodmi a tváril sa smutne. „Nie, vôbec Vám to nemusí byť ľúto. Nikdy by nám ani nenapadlo, že sa to stane v našej rodine.“ objala ho pani Callerová familiárne. „A ako sa máte, pán Erbley? Dlho sme o Vás nepočuli…“ Janus trochu očervenel. „Ehm, pani Callerová, nepočuli ste o mne, pretože už nenavštevujem pobožnosti. Ale inak sa celkom držím, ako ste si isto všimli.“ Stará žena sa úprimne rozosmiala. „Ach, Janus, vôbec si sa nezmenil. Nechcel by si ostať na olovrant? Budeme mať arašidové sendviče. Mal ich najradšej…“ jej pekná tvár a iskričky v očiach pohasli. „Pani Callerová, rád s Vami niečo málo zjem, a čo sa týka Adama, je mu teraz pomerne zle, ale viem, že on to prekoná. Veď predsa zažil omnoho horšie veci.“ poznamenal Janus zmierlivo. Pani Callerová prikývla a šla do kuchyne. Janus Erbley ju mlčky nasledoval. V kuchyni vládlo napäté ticho. Pán Caller, sediaci za veľkým dubovým stolom, s veľkým zármutkom čítal noviny a snažil sa pôsobiť dojmom silného muža. No drogy, prinesené len deväťročným chlapcom,ho evidentne položili na lopatky. „Takže Adam mi klamal!“ vzdychol si Janus Erbley smutne. „Nie, on neklamal. George a jeho brat Denzel sú synovia Catherine. Nie naše deti. Sú vnukovia. A Catherine samozrejme prijala manželovo priezvisko. Teda prakticky na otázku či to bol niekto z Callerovcov, správne odpovedal, že nie.“ opravil ho pán Caller. Psychiatrovi sa po jeho slovách rozžiarili oči. „To bol neskutočne dômyselný ťah. Asi nechcel prezradiť chudáka Denzela.“ premýšľal nahlas. „Ale ako je vlastne možné, že neznámy vedel, kde je Adam umiestnený, musel to byť niekto, kto veľmi dobre pozná Adamovu momentálnu situáciu.“ Pán Caller sa narovnal. „Asi viem, kto to bol. Poznám ho. Kedysi chodil k nám, a bol tu aj pár dní pred Adamovým príchodom. Volá sa Max Piers!“ Psychiatrovi sa zatmelo pred očami. To meno bolo súčasťou jeho vlastného života. Vlastne, bolo súčasťou jeho dávnej minulosti. „Dobre, toto budeme riešiť s políciou, nemôžeme dovoliť, aby pokračoval v tom, čo robí. Veď to Denzel kľudne mohol pojesť aj sám, len zo zvedavosti!“ Pán Caller si ho smutne premeral. „Aj tebe to robil, však? Pamätám si, že si vtedy prišiel za mnou.“ hovoril stíšeným hlasom, aby ho jeho manželka nepočula. Janus mierne očervenel a potom prikývol. „Už dávno som o tom s nikým nehovoril, pán Caller. Veď viete…“ Starý muž ho potľapkal po pleci. „Ani nemusíš, ak nechceš. Viem, že to nie je nič jednoduché. No niečo sa mi nezdá. Na Adamkovi. Myslím, že niečo tají. Má z niečoho taký strach, že aj u nás sa budil s mrazivým vreskotom a nevedeli sme ho upokojiť. Hovorí, že niekto sa ho pokúša zmocniť…“ Janus Erbley sa narovnal ako prútik. Po slovách starého muža celkom ožil. „Mohli by ste mi to zopakovať?“ Bývalý kňaz si ho zvedavo premeral. „Hovorí, že sa ho niekto pokúša zmocniť.“ Psychiater sa pánovi Callerovi nečakane ospravedlnil so slovami: „Musím už ísť.“
Vyšiel von a zamieril do chrámu sv. Františka, kde požiadal o udelenie sviatosti zmierenia. Potom narazil na Damiana. „Damian, vieme, kto podal Adamovi pervitín. Respektíve ho tam prepašoval Váš synovec Denzel. Ale o to nejde, jemu tie drogy dal Max Piers. Ide o miestny kriminálny živel a budeme kontaktovať políciu. Dáva to deťom ako cukríky, znovu!“ Kňaz bol mierne v šoku, keď to na neho psychiater takto vybafol. Ale potom mu stisol rameno: „A ako Vám v tom môžem pomôcť?“ Janus chvíľu mlčal: „Choďte za Adamom, padre Damian.“ Povedal to šeptom, akoby ich niekto počúval. Damian pokrútil hlavou. „Jeho ošetrujúci…“ „…jeho ošetrujúci lekár je naštvaný ako hovädo len preto, že Adamov stav sa u Vás zlepšil a v nemocnici je na tom stále rovnako zle.“ Damian trochu očervenel po jeho slovách a potom sa rozhodol. „Idem za ním!“ Najprv šli spolu do nemocnice, no pred Adamovou novou izbou sa rozdelili. Damian vošiel opatrne dnu a pozdravil Adama. Samozrejme vedel, že chlapec je držaný v umelom spánku, no pomyslel si, že keby len tak vošiel dnu, vydesil by ho. Sadol si do kresla vedľa postele a nedokázal zabrániť slzám, aby mu vytryskli z očí. Chvíľu otvorene vzlykal a potom sa začal modliť ruženec Božieho milosrdenstva. Keď sa domodlil, jemne stisol chlapcovi ruku a povedal slabým hlasom: „Tu som.“

Je tu! Prišiel! Porušil kvôli mne zákaz! Je tu! A znovu sa modlí! Za mňa! Nemôžem tomu uveriť. Ako veľmi som mu chcel povedať, že mi chýba… ale neviem, ako dlho budem takto spať… chcem sa už prebudiť…

„Ja viem, Adamko. Ja viem, že to bolí! Ale vydrž to… už nikomu nedovolíme, aby ti ubližoval, dobre? Až sa prebudíš, odídeš so mnou! Ku mamke a ockovi. Oni ťa tak veľmi ľúbia… prosím, vydrž to!“ Sebastian Trewleany vošiel dnu a keď počul, čo Damian hovorí, do očí mu vhŕkli slzy. Toľko lásky obyčajnému potkanovi z ulice? Prečo? „O chvíľu príde sestra, aby chlapca umyla. Chcete pri tom asistovať, padre Damian?“ oslovil ho. Damian sa strhol a potom prikývol. „Chcem sa Vám s niečím zdôveriť, padre. Ublížil som Vašej rodine, ale nie naschvál. Mrzí ma to.“ Damian chvíľu mlčal. „Ak je Vám to skutočne ľúto, tak Vám určite odpustia.“ Lekár mlčky prikývol a potom otvoril dvere prichádzajúcej zdravotnej sestre. Tá chlapca neopatrne vyzliekla donaha a chcela ho presunúť do kúpeľne, keď zakročil Damian. „Aspoň ho prikryte uterákom! Nemusí každý vidieť jeho nahotu.“ Sestra sa zarazila. „Prepáčte, neuvedomila som si, že je to také dôležité.“ Odpojila chlapca od EEG prístroja a nasadila mu prenosný dýchací prístroj. Potom ho prikryla a spolu s Damianom vyšla na chodbu. „Je možné, aby sa chlapec počas toho prebral?“ opýtal sa Damian. Sestra pokrútila hlavou. „Môže mať svalové kŕče alebo triašku od bolesti, ale uviedli sme ho do umelého spánku. Nemôže sa prebrať sám od seba. Nech by akokoľvek chcel. Ak by sa prebral priskoro, mohol by umrieť od bolesti. Je to sotva 27 kilový chlapec, nie? To by bolo na telo priveľká záťaž. Musíme vydržať posledných päť hodín. Potom účinky detoxu pomaly doznejú a budeme uvažovať o jeho prebudení.“ Damian sa viac nepýtal a nasledoval sestru do kúpeľne. Boli tam len dvaja pacienti so svojimi ošetrovateľmi. Damian sa postavil tak, aby na chlapca nehľadeli a pomohol sestre s jeho polohovaním. Neustále sa pri tom chlapcovi prihováral a vysvetľoval mu, čo sa s ním deje. Aké budú nasledovať úkony a prečo sa nemusí báť. Sestra mala veľké problémy so sústredením na umývanie, lebo vnímala, s akou starostlivosťou a neúnavnosťou mu prehováral do duše. O chvíľu bol chlapec poumývaný. A vtedy sa to stalo!
Ruka mu vyskočila od tela, potom aj noha a čoskoro sa začal celý triasť. Sestra okamžite siahla po injekčnej striekačke, ktorú mala vo vrecku. „Zatína päste!“ zarazila sa a ruka so striekačkou jej zavisla pred chlapcovým stehnom. „A čo to znamená?“ Sestra zmätene vybehla na chodbu a nechala Damiana so zvíjajúcim sa Adamom. „Čo sa deje? Čo sa ti stalo? Upokoj sa! Upokoj sa!“ šepkal, lebo hlas mu vynechával pri pohľade na trpiace dieťa. Zúfalo pozrel na ošetrovateľov,no ani oni nemali tušenia, čo sa deje. Po neskutočne dlhej chvíli vbehol do kúpeľne doktor Trewleany a zahľadel sa na Adama.
„Ddddd-“ zachrčalo v dýchacom prístroji a Adam pomaly otvoril oči. Doktor Trewleany ostal v šoku stáť pár metrov od neho. Potom Adam opäť zavrel oči a lekár mu priložil ruku na krk. „On, on je…“ nedokázal dopovedať. Damianovi sa podlomili kolená. „…pri vedomí.“ Lekár mu opatrne stiahol dýchací prístroj a Adam začal vrieskať. Vrieskať neskutočnou bolesťou, ktorá sa v ňom striedala so stavmi necitlivosti celého tela. „Dýchaj, Adam, dýchaj!“ šepkal doktor Trewleany do chlapcovho ucha. O niekoľko krutých minút do Adamovho mozgu prenikli lekárove slová a začal pomalšie dýchať. Oči mal pri tom stále zatvorené, uvedomoval si svoju nahotu. Prvýkrát vo svojom živote cítil zahanbenie pre to, že jeho telo videl každý v tej miestnosti. „Oblečieme ťa a vrátime sa do izby, Adam.“ Adam sa viac nepohol. Každý milimeter tela mu do mozgu vystreľoval bolesť. „O chvíľu ťa to prejde, len dýchaj.“ Nič. Lekár si nebol istý, či chlapec vníma jeho slová a váhavo ho začal za pomoci Damiana, ktorý medzičasom prišiel k sebe, obliekať. Trvalo im to dlho, obaja boli ochromení týmito nečakanými zvratmi situácie. „B-bolí…“ povedal Adam s námahou. Nemalo to však zmysel. Vedeli to. „Dobre, pomaly ho presunieme do izby. Musíme dať pozor, aby sme sa ho veľmi nedotýkali.“ oznámil lekár kňazovi a ukázal mu, kde má Adama chytiť, aby mu spôsobil čo najmenej bolesti. Aj napriek tejto snahe Adam kvílil a vrieskal a tentokrát na to mal skutočný dôvod. Presunuli ho na posuvné lôžko a obaja ho tlačili k jeho dočasnému domovu. Nemocničnej izbe na jednotke intenzívnej starostlivosti. „Tu máš,tvoj macík. Chýbal si mu.“ pošepol mu Damian, keď ho s lekárovou pomocou presunuli späť do postele. Položil mu na hruď plyšové zvieratko a jemne mu stisol ruku. Na jeho veľké prekvapenie ju chlapec stlačil. Bolo to skôr ako reflex, lebo rýchlo ustúpil a ruka sa mu narovnala. „Pán Trewleany?“ obrátil sa k lekárovi, ktorý na to nemo hľadel. „Áno, pán Caller, Adamova ruka sa pohla. Sama od seba. Nie je to úmyselné, nemyslite si. Ale máme aspoň dobrý základ. Inak, chcem Vám popriať Šťastný nový rok!“ Damian neprítomne poďakoval. A potom mu to došlo. Prešiel už takmer rok od chvíle, čo stretol Adama. Za ten jediný rok zažil viac ako kedykoľvek vo svojom živote. Či už ako kňaza, alebo mladého muža bažiaceho po odpovediach…
„Bojím sa, že starnem.“ vzdychol si Damian napokon. „Rýchlejšie ako ste predpokladali?“ neodpustil si lekár. „Tak som to nemyslel…“ pozrel na chlapca a utrel si slzy do rukáva. „…skôr mám pocit, že už nie som schopný rozumieť všetkému okolo mňa. Bolí ho to… ale prečo? A kedy prestane bolieť?“ Sebastian Trewleany preglgol pripomienku. „Sadnime si tu a pomodlime sa za neho.“ Tentoraz lekár nenamietal. Sadli si a modlili sa. Ani nevedeli kedy, Adam sa prebudil a potláčajúc vzlyky otvoril oči. „Da…“ Damian sa strhol a pozrel na chlapca. „S-som v nebi?“ Damianovi po jeho slovách navrela v hrdle hrča. „Nie, Adamko, ešte si stále tu. Mamka a ocko sem už čoskoro prídu. Aj Joshua.“

Fénix

Auto zastalo pred nemocnicou a vystúpili z neho Joshua a pani Callerová s manželom. Prišli na veľmi dôležitú návštevu. Adam sa totiž predčasne prebral z kómy a bojoval s ukrutnými bolesťami. Hoci podľa odhadov lekárov mali bolesti pominúť okamžite po tom ako sa z tela vyparia posledné látky, nestalo sa tak. A nemohli mu dávať ani morfium, keďže bol závislý na pervitíne. Pohľad na kŕčovito zvierané ruky a tvár opuchnutú plačom i bolesťou nebol pre nikoho jednoduchý, a už vôbec nie pre pani Callerovú. „Adamko… asi je zbytočné pýtať sa, ako sa máš.“ Chlapec prižmúril oči. „Ma-mám sa dobre. Ď-ďak…“ Pani Callerová mu jemne stisla ruku a on ju zovrel. Ale len na zlomok sekundy, ba ani si to neuvedomil. „A pozri, kto sem prišiel tiež, tvoj kamarát, Joshua!“ Adam pohol hlavou k stojacemu chlapcovi. Nevedno, kto z nich sa triasol viac. „J-je ti z-zma?“ Joshua preglgol slzy a odpovedal roztraseným hlasom. „Bojím sa.“ „Poď sem, nič mi nie je… iba to veľmi bolí.“ hlesol Adam. Jeho slová vyvolali v doteraz mlčky stojacom pánovi Callerovi nevídané emócie. Chytil manželke ruku a vyviedol ju na chodbu. „Zomrie, však?“ znela jeho tichá otázka. Pani Callerová ho tuho objala, pobozkala a potom sotva počuteľne povedala: „Dnes to ešte nebude.“ Starý emeritný kňaz si sadol na stoličku: „Toľko ľudí vyslovilo tieto slová,…keď som ich odprevádzal na cestu do večnosti… on to cíti! A prijal to. Veď sa na to tak teší…“ Tie hrozné myšlienky, poznanie života a smrti, všetko tak rýchlo. Pán Caller sa však mýlil… Manželia sa vrátili do izby a spolu s Adamom sa pomodlili. Potom prišiel na vizitu lekár a oni museli odísť.
Kdekoľvek pôjdem, budú pri mne. Budú mojou rodinou. Tak to povedal pán Caller, keď sa vrátil. Len sa musím vyliečiť. Ale čo ak… čo ak toto je koniec? Konečná zastávka môjho života? Prečo by som nemohol odísť? Kto ma tu drží, veď ak mám po zvyšok života trpieť, radšej zomriem sám… aby som svojou bolesťou nikoho nepripravil o úsmev. Tak ako Damiana.
„Nie je ťažké uhádnuť, na čo práve myslí, Damian, obávam sa, že sme na konci jeho liečenia. Lieky, ktoré mu udržali náladu v relatívnej norme prestali účinkovať. Toto je na neho priveľa. Asi by sme mali premýšľať o ukončení…“ Janus Erbley túto tému opatrne nadhodil počas obeda. „…jeho života? Ale to je vražda!“ dokončil prudko gestikulujúc kňaz. „Nie, toto je prirodzená cesta. Damian, koľko dní už takto leží a prichádza z tej bolesti o posledné zvyšky rozumu. Bol som pri jeho lôžku, Damian, v noci! Volá Victora. Volá, aby po neho prišiel, aby mu dal drogy, aby ho vzal zo sebou…“ Kňaz veľmi ticho zaprotestoval: „To robil aj predtým.“ Janus si nalial do pohára trochu minerálky a skúmavo sa na kňaza zahľadel. „Vidí sa mi, že je v tom viac ako porušenie piateho Božieho prikázania, Damian. Máš len strach, že ti chlapec bude ďakovať, ak mu to oznámiš. Že ty budeš Anjel smrti.“
„Sebastian by ho popravil bez jedinej slzičky! Premýšľaj o tom, premýšľaj. Dnes to nebudú tri celé dni, ale tri hodiny! Rozhodni sa. On trpí!“ Damian len s námahou dopil minerálku. „Nedovolím to! On nesmie zomrieť, nie teraz!“ Janus si s nevôľou odkašľal. „Myslel som si to. No aj tak, uvidíme sa o tri hodiny.“
Damian vošiel do chlapcovej izby, ktorá dnes vyzerala priam ironicky šťastne. Lebo len čo odvrátil zrak od obrázkov a plyšákov, uvidel na lôžku Adama. Opäť nespal. Díval sa na Damiana vpadnutými očami. Jeho lebka potiahnutá kožou bola napätá a vlhká od potu, a keď sa pohol, tvár sa mu zvraštila bolesťou. No aj tak a usmieval. „ Adam, musíme sa spolu porozprávať-“ začal Damian pomaly. Chlapec nereagoval. „Počuješ ma, však? A vieš, prečo som prišiel?“ Adam prikývol. „Takže už mám odísť? Už je môj čas? Ale kam? Kam pôjdem?“ Damian si ľahol vedľa neho a stisol mu ruku. „Ľúbim ťa, Adamko. Áno, dnes umrieš. Pôjdeš k svojmu ockovi do neba. Tam sa nebudeš už nikdy báť… tam nie je zima, ani tma, nie sú tam žiadni zlí ľudia. Veľmi ma to mrzí…“ Nedokázal viac bojovať s emóciami, plakal a jeho slzy dopadali na chlapcovu smrteľne bledú tvár. Adam zavrel oči a povedal: „K ockovi? Takže si ho našiel?“ Damian neodpovedal. „Damian!!!“ Kňazovo nehybné telo sa dotklo podlahy tak potichu, že si to Adam takmer neuvedomil. „Damian!! POMÓÓC!“ Na jeho krik vbehol do izby lekár a vrhol sa k Damianovi. Keď sa mu podarilo prebrať ho, usadil ho na vedľajšiu posteľ. „Upokojte sa, Otče.“ Damian bol bledší ako perina, na ktorej sedel, no pomaly sa mu vracala farba. „Ja len… nemôžem to urobiť. Prepáč, Adam.“ zašepkal. Lekár sa zamračil, ale nepovedal mu nič. „Pokojne, len pokojne, ľahnite si a hneď to prejde. Bol to mierny srdcový záchvat, zrejme ste veľmi rozrušený kvôli chlapcovi.“ O chvíľu lekár odišiel. Adam sa na Damiana díval takými smutnými očami, až to kňazovi trhalo srdce. Napokon sa odhodlal, postavil sa a pomalým krokom prišiel k chlapcovej posteli. „Pane, odpusť mi tento hriech.“ A vytiahol z koženej kabely, kde pred mnohými mesiacmi uložil denník Adamovho správania, injekčnú striekačku, naplnenú čírou tekutinou. Chytil Adamovi ruku a potom mu priložil injekciu ku krku. Cítil jeho napätie, pod jeho prstami pulzoval život. A dlho už nebude. Zachvel sa. „Dobrú noc, Adam.“ zašepkal. Chlapec na neho ešte chvíľu mlčky hľadel, pohľadom mu ďakujúc, čo bolo pre Damiana oveľa horšie, akoby v nich mal vidieť strach. A potom: „Aj ja ťa ľúbim, Damian.“ A zavrel oči. Kňaz vypol všetky prístroje a potom si ľahol vedľa neho a plakal. Takto ich našiel doktor Trewleany. Potichu vošiel dnu a roztiahol záclony. „Damian, vstávaj! Keď sa Adam zobudí… ČO SI TO UROBIL?! ČO TO MÁŠ…“ Damian otvoril oči a uvedomil si, že stále má v rukách striekačku. „Ja… len som to…“ Sebastian prišiel k chlapcovi a snažil sa mu nahmatať pulz. Bol v šoku. „Damian, počúvaj ma! Čo si mu dal?“ Damian mykol plecom. „Damian,…“ „… dal mu metadon. Obyčajný metadon. Prežije to.“ Keď do miestnosti vošiel Janus Erbley, Sebastian Trewleany zapol opäť prístroje. „Nemyslím si…“ poznamenal slabým hlasom lekár, a ukázal na snímač srdca. „Adam, otvor oči.“ vyzval ho Janus Erbley sebavedomým hlasom. „Neboj sa, nikto sa na teba nehnevá, len pomaly otvor oči.“ Damian stál neprítomne vedľa postele, neuvedomoval si to, a hľadel na Janusa Erbleyho, akoby mu preskočilo. „Ako by mohol otvoriť oči, keď som ho… zabil?!“ Sám nechcel veriť svojim slovám. No predsa, urobil to. Píp.Píp.Píp.Píp. Lekár i kňaz otočili hlavu k prístroju a nemo sledovali, ako sa rovná čiara EKG pomaly dostáva do normálnej hladiny a chlapec otvára oči. „Čo?!“ zvolal Damian tak nahlas, až sa chlapec mykol. Janus prišiel k posteli a usmial sa na Adama. „Nič mu nie je. Podal si mu metadon.“ Vtedy sa stalo čosi, čo nikto neočakával. Damianova zovretá päsť zamierila k psychiatrovej sánke a zhodila ho z nôh. „Oklamal si ma, presvedčil, že to, čo robím je pre neho to najvhodnejšie riešenie! A pritom si mu znova dal drogy?! Obyčajný smrad! Ako všetci ostatní! Donútil si ma uveriť, že som vzal život nevinnému dieťaťu, ale prečo? Aby si ukojil svoju zvrátenú predstavu, že máš moc nad životom a smrťou?!“ Damian stál a kričal, lebo v danom okamihu mu nenapadlo nič lepšie. Sebastian pritom sledoval najmä chlapca. Jeho reakcia ho veľmi prekvapila. Usmieval sa. Preto sa mu potichu prihovoril: „Si v poriadku, nič ťa nebolí?“ Adam pozrel na lekára. „Je mi dobre. Len mi je veľmi zima.“ Lekár pozrel na Damiana, ktorý sa už upokojil. „Damian, choď sa trochu poprechádzať s Adamom. Ja sa postarám o pána Erbleyho.“ poznamenal lekár, hľadiac na omdletého psychiatra, a chytil kňaza za rameno. „Ja…ospravedlňujem sa.“ zamumlal Damian Caller potichu. „Všetko je v poriadku, takže nemám dôvod vzniesť obvinenie z pokusu o vraždu.“ Damian sa pozrel na Adama. Veď jasne cítil, ako mu prestalo byť srdce. Bol mŕtvy! A zrazu sa na neho díva a trasie sa. „Máš zo mňa strach, lebo som kričal?“ oslovil ho tak potichu, akoby sa len prednedávnom naučil hovoriť. „Je mi iba zima, nemám strach, ale zľakol som sa, keď si ho udrel. Nebolela ťa rúčka?“ Adamove slová vyzneli zvláštne a tak na ne Damian nijak nereagoval. „Poď, ideme sa trochu prejsť. Vezmem aj deku.“ Adam pomaly prikývol. Damian ho teda vzal do náručia a keď ho k sebe pritisol, podlomili sa mu kolená. Našťastie, rýchlo sa spamätal a presunul chlapca na vozík. „Damian, kam pôjdeme? Spinkať?“ Damian mlčky presunul vozík na chodbu, prešiel ňou a zamieril k výťahom. „Idem ti ukázať smrť.“ povedal napokon Damian. A stlačil prízemie. „Čo to znamená?“ „To uvidíš!“ Vyšli z výťahu a Damian pomaly kráčal na koniec chodby. Bola tam jedna miestnosť, podobná tej, kde ležal Adam. „Adam, pozdrav pána Blueberryho!“ povedal Damian, keď vošli dnu. Adam pozrel na muža, ktorý ležal na lôžku. Bol obézny, sotva bolo vidieť ako dýcha či pohybuje perami na pozdrav. „Čo mu je?“ šepol Adam. Damian postavil vozík oproti posteli. „Pán Blueberry, ako sa dnes cítite? Toto je Adam.“ Vtedy pán Blueberry stisol gombík ovládania postele a náhle sa díval Adamovi do tváre. V očiach umierajúceho Adam zbadal záchvev poznania. Pán Blueberry čosi zabublal a potom celkom jasne povedal. „Dnes umriem. Ty si mojim Anjelom smrti?“ Adam vystrašene pokrútil hlavou. Pohľad muža sa celkom zmenil, oči sa mu zaleskli slzami. „Znova ťa vidím, ty drobné chlápätko, ako veľmi si mi vyrástol!“ Damian sa zarazil. „Adam, poznáš tohto muža?“ opýtal sa. No nedostal žiadnu odpoveď. „Pán Blueberry, Vy ho poznáte?“ Neskoro, muž zomrel. Priamo pred ich očami opustil svet. Damian sa prežehnal, vyslovil nad ním modlitbu a potom sa obrátil k Adamovi. „Prečo si ma sem priviedol? Kto bol ten muž? A prečo ma poznal?“ Damian si kľakol k chlapcovi, chytil mu tvár do dlaní. „Tvoj život je pre mňa stále veľkým otáznikom a dnes si ma opäť presvedčil, že ťa nepoznám. Vôbec ničomu nerozumiem, priveľa dôležitých ľudí tohto mesta ťa pozná priveľmi dobre…“ poznamenal potichu. „Damian, mrzí ma to. Neviem, kto to bol a odkiaľ ma mohol poznať.“ Damian vstal a povedal: „Pamätáš sa na to, ako si kradol v obchode?“ Adam pokrútil hlavou. „A na to, kedy do Vášho domu vošiel Patrick Shelby, našiel ťa a Victor musel zaplatiť pokutu?“ Opäť nič. Damianovi to začínalo dávať zmysel. Náhle sa mu v mysli rozjasnilo a bol by tleskol, keby si neuvedomil, že stále drží Adamovi hlavu. Pustil ho zo zovretia a vyhlásil: „Mal si vtedy asi sedem rokov. Počkaj, on ti to nepovedal?“ Adam pomaly pokrútil hlavou. „Nerozumiem tomu…“ Damian pomaly prikývol. „Adam, počúvaj. V ten deň, kedy k Vám prišiel pán policajt, a bol iný ako inokedy, pamätáš?“ Adam zavrel oči a premýšľal. Chvíľu si nič nevybavoval, ale potom… „Veľmi dávno. A Victor sa s ním ani nerozprával, len prišiel za mnou a bol taký…nahnevaný…“ Damian sa mierne usmial. „To je v poriadku. Spomenul si si. Stalo sa to preto, lebo si uvedomil, že niekto o tebe chce vedieť pravdu. A nemohol to dovoliť. Odviedli by ťa do detského domova a našli tvojich rodičov. Tak ako sa to snažím urobiť ja.“ Adam mlčal. Zaskočilo ho, že o jeho minulosti vedel viac, než si bol on schopný spomenúť. „Naozaj ich hľadáš?“ Damian sa zamyslel. „Adam, snažím sa, ale nie je to jednoduché, keďže ťa skrývali. Možno ani nikde nie si zapísaný. Myslím tým matriku. Ale o tom sa nebudeme baviť tu, mrzí ma to, nevedel som, ako sa to skomplikuje.“ Odtiahol Adamov vozík na chodbu a oznámil službukonajúcej sestre, kedy pán Blueberry umrel. Bola trochu nahnevaná, že jej to neoznámil skôr, ale potom bez slova odišla do jeho izby. „Chcem ísť von, Damian.“ povedal Adam potichu. Damian pokrútil hlavou. „Nie si vhodne oblečený a o chvíľu budeš mať neurologické vyšetrenia. Ak si nespomínaš, prebral si sa z kómy.“ Adam sa zamračil. „Adamkovi sa to nepáči.“ Damian chvíľu mlčal. Ako to rozpráva? „Chceš povedať, tebe sa to nepáči?“ Chlapec na invalidnom vozíku sebou trhol a poznamenal. „Áno.“ Kňaz mlčky odtiahol vozík k výťahu a potom na oddelenie neurológie. Oznámil zdravotnej sestre, že prišli na vyšetrenie. „Dobre, počkajte v ambulancii. Pán doktor ešte neskončil s obedom. No poviem mu, že už ste tu, aby ste nemuseli priveľmi čakať. Pokojne chlapca presuňte na lôžko. Ale buďte pri ňom, aby sa nehýbal.“ Damian nasmeroval vozík do ambulancie. Pri lôžku zastal a postavil sa pred Adama so slovami. „Idem ťa presunúť na toto lôžko. Budem sa ťa dotýkať len tam, kde vždy.“ Počkal na súhlas a veľmi opatrne ho presunul. Adam tentokrát iba tíško vzdychal. „Bolí ťa to?“ opýtal sa ho Damian potom, keď už bezpečne ležal na lôžku. „Áno.“ Kňaz mu jemne chytil ruku. „Ach, keby som ti mohol nejako pomôcť…“ Adam nehovoril nič, iba sa na neho uprene díval. „Dobrý deň, pán Caller. Ahoj, Adam.“ Damian sa obrátil k neurológovi. „Dobrý deň. Viete, prečo sme sem prišli, však?“ Muž prikývol a potom tleskol dlaňami: „Táák sa na to pozrieme. Bude to len klasické vyšetrenie.“ Jimmy prišiel k prenosnému stolíku a vytiahol odtiaľ niekoľko predmetov. Rozložil ich k Adamovým nohám a všetko mu ochotne vysvetlil. Skontroloval jeho reakcie na viaceré podnety a potom sa znepokojene obrátil k Damianovi. „Pán Caller. Máme problém. Chlapcova blokáda sa nečakane uvoľnila, no má to aj vedľajšie, a veľmi závažné účinky. Je teraz extrémne krehký, priam ako sklo a jeho svaly nemajú takmer žiadny tonus, čo je veľmi nebezpečné. Ako iste viete, aj srdce je sval… hrozí mu masívne zlyhanie srdca, ak s tým hneď niečo neurobíme.“ Damian tomu úprimne nerozumel. „Môže mať infarkt? Ale ako?“ Neurológ poznamenal, že to nie je jeho špecifikum a odporučil mu kardiologické vyšetrenie. „Zavolám pánovi Morganovi, aby sa na to pozrel. Máme pred sebou ešte veľa roboty… ale ako sa tak na Vás dívam, zvládneme to.“ dodal povzbudivo. Adam mlčky kývol hlavou. No len veľmi nepatrne. „Presunieme ťa na iné lôžko, teraz by si nemal veľmi dlho sedieť. Pán Lever teraz bude musieť zmeniť rehabilitačné cvičenia, ale tebe to hádam nevadí. Netvár sa tak kyslo, je to pre tvoje dobro.“ S Damianom prehodil ešte pár povzbudivých slov a ubezpečení, a potom ich odprevadil k výťahu. Adam celou cestou sledoval svetlá na strope. „Damian, myslel som si, že je len jedno umelé slnko, a pozri koľko je ich tu veľa!“ povedal Adam akoby sám pre seba. „To je osvetlenie. Lampa. Nie je to slnko, iba sa na neho podobá. Nehreje, iba svieti.“ Adam pokrútil hlavou. „A v zime sa zo slnka na oblohe stane lampa? Lebo včera mi bola zima a pritom bolo na oblohe slnko a šteklilo ma na nosíku.“ Damian sa zarazil. „Tak som to nemyslel. Slnko na oblohe je to pravé. A lampa nahrádza slnko vnútri budovy, najmä tu, kde nie sú okná. Ako tu.“ vysvetlil mu ochotne. „Adamko chce spať.“ zamumlal Adam neprítomne. „Tak zatvor oči, zobudím ťa, keď prídeme na vyšetrenie.“ odpovedal potichu Damian. Čo sa to s ním stalo? Len čo zavrel oči, spal. Damian kráčal pomaly, akoby sa ani nechcel dozvedieť, čo mu na to povie kardiológ. Pán Morgan mal s Adamom veľa problémov už predtým, hlavne preto, že EKG vyšetrenie prebieha prilepením prísaviek na nahé telo. Pri jednom takomto vyšetrení ho chlapec silno uhryzol, až to museli odložiť a pán Morgan musel ísť na chirurgiu, aby mu ošetrili ruku. „Nemôžeme to vyšetrenie urobiť, keď spí. Mrzí ma to, pán Caller.“ Do ambulancie prišli pomerne skoro a Adam ešte spal. Pán Morgan bol trochu opatrný, keď Adam otvoril oči a Damian mu rozopol pyžamo. „To nič, to nič. To je v poriadku. Som tu s tebou. Budem ti držať ruku, dobre?“ Adam sa rozplakal, keď si uvedomil, kde je. „Začnite, pán Morgan.“ povedal Damian veľmi potichu. Kardiológ opatrne naniesol na chlapcovo telo gél a potom na neho prilepil snímač. „Dýchaj… pekne hlboko… táák, to je ono. O chvíľu to máš za sebou.“ prihováral sa mu lekár jemne. Damian nevychádzal z údivu. Napriek tomu, že mal spočiatku obavy, Adam to vydržal, ba dokonca ani dlho neplakal. „Výborne, Adam. Bola to úžasná spolupráca. Ak dovolíš, trochu sa porozprávam s Damianom v kancelárii. Necháme ťa tu na chvíľu, môžeš si pospať.“ oznámil mu pán Morgan a kývol Damianovi. Ten chlapcovi naznačil, že ide len vedľa a ak chce, môže za ním otočiť hlavu. Adam chvíľu váhal, no potom prikývol. „Pán Caller, ako sa vyjadril kolega neurológ, Adamov stav je veľmi vážny, no nie je nezvratný. Ba ak to môžem tak vysloviť, jeho prognózy sú aj napriek týmto skutočnostiam veľmi priaznivé.“ Damian chvíľu nemohol uveriť jeho slovám. „Ale,…“ nestihol nič povedať, začuli za sebou strašný buchot a keď sa obzreli, chlapec už na lôžku neležal. Damian prudko otvoril dvere a to, čo videl, mu vyrazilo dych. Adam ležal na zemi pod posuvným lôžkom a vzlykal bolesťou. „Ublížil si si?“ opýtal sa pomaly kardiológ, kým ho opatrne presúval na chrbát. Všimol si, že jednu ruku má čudne skrútenú. „Nie, ja…“ Damian v jeho očiach postrehol zahanbenie. „Adam, ak sa ti niečo stalo, musíš nám to povedať.“ „Chcel som sa na teba dívať, ale keď som chcel otočiť hlavu, čosi zaškrípalo a ja som sa ocitol na zemi.“ Kňaz sa na neho povzbudivo usmial. „Teraz ťa s pánom Morganom presunieme späť na lôžko.“ oznámil mu. Adam však pokrútil hlavou. „Bojíš sa, že spadneš?“ Opäť nesúhlas. „Adam, čo sa deje?“ „Nechcem, aby si sa ma dotýkal, Victor!“ skríkol nečakane Adam, až musel pán Morgan o kúsok cúvnuť. „Adam? Vieš, kto som?“ opýtal sa Damian opatrne. Dieťa na neho pozrelo s úľakom. „Da-“ zašepkalo a potom zavrelo oči. „Asi len zaspal, srdce mu bije.“ oznámil prekvapenému kardiológovi. „Deje sa mu to často?“ zaujímalo lekára. Kňaz pomaly prikývol: „Victor Karas odviedol skutočne dobrú prácu, Adam sa z toho už zrejme nedostane nikdy.“ Spoločnými silami presunuli chlapca na lôžko a konečne vošli do nemocničnej izby, kde Damian na podlahe zbadal niekoľko kvapiek krvi. Janus Erbley ten jeho úder zrejme tak skoro nerozdýcha. A momentálne mu to bolo jedno. Bol na neho nahnevaný, nie však viac ako sám na seba, že sa nechal zatiahnuť do jeho špinavej hry. „Adamko môj, keby som len vedel…“

Pán Caller sedel v kuchyni za stolom a utieral si slzy do vreckovky. Adamovi zlyháva srdce, svaly ho neposlúchajú… aj napriek tomu za ním musia ísť. Vystriedať Damiana pri jeho lôžku, aby priveľmi nezanedbával svoje povinnosti kňaza, ktorým v prvom rade bol. „Mami, smiem ísť za ním?“ opýtal sa Joshua smutne. Pani Callerová dlho váhala s odpoveďou a napokon povedala: „Ostaň s Denzelom, má nejaké nové počítačové hry. Nebudeme dlho preč.“ Joshua sklamane vybehol na poschodie. „Miláčik, naozaj to je dobrý nápad?“ obrátil sa pán Caller k manželke. Tá veľmi rázne prikývla. „Cestou kúpime čokoládu.“ poznamenala. O chvíľu už sedeli pri Adamovi. Rozprávali sa spolu o tom, čo Adama v poslednej dobe trápi, a aké má plány do budúcna. „Chcel by som… chcel by som ísť na cintorín. Tam, kde pochovali Victora. Ale bojím sa. Že ma tam nebude chcieť vziať.“ Callerovci si vymenili zamyslené pohľady. Potom pán Caller podal Adamovi čokoládu. „Tu máš. Ak chceš, porozprávam sa o tom s Damianom.“ Vložil mu ju do úst. Adam si spomenul, ako mu to pán Caller ukazoval a zopakoval to. Pani Callerová si všimla, aký je jej manžel ustarostený. Stisla mu plece. „O chvíľu sa budeme musieť vrátiť domov. Ale Joshua ti posiela veľa pozdravov a dúfa, že nás čoskoro prídeš pozrieť. Vieš, bude mať narodeniny.“ Adam prekvapene zažmurkal. „Narodeniny? Čo je to?“ Pán Caller sa narovnal, ale nepovedal nič. „To je oslava dňa, kedy sa narodil. Ako napríklad Joshua. Presne zajtra bude mať sedemnásť rokov.“ „Ako Vianoce?“ znela otázka a to oboch manželov úprimne rozosmialo. Potom si pán Caller odkašľal a poznamenal: „V podstate áno, len tu darčeky dostane iba oslávenec.“ To Adama rozosmútilo. „Kedy mám narodeniny? A koľko mám vlastne rokov?“ Manželia ostali zarazene sedieť. „Ty…ty to nevieš? Nevieš, koľko máš rokov, Adam?“ Chlapec s náznakom sĺz v očiach pokrútil hlavou. „Adam, chcem… áá, Vy ste tu… ospravedlňujem sa, ale niekto mi poslal píps, že sa niečo deje. Myslel som… ale to nič. Je všetko v poriadku?“ Pán Caller pozrel na pána Trewleanyho a pokrútil hlavou. „Smiem s Vami hovoriť osamote?“ Lekár váhavo prikývol, a vyšli pred izbu. „V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť za moje nevhodné poznámky, ktoré Vás nahnevali… a teraz k veci, je nejaký problém s Adamom?“ Pán Caller chvíľu stál, prekvapený jeho ospravedlnením, a potom povedal: „Adam nevie, koľko má rokov, ani kedy má narodeniny. Nedá sa to nejako zistiť?“ Lekár chvíľu premýšľal. „Mliečne zuby už nemá, ale jeho zuby, o väčšinu už prišiel po skoku. Tie zvyšné sa nedajú vytrhnúť, takže ak by sme chceli urobiť nejaký rozbor, museli by sme počkať, kým mu zúbok vypadne sám. No podľa mojich odhadov je niekde na začiatku puberty, asi dvanásť rokov. Pán Erbley je momentálne práceneschopný, Váš syn mu zlomil nos… a on sa jeho vekom veľmi nezaoberal. A to, kedy má narodeniny, myslím dátum, je momentálne nemožné zistiť.“ Pán Caller sa chvíľu nesústredil, vyviedlo ho z miery synovo agresívne správanie voči jeho bývalému chránencovi. „Ach, prepáčte, trochu ma to šokovalo. Môj syn sa naposledy bil v poslednom ročníku seminára.“ Lekár mlčky prikývol. „Ale mal by som pre Vás návrh. Keďže Damian je momentálne Adamov zákonný opatrovník, navrhujem, aby mu on určil deň, kedy budete oslavovať jeho narodeniny. Je to síce len malá útecha, no musí to stačiť.“ Pán Caller prikývol. Aj to je lepšie ako nič. „Ďakujem, pán Trewleany.“ a vrátil sa do izby k Adamovi. „Spí?“ opýtal sa smerom k manželke. Prikývla a stisla mu rameno, keď si sadal. „Tak čo?“ zaujímalo ju. Pán Caller jej vysvetlil návrh pána Trewleanyho. „Súhlasím. A mám aj nápad! No mali by sme o tom hovoriť aj s Damianom.“
Vyberajú mi dátum narodenia? Takto to funguje? Ale to nie je ono! Alebo áno? Bolo by super vedieť, kedy som sa narodil. Ale asi to nie je také jednoduché… Teším sa, až znovu uvidím Joshuu, veľmi mi chýba…

„Kde je Joshua? Prečo neprišiel?“ Pán Caller pozrel na manželku. „Vieš, Adam, Joshua sa musí venovať svojim synovcom, lebo sú teraz u nás. Nemohli sme ich nechať doma samých.“ Adam pomaly prikývol. „Hovorili sme s doktorom, čaká nás veľa práce, ale spolu to dokážeme, áno? A potom k nám prídeš opäť. Domov.“ pokračoval pán Caller pomaly. „Nás? Vy tu budete so mnou?“ nechápal chlapec. „Damian má teraz na starosti prvoprijímajúce deti, takže budeš chodiť na rehabilitácie so mnou. Už som s pánom Leverom hovoril a on súhlasil, ak mi budeš pomáhať.“ Adam sa zamračil. „To mi hovorí stále. Že mám pomáhať pri cvičení, ale ako, to mi už nepovie!“ Obaja Callerovci sa nad jeho trucovitosťou úprimne zasmiali. „To bohužiaľ ani my. O chvíľu ti prinesú obed. Po jedle pôjdeme na krátku prechádzku.“ oslovila ho s úsmevom pani Callerová. Keď sa Adam trochu najedol, lekár ho opatrne presunul na vozík a povedal: „Ale naozaj len krátko. Má bolesti.“ poznamenal a vľúdne sa na chlapca usmial. Pani Callerová prikývla. Pomaly vyšli von. Sneh pokryl celý nemocničný areál jemnou vrstvou práškového cukru. „Adamko, nie je ti zima? Celý sa trasieš!“ Chlapec pomaly pokrútil hlavou. „Poďme k tamtej studni.“ Pani Callerová sa zasmiala. „Ale nie, miláčik, to nie je studňa. Je to fontána. Ak chceš, pôjdeme tam, no potom sa naozaj vrátime dovnútra. Nechcem, aby si ochorel.“ Adam neochotne súhlasil. Dnu sa mu prestávalo páčiť. „Pani Callerová, som stále Joshuovým kamarátom?“ Žena zastavila pár metrov od fontány a poznamenala: „Ubezpečujem ťa, že ste stále kamaráti. A teraz už naozaj ideme dnu!“ Vrátili sa do izby, kde sedel pán Caller a tváril sa smutne. „Stalo sa niečo, miláčik?“ oslovila pána Callera manželka. „Adam, chcem sa s tebou porozprávať osamote. Necháš nás?“ pozrel na pani Callerovú. Tá pomohla chlapcovi do postele a prikývla. Keď boli sami, Adam sa opýtal: „Prečo ste so mnou chceli hovoriť bez pani Callerovej?“ Starý muž si vzdychol. „Adam, práve mi volal Damian. V záznamoch z kroniky mesta Annaliese našiel zmienku o malom dievčatku menom Lilly, ktorá bola brutálne zavraždená. To však nie je to, prečo som smutný. Adam, prečo si to nikomu nepovedal? Ty si predsa Lilly nezabil!“ Chlapec mlčal. Díval sa pánovi Callerovi do očí a mlčal. Nikto na svete ho nemohol prinútiť, aby to povedal. Aby povedal, čo sa tam skutočne stalo. „Nepamätám si to.“ Ale pamätal. V ten deň boli priam ironicky šťastní.

Mama sedela oproti nemu a v náručí držala malé dievčatko. Povedala mu, že je to jeho sestra. A on bol veľmi rád, veľmi sa tešil. No potom prišiel domov otec. Bol nahnevaný, čo znamenalo, že Adam dostane bitku. Inštinktívne sa prikrčil, no úder opaskom neprichádzal. Prekvapene otvoril oči, dovtedy pevne zatvorené a vedľa zadýchaného otca ležala na zemi jeho mama. Z rany na hlave jej cícerkom stekala krv. Adam bol v šoku, otec mamu nikdy predtým neudrel. Lilly, jeho sestrička, ležala pri nej a dívala sa na neho. Neplakala, no videl jej v očiach, že má strach. Otec si k nim kľakol a začal mamu prosiť o odpustenie. A ona mu odpustila. Spolu s dievčatkom vošli do rodičovskej spálne a nechali Adama samého v kuchyni. On tam len stál a díval… a potom začul ten krik. „Kričala… nie to nebol krik, vrieskala zdesená tým, čo sa okolo nej deje… bolelo ju to, a potom to ticho. A zápach… nemohol som to vydržať…“ Adam sa triasol ako vo vetre. „…vošiel som dnu. A tam stál ten muž. Díval sa na mňa a smial sa. Smial sa, kým jej lámal končatiny. A ocko ležal pri mame. Akoby som tam ani nebol. A potom hodil…“ viac už nevládal hovoriť. Skolaboval. Pán Caller bez váhania stlačil červený gombík, hoci vedel, že mu budú klásť otázky. To, čo sa práve stalo, ním hlboko otriaslo. Lilly mala v čase smrti 2 roky a jeden mesiac. Akoby na tom jej vrahovi nejak záležalo. Chytili ho osem mesiacov po brutálnej vražde a odsúdili na smrť zastrelením, čo bolo vyslovene proti Ústave, no vzhľadom k okolnostiam dostatočná satisfakcia. Damian však nenašiel žiadne informácie o rodičoch Lilly. Kvôli veku zavraždenej bolo na všetky údaje uvalené informačné embargo. Bolo to strašné! Bol tak blízko odhaleniu pravdy a už sa nevedel dostať bližšie. A Adam? Spamätá sa ešte? Asi mu to nemal takto priamo povedať. Z premýšľania pána Callera vytrhlo mocné trhnutie. Ktosi ho násilne odstrčil od postele. Pán Caller si až teraz uvedomil, že počet lekárov sa akosi zväčšil. Vytiahli ho pred dvere a zabuchli ich. Potom videl len zaťahujúce sa rolety a krik lekárov. Niečo nebolo v poriadku. Muž sa prekvapene pozeral na dvere, keď ho zozadu objala jeho manželka. „Modlime sa.“ Sadli si a spolu sa modlili. O polhodinu z chlapcovej izby vyšiel spotený lekár a oznámil im: „Je stabilizovaný, avšak už bol na druhej strane. Našťastie sa nám podarilo ho vrátiť späť. Ak mám pravdu povedať, tentokrát sa nevzpieral. Azda si to konečne rozmyslel a bude spolupracovať.“ Jeho domnienka spôsobila, že sa pani Callerová rozplakala a dlho sa nevedela upokojiť. Tak ťažko sa počúvajú tie slová… najmä ak sa jedná o niekoho, koho milujeme.

Kde je? A prečo znova plače? Nechcel som jej ničím ublížiť… ale keď pán Caller začal hovoriť o Lilly, príliš to bolelo. Ako dlho som už na to nepomyslel. Na jeho tvár, keď sa na mňa díval a v ruke mal tú smradľavú vodu… a ako si ma potom vzal so sebou. A ocko ma nechal ísť… prečo sa na mňa hnevá? Prečo mi nemôže odpustiť?
„Chcem ísť za Adamom, mami!“ povedal Joshua, len čo sa pani Callerová vrátila z nemocnice domov. „Nie, Joshua. Je to pre tvoje dobro. Mimo to, dnes máš svoju narodeninovú oslavu. Mal by si byť doma. O chvíľu sem prídu tvoji kamaráti. A príde aj Kiara. Hovorila, že si túto príležitosť nenechá ujsť.“ Joshua mierne očervenel. S Kiarou zažil veľa vtipných momentov a bola jeho verným denníkom, z ktorého sa nikdy nevytratili žiadne spomienky. „Ale aj Adam je môj kamarát, a práve dnes chcem byť s ním!“ Výraz na jej tvári však hovoril jasne. „Nechápem to, nič som mu neurobil. Nič, prečo by ste mi mali brániť sa s ním stretávať! To nie je fér!“ Pani Callerová už chcela niečo povedať, no práve vtedy zazvonil zvonček pri dverách. Obaja prekvapene pozreli na hodiny v kuchyni. Bolo takmer šesť hodín, a teda prišli hostia. Joshua sa zamračil a šiel otvoriť. Chuť oslavovať narodeniny, a radosť z úspešného zvládnutia vodičského kurzu sa akosi vytratila. No potom otvoril dvere a v nich stála Kiara a jej manžel. Obaja sa usmievali a keď ich Joshua pozval dnu, poriadne ho vyobjímali. Priniesli dokonca Joshuove obľúbené chipsy, ktoré nikomu z Callerovcov veľmi nechutili. „Joshua, toto je Scott. Scott, toto je môj malý brat.“ Scott sa zasmial. „Teší ma, Joshua. Ale ako vidím, Kiara sa trochu pomýlila. V sedemnástich človek veľmi malý nie je.“ Joshua sa úprimne rozosmial pri pohľade na jej červené líca. Sadli si k rozloženému stolu, keď sa zvonček znovu ozval. Joshua šiel otvoriť, a privítať sa s ďalšími hosťami. Gregom, Thomasom, Brandonom a Jaredom. Boli členmi jeho partie a veľmi ho potešilo, že prišli všetci. Ponúkol im chipsy od Kiary a potom sa vrátil do kuchyne, aby priniesol občerstvenie, ktoré so synovcami včera do neskorého večera pripravovali. Keď prešiel okolo mamy, ani nedvihol oči. Hneval sa na ňu. Zakázala mu chodiť za Adamom. A otec mu rovnako nechcel povedať, prečo. Nebol si vedomý žiadnej chyby, neprístojného dotyku. Ale predsa, Adamova neprítomnosť bola v dome citeľná. Vždy keď prešiel okolo Damianovej izby, nakukol dnu a chcel sa pozdraviť, no zakaždým mu nikto neodpovedal. Ani nemal kto. Damian tu už nebýval a Adam bol späť v nemocnici… „Joshua, donesieš nám tie chlebíčky sem?!“ ozval sa Greg. Joshua precitol z premýšľania. „Ach, samozrejme.“ Všetci sa zasmiali a oslava sa začala hýbať. Pustili si hudbu, tancovali, ohadzovali sa vankúšmi a vtipkovali. Joshua sa úplne sústredil na hostí, a to pani Callerovú, ktorá stála na hornom poschodí a pozorovala tínedžerov, trochu rozosmialo. Kiara medzi nich úplne zapadla. Vždy sa správala, akoby mala menej. Bola súčasťou ich životov tak dlho… a nebolo to vždy jednoduché. Teraz, keď ju pani Callerová videla, ako s láskou otvorila svoje srdce mužovi, bola na ňu pyšná. Azda preto si Damian myslí, že to Adam zvládne. Lebo Kiara to dokázala. „Mami, prišiel už Denzel?“ opýtal sa Toby. Pani Callerová pokrútila hlavou. „Dnes má ešte hodinu hudby.“ Mladík sa zarazil. „Povedal mi, že bude doma hneď po škole, lebo pani Gladwoodová je chorá.“ Mama sa na neho prekvapene obrátila: „Zavolám jej. Možno k nej predsa len išiel.“ poznamenal Toby a zišiel do kuchyne, kde mali pevnú linku. Joshua postrehol akési napätie, brat mu sotva kývol na pohľad. No Kiara mu už čosi hovorila a tak sa k nej obrátil. Rozprávali sa ešte chvíľu, keď mu Toby položil ruku na rameno a požiadal ho, aby s ním šiel na chvíľu hore. „Joshua, čo ti povedal Denzel pred odchodom do školy?“ Oslávenec sa zamyslel a potom odpovedal: „Iba to, že po škole ide s kamarátmi hrať futbal do Casserry parku. Prečo?“ Toby mierne zbledol. „Už dávno mal byť doma. Každému povedal niečo iné. A nevzal si zo sebou ani tašku na futbal. Všetko je v jeho izbe.“ Joshua mykol plecom. „Možno šiel za Ellen. Hanbil sa mi to povedať, ale nakoniec som ho k tomu prinútil.“ Starší brat prekvapene zažmurkal. „Myslíš Ellen Bardottovú? Tú dievčinu, ktorá ho šikanovala?“ Joshua s úsmevom prikývol a potom sa obaja zasmiali. „Vráť sa na oslavu. Uvidíme, čo bude.“

Adam ležal a díval sa do stropu. Slnko už dávno zapadlo, no jemu sa nechcelo otáčať hlavu k oknu. Dnes by ho ani mesiac nevytrhol z premýšľania. Svaly ho veľmi boleli a hoci dostal mierny roztok morfia, nemalo to veľký účinok. A tak namiesto plaču premýšľal o tom, čo sa dnes stalo. Premýšľal o slovách pána Callera, o Damianovi, ktorý akosi zrýchlil pri svojom hľadaní pravdy. A pritom vôbec nehovoril s policajtom. Už len pri myšlienke na neho Adamom prebehla triaška. Aj napriek tomu, že mu sestra doniesla nejaké jedlo, odmietol ho. Hlad ho netrápil, skôr myšlienky. „Nechceš mi o tom porozprávať?“ Adam sa strhol. „Čo tu robíš?!“ opýtal sa prekvapene. Janus Erbley sa opatrne usmial. „Prišiel som sa ti ospravedlniť. Nekonal som správne.“ Adam mlčal. Až po dlhej chvíli poznamenal: „Nehnevám sa. Už vieš o tom, čo sa stalo Lilly? Hovoril ti to Damian?“ Janus sa usmial. „Nie, hovoril som o tom s Raymondom. Ty ho poznáš pod menom pán Caller. A ako to vnímaš ty?“ opýtal sa tichým naliehavým hlasom. „Nechcem sa o tom rozprávať. Bolí ma to. Lilly mi veľmi chýba. Ľúbim ju.“ Psychiater si pošúchal nos. „Adam, musíš sa o tom rozprávať, sám si nepomôžeš.“ Odpoveďou mu bolo ticho. „Už svieti mesiac?“ opýtal sa napokon. „Otoč hlavu a uvidíš.“ odpovedal psychiater. „Nechce sa mi, povedz mi to.“ Muž sa zasmial. „Takto to nefunguje, Adam. Ak pre to niečo neurobíš, tak sa nič nedozvieš. A budeš o tom len premýšľať, namiesto toho, aby si to zistil.“ Adam chvíľu nehovoril nič. „To nie je fér.“ Janus vstal a prišiel k oknu, aby ho otvoril. „Sneží.“ povedal Adam odrazu. Muž sa k nemu prekvapene obrátil. Stále hľadel do stropu a teda nemohol vedieť, že sneží. „Ako to vieš?“ opýtal sa. „Cítim to. Vonku je presne 0°C, to povedal.“ Psychiater rýchlo otvoril blok, a zapísal si to. „Kto to povedal? Victor?“ Odpoveďou mu bolo zamrmlanie. „Obleč si moju bundu, nepotrebujem aby si zamrzol.“ pokračoval Adam. Očividne opäť nebol duchom prítomný. „Tom sem priniesol sneh…“ Janus prekvapene zažmurkal. Bol Tom ďalší z jeho sexuálnych partnerov? Rozhodol sa, že to zistí, len čo chlapec precitne do reality. Tá tenká hranica medzi realitou a upadaním do istého tranzu, v ktorom sa vyplavujú všetky jeho spomienky, bola veľkou anomáliou. Psychiater nedokázal odhadnúť, či si tento stav vyvoláva chlapec sám, alebo nad ním nemá žiadnu kontrolu. Navyše, dialo sa to čoraz častejšie a končilo bezvedomím. A drogy, ktoré už v tele narobili dosť škody, na tom zjavne nemali sebe-menšiu zásluhu. „Adam, prečo to robíš? Prečo utekáš od reality?“ Chlapec čosi zamumlal. Janus prišiel bližšie k jeho lôžku. „Kde je Damian?“ Janus Erbley si vzdychol. Chlapec v neho stratil dôveru po tom, čo videl jeho postoj voči nemu. „Viem, že si zo mňa sklamaný, Adam, ale potrebujem to vedieť. Prečo utekáš? A kam vlastne. Je to miesto oveľa bezpečnejšie ako táto realita?“ Dieťa sa zamyslelo nad otázkou a po chvíli zamračene odpovedalo: „Ako si si možno všimol, ja nemôžem ujsť nikam. Som tu pripútaný. A neviem, prečo počuješ moje myšlienky, ale stále sa ma na to pýtaš. A nielen ty. Aj Damian a jeho rodičia. A raz dokonca aj Joshua.“ Psychiater túto odpoveď skutočne nečakal. „Adam, ty si neuvedomuješ, že svoje myšlienky vyslovuješ nahlas?“ vyslovil svoju domnienku po dlhej chvíli mlčania. Chlapec pokrútil hlavou. „Ako je to možné?“ To by zaujímalo aj psychiatra. „Asi by som Vám mohol poradiť, ak by ste ma poprosili.“ Janus obrátil hlavu a zbadal muža v bielom plášti, ktorý sa na nich priateľsky usmieval. „Oh, odpusťte, nevedel som, že sa nepoznáme. Som Jimmy Bull, som momentálne Adamov hlavný neurológ.“ Podali si ruky a Adam postrehol citeľné napätie z Janusovej strany. „Dobre, takže aký na to máte názor?“ opýtal sa psychiater potichu. „Rád by som to s Vami prebral na káve, ak dovolíte, nie je slušné rozprávať sa o niekom v jeho prítomnosti.“ zasmial sa neurológ, žmurknúc na Adama. „Samozrejme máte pravdu, pán Bull.“ Nastalo trápne ticho. „Som Jimmy.“ povedal napokon neurológ. „Ospravedlňujem sa. Adam, dovolíš, aby som odišiel? Oddýchni si trochu a potom sa ešte porozprávame.“ Chlapec sa na neho nepatrne usmial. Potom obaja muži odišli a on osamel. Už sa mu nechcelo dívať na strop. Opatrne otočil hlavu k oknu. No vonku snežilo tak husto, až mesiac tvoril len rozmazanú šmuhu na pozadí bielej scenérie. Vzdychol si a na chvíľu zavrel oči. Spal celú noc, a potom aj polovicu druhého dňa. Keď sa konečne zobudil, uvidel pri posteli sedieť pána Callera. „Dobré ráno, pán Caller.“ oslovil ho. „Ahoj, Adam. Ako sa cítiš?“ Adam sa zamyslel. „Som hladný.“ Starší muž sa zasmial, no Adam sa zamračil. „Prepáč, nemyslel som to tak. Ale pýtal som sa na niečo iné. Si oddýchnutý?“ Chlapec mierne pootočil hlavu. „Dnes nemám rehabilitáciu?“ opýtal sa s nádejou v hlase. „Prečo si taký znechutený? Aha, čo som ti priniesol!“ Adam prekvapene hľadel na ruky pána Callera. Držal v nich čosi ako mobil. „Adam, vieš čo je to?“ Chlapec pomaly pokrútil hlavou. „To je Ipod. Posiela ti ho Joshua. Ovláda sa iba týmto kolieskom, takže budeš môcť trénovať hýbanie rukami.“ Adam očividne zosmutnel. „Stalo sa niečo?“ opýtal sa pán Caller. „Prečo tu nie je? Prečo za mnou nemôže prísť?“ Muž položil Ipod na nočný stolík vedľa plyšového macíka a povedal: „Adam, Joshua a ostatní súrodenci hľadajú Denzela. Nevrátil sa domov zo školy. Preto Joshua nie je tu. Pretože teraz ho potrebujeme doma, rozumieš?“ Adam prikývol, hoci sa mu to nepozdávalo. „Povedal mi, že pôjde na nejaký výlet.“ Pán Caller vyvalil oči. „Denzel bol tu v nemocnici?“ Adam prikývol. „Mal obväz na ruke, ale nechcel mi povedať, čo sa stalo. Vraj sa so mnou len prišiel porozprávať o Damianovi. Ale keď sem vošla sestra, rýchlo odišiel. Ani sme sa nerozprávali.“ Starší muž okamžite vytiahol mobil a zavolal Catherine. „Nie, nenašiel som ho. No bol za Adamom v nemocnici, a zrejme znovu začal so seba poškodzovaním. Musíme ho okamžite nájsť, ak je v zlom stave…“ ani nechcel dokončiť. „Dobre, ostanem pri Adamovi, ale všetko mi ihneď oznámte.“ Nakoniec ešte pridal krátku modlitbu a potom sa obrátil k chlapcovi. „Čo znamená seba poškodzovaním?“ Pán Caller si vzdychol. „Denzel nevie ovládať svoje emócie ako ostatné deti. Preto na to, aby sa mu uľavilo potrebuje, aby mu tiekla krv.“ Adam pomaly prikývol. Muž si však bol istý, že tomu nerozumie. „To nie je dôležité, hlavne ho teraz musíme priviesť domov a postarať sa o to, aby sa mu nič nestalo.“ Vtedy Adam povedal tú neuveriteľnú vetu: „Ak niekto siahne siahne na svoj život, nie je odsúdený na smrť? Prečo ho teda hľadať?“ Pán Caller sa obrátil chrbtom k nemu. Hovoril s ním ešte niekto okrem Denzela? „Tom priniesol sneh. Bol studený ako to miesto, ale pritom príjemný.“ Adam mal oči otvorené, no díval sa do stropu. Emeritný kňaz pomaly vstal a prišiel k nemu. V tých očiach videl radosť. Spomienka to bola iste pekná, hoci jej on nemohol rozumieť. „Musíš mi pomôcť, Adam. Spomeň si na každý, hoci aj nepodstatný detail na jeho správaní, či slovách. Možno ti povedal, kam ide, ale ty si to celkom nepochopil.“ Adam poslušne zavrel oči. Tá hra mu pripomínala slová pána Levera z rehabilitácií. Uhádnuť emócie podľa mimiky. „Ja,… myslím, že stále pozeral von smerom k tomu veľkému komínu. A bol veľmi…napätý.“ Pán Caller výrazne pobledol, no potom sa spamätal a povedal: „Dobre, Adam. Výborne. Veľmi si mi pomohol.“ Vylovil z bundy mobil a rýchlo poslal hľadačov ku komínu. V duchu sa modlil, aby chlapec neurobil nejakú hlúposť. O zhruba desať minút vošiel do nemocničnej izby psychiater a tváril sa veselo. „Pán Caller, Adam, mám pre Vás úžasnú správu. Denzela práve priviezli na detské oddelenie. Vyliezol síce hore, ale nedokázal potom zísť. Začal volať o pomoc a Joshua ho začul. Vyliezol za ním a spolu zliezli dolu. Choďte za ním, pán Caller, ja sa chcem s Adamom ešte trochu porozprávať.“ Keď pán Caller rýchlo odišiel, Janus si sadol na jeho miesto a povedal: „Počul som, že si dal jasnú stopu. Ako si to dokázal?“ Adam mu pomaly vysvetlil, že sa to naučil od pána Levera. „To je úžasná vlastnosť. Uvedomuješ si, že si mu tým zachránil život?“ Chlapec však pokrútil hlavou. „Ja som mu povedal, že ak ho to veľmi bolí, nemôže tak trpieť. Prišiel sem, aby som mu povedal, ako som to urobil. Ako som skočil, a či to bude bolieť…“ Psychiater dlho nevedel, čo má na to povedať. „Adam, asi už vieš, že to nebolo správne, však? Narobil si tým veľa napätia. Ale to nevadí, nemal si odkiaľ vedieť, že takto sa problémy neriešia. Nabudúce, ak sem za tebou Denzel príde, musíš to povedať niekomu dospelému.“ Adam prikývol. Toľko rečí kvôli pár slovám? Len chcel pomôcť. A takúto kázeň nečakal. „Ako bolo s Jimmym? Má ťa rád, vieš?“ Psychiater očervenel ako paprika. „S pánom Bullom, ehm… Jimmym, sme sa rozprávali iba o tebe.“ Adam sa zamračil. „Prečo ho nemáš rád? On je super, a celkom vtipný. A stále rozprával len o tom, ako hľadá lásku svojho života.“ Janus Erbley chvíľu premýšľal, čo má chlapcovi povedať. „Adam,…“ nadýchol sa napokon. „… nechcem o tom s tebou hovoriť. Ale nemyslíš si, že mal na mysli dievča, teda mladú ženu?“ Adam sa zamyslel. „Nie. Lebo vidím, ako sa na teba díva.“ Psychiater by sa v tom okamihu najradšej pod zem prepadol, no snažil sa, aby to Adam nezbadal. „Dospelí si sympatiu prejavujú rôznym spôsobom. To, že sa mu páčim nemusí znamenať, že je do mňa zaľúbený, rozumieš?“ Chlapec otočil hlavu k stropu. „Jimmy je veľmi dobrý človek, pomáha mi. A chcem- chcem aby bol šťastný.“ povedal potichu Adam. Psychiater sa narovnal na stoličke. „Ale on je šťastný, teda raz bude. Aj ty môžeš byť. Ak budeš chcieť.“ Adam pokrútil hlavou. „Nie, nebudem. Lebo tu nie je Joshua, a ani Damian. Majú svoje povinnosti, a ja, nechcem ich obťažovať svojou existenciou.“ Janus Erbley si povzdychol. „To isté si povedal aj Denzel, a pozri, ako im na ňom záleží. A pritom stačilo, aby sa ich na to opýtal. Aby im dal príležitosť byť mu oporou. Denzel si však vybral omnoho zložitejšiu cestu… Ty však môžeš urobiť rozhodnutie, Adam. Máš na výber. Pán Lever mi o tebe rozprával, vidí, ako sa snažíš. To by mohla byť tvoja cesta.“

O pár dní neskôr sa v Adamovej izbe objavila nečakaná návšteva. „Ahoj, chcem sa ti ospravedlniť, že som ťa dostal do problémov.“ Denzel, oblečený v kockovanom pyžame, stál vo dverách a váhal vojsť dnu. „Poď dnu a odtiahni žalúzie, nevidím slnko.“ povedal mu Adam, hľadiac do stropu. Denzel ticho prešiel k oknu a pokrútil retiazkou. „Ďakujem.“ začul Denzel tiché poďakovanie a prekvapene sa obrátil k nevládnemu chlapcovi. „Denzel, povedz mi, ako sa má Joshua. A Damian… dlho som ich nevidel.“ Denzel si sadol do kresla pri posteli a začal rozprávať: „Damian je teraz veľmi zaneprázdnený, pripravuje malé deti na prvé sväté prijímanie a veľmi sa z nich teší. Že budú súčasťou nášho spoločenstva.“ poznamenal.“A Joshua o chvíľu začne chodiť do školy. Teší sa na svojich kamarátov, a taktiež na učenie…“chvíľu sa odmlčal: „… a stále myslí aj na teba. Veľmi mu chýbaš, lebo si na teba zvykol. A chýba mu to tvoje večné pýtanie sa.“ Adam na to chvíľu nepovedal nič. Až potom pomaly poznamenal: „Prečo si sem prišiel? Iba preto, aby si sa mi ospravedlnil? To nie je správny dôvod.“ Chlapec prekvapene vstal. „Ja… Damian ma poprosil, aby som ťa navštívil a zistil, ako sa máš.“ Adam sa zamračil. „Tak mu odkáž, že keď to chce vedieť, nech sem príde sám!“ Denzela jeho reakcia trochu zaskočila. Nevysvetlil mu to dostatočne? Veď zopakoval presne to, čo mu Damian prízvukoval. Alebo na niečo zabudol? „Ja… vrátim sa o chvíľu.“ Adamov hlas znel roztrasene, keď povedal: „Chcem spať, nevracaj sa.“ Len čo chlapec odišiel, ležiaci pacient sa horko rozplakal. Nechápal to. Prečo za ním nepríde Joshua? Veď ešte nechodil do školy a Denzela už našli. A tie slová si chlapec mohol aj vymyslieť, aby ho potešil. „Adam, má-“ do izby vošiel Jimmy so svojim malým kufríkom a zarazene ostal stáť vo dverách. „Čo sa stalo? Mal si zlý sen?“ Adam sa k nemu obrátil, a takmer ho ani nevidel cez záplavu sĺz, ktoré sa mu rinuli z očí. „Prečo sem nepríde, prečo len posiela odkazy? To mu už nestojím ani za pohľad? Hnevá sa na mňa, lebo som sa nepohol ani o milimeter?!“ Jimmy chvíľu spracúval jeho slová a potom rázne povedal: „Adam! Prestaň sa toľko ľutovať a začni na rehabilitácii spolupracovať! Pán Lever sa veľmi snaží rozhýbať tvoje končatiny, ale ty do toho nedávaš nič. A je to poznať, takže čokoľvek mi teraz povieš, budú len výhovorky. Iba tu ležíš a neustále premýšľaš o blbostiach. Ty nemáš problém s nohami či rukami, to všetko je v tvojej hlave, lebo si sa skoro vzdal. Damian má mimo to aj iné povinnosti, má prácu a rodinu. To, že s tebou nie je dvadsaťštyri hodín denne ešte neznamená, že ťa nemá rád.“ Adam prestal plakať a udivene sa na neho díval. „Toľko slov som od teba niky nepočul.“ Jimmy Bull sa zasmial. „Odpusť, len sa ti snažím povedať, že sa mýliš.“ Chlapec prikývol. „Prečo je tá stena biela ako sneh?“ opýtal sa, keď neurológ začal rozopínať kufrík. „Kvôli hygiene, aby bolo hneď vidieť škvrny a my sme ich mohli vyčistiť.“ Adam sa zamračil. „Nepáči sa mi biela farba.“ Jimmy sa zasmial a poznamenal, že s tým nemôže nič urobiť, hoci to nebola celkom pravda. Už dlhšie nad tým premýšľal. Po krátkom vyšetrení zapísal výsledok do malého bloku a povedal Adamovi: „Svaly už lepšie reagujú, zdá sa, že rehabilitácie nebudeme musieť meniť. Len viac sa snažiť. A ešte niečo. Naozaj sa mi páči.“ žmurkol a chlapec sa pomaly usmial. „Povedal mi, že raz budeš šťastný.“ Jimmy sa zasmial. „Asi vie, čo hovorí. Je to predsa odborník.“ jemne mu stisol nohu, no chlapec sa ani nepohol. Všimol si to vôbec?
„Pán Caller, smiem s Vami hovoriť v nemocničnom bufete, asi o hodinu?“ opýtal sa Jimmy, keď ho videl vchádzať do Adamovej izby. „Samozrejme.“ odpovedal mu starší muž a vošiel dnu. „Prišiel som ťa odviezť na rehabilitácie.“ Adam mlčky prikývol a dovolil pánovi Callerovi, aby ho presunul na vozík. Celou cestou k výťahu nepovedali ani slovo. Až keď pán Caller stlačil gombík na výťahu, Adam sa opýtal: „Damian má aj iné povinnosti, ako ma ľúbiť?“ Muž prekvapene pokrútil hlavou. „Myslím, že Jimmy, ak ti to hovoril on, tým myslel, že sa ti teraz nemôže venovať, lebo ho potrebujú aj iní ľudia.“ Adam opäť mlčal a tak muž nevedel, či mu porozumel. Po rehabilitáciách, ktoré dnes nešli ktovieako dobre, ho pán Caller odviezol na izbu, aby si trochu oddýchol od cvičenia. Keď odchádzal, povedal ešte: „Môj syn je to najlepšie, čo ťa mohlo postretnúť.“ Adam nepovedal nič, iba obrátil hlavu smerom k oknu a tak muž sklamane odišiel. Keď Adam v izbe osamel, nahlas povedal: „Ale nestretol ma, iba mi zachránil život!“ Potom zavrel oči a zaspal.
V nemocničnom bufete si pán Caller konečne všimol Jimmyho strapatú hlavu. Vzdychol si. Ten mladík sa s hrebeňom akoby nestretol. „Čo ste so mnou chceli prebrať? Mám za to, že Adamove nové výsledky sú priaznivé, aspoň tak ste to povedali Damianovi.“ Jimmy sa usmial a poznamenal: „Máte pravdu, sú priaznivé, ale niečo by sme s tým predsa mohli urobiť, aby boli vynikajúce. Adam sa začína nudiť, a nemá rád bielu farbu, čo istým spôsobom chápem. Preto by som Vám chcel navrhnúť detský kolotoč. Viete, ten s farebnými zvieratkami, ktorý sa krúti a vytvára na strope farebné tiene.“ Pán Caller sa zasmial. „Ten sme len prednedávnom odložili do garáže, môj vnuk George ním bol doslova posadnutý.“ Jimmy sa trochu usmial. „Pán Caller, ste veľmi múdry muž a viem, že Janus dá na Vaše rady. Mohli by ste ho usmerniť, aby vyjadril svoje emócie? Pretože mám o neho záujem. Viem, že vo Vašich očiach som splodenec pekla, no vari sa dá umlčať volanie srdca?“ Pán Caller spočiatku mlčal. „Pán Bull, nie je v mojej moci súdiť Vás. A čo sa týka môjho chránenca, odporúčal by som Vám menej na neho tlačiť. Predsa len nie som presvedčený o jeho sexuálnej orientácii.“ Jimmy sa usmial. „Ďakujem za úprimnosť. Ako sa Adamovi darilo na rehabilitáciách? Ten chlapec ma udivuje svojimi kolísavými náladami. Nikdy neviem, čo mám čakať, keď vojdem do jeho izby.“ Pán Caller si vzdychol. „Dnes bol výnimočne zlý, stále sa len mračil a vôbec so mnou nehovoril. Až keď som odchádzal, zavolal za mnou, že Damian ho nestretol, iba zachránil. Prekonal som pokušenie vrátiť sa k nemu a kričať na neho.“ Jimmy prikývol. „Dnes nemá svoj deň. A pre čosi sa ešte trápi. Len o tom nechce so mnou hovoriť.“ Starší muž iba kývol hlavou. „Týmito filozofickými otázkami zbytočne strácame čas, Adam nám neverí natoľko, aby nám to povedal.“ uzavrel tému Adam skôr, ako by chcel Jimmy pokračovať. Obaja vstali a každý šiel vlastnou cestou. Pán Caller za Denzelom a Jimmy späť na svoje oddelenie.

Na druhý deň po rozhovore pána Callera s Jimmym, vošiel do Adamovej izby psychiater a povedal: „Ideme sa na chvíľu poprechádzať po okolí, kde máš teplé oblečenie?“ Adam prekvapene pohol hlavou k skrinkám na opačnej strane miestnosti. Janus tleskol dlaňami a veselo sa zasmial. Vybral veci zo skrine a povedal mu: „Prezlečiem ťa. Môžeš mi zatiaľ porozprávať ako sa máš.“ Chlapec však len mlčky pozoroval bielovlasého muža. „Adam, ja… premýšľal som o tom, čo si povedal pánovi Callerovi keď odchádzal. O Damianovi. Neviem ti to vysvetliť. No viem, že mu na tebe záleží, naozaj. A to, čo si povedal, pána Callera ranilo. Nebolo to od teba pekné, pretože Damian sa skutočne snaží ti pomôcť.“ Adam stále mlčal. Keď bol oblečený, psychiater ho pomaly presunul na invalidný vozík a potichu ho potlačil smerom k východu. „Kam ideme?“ opýtal sa chlapec rozčarovane. Nechcelo sa mu nikam chodiť. „Usmej sa trochu, bude to také malé prekvapenie.“ Adam si vzdychol, a tak ho Janus potiahol smerom k východu. Prešli rampou až pred budovu nemocnice. Prekvapivo nesnežilo, no ulice boli plné bieleho snehu, sem tam cezeň prenikali mláčky špinavého blata. „Prečo sa sneh netopí? Keď mi ho Tom doniesol do izby, veľmi rýchlo sa roztopil…“ poznamenal chlapec zamračene. Janus chvíľu neodpovedal, tlačil vozík k nemocničnému parku. „Ahoj, Adam.“ počul hlas, ale nikoho nevidel. Prudko otočil hlavu a pri psychiatrovi stál… „Ty? Ale veď…“ ďalej už chlapec nevládal hovoriť. „Som tu. Som pri tebe, ty moje húsatko! Ako môžeš hovoriť, že mi na tebe už nezáleží? Veď som ti to vysvetlil. Potrebujem teraz venovať svoj čas deťom, ktoré sa rozhodli prijať Ježiša Krista do svojho života. A to, čo si povedal, môjho ocka zarmútilo. Snažíme sa len… ale ty to dobre vieš. Povieš mi teda, ako si sa mal?“ Chlapec si mladého kňaza pozorne premeral a povedal: „Schudol si.“ Damian jemne pohol hlavou. „Neodpovedal si mi na moju otázku.“ pripomenul mu s úsmevom. Adam si vzdychol. „Adamkovi sa nechce… no tak dobre, rehabilitácie sú fajn ale nepáči sa mu biela farba…“ obaja muži si vymenili začudované pohľady. „Chcel si povedať, tebe sa páči a nepáči?“ Adam prikývol. Nevidel na tom nič čudné. „Áno, to som predsa povedal.“ Janus sa zamračil a chcel niečo povedať, no Adam pokračoval: „Môžeme sa vrátiť dnu? Je mi veľmi teplo.“ Damian pomaly prikývol a potom položil chlapcovi ruku na čelo. „Asi máš teplotu, poviem pánovi Trewleanymu aby ťa skontroloval, len čo sa vrátime na izbu. A mimochodom, doniesol som ti malé prekvapenie.“ kývol na psychiatra a spolu mlčky kráčali vedľa seba naspäť do izby. Po tom, ako Damian s miernymi ťažkosťami; Adam to postrehol; uložil Adama do postele, obrátil sa k batohu, ktorý pred vstupom do nemocnice zavesil na rúčky vozíka. Po chvíli mocovania sa napokon vytiahol zvláštne farebný predmet s čudnými hrkotajúcimi tvarmi po celom obvode. „Adam, vieš čo je toto? To bude tvoja nová hračka. Posiela ti ju George.“ povedal Damian s úsmevom. Videl, že Adama to zaujalo. „A čo s ňou mám robiť?“ Janus Erbley sa zasmial a vysvetlil mu: „Tento kolotoč zavesíme nad teba a keď ho zapneme, uvidíš niečo úžasné.“
A tak sa aj stalo. Damian sa opatrne natiahol k opornému rámu postele a zavesil naň kolotoč. Potom zapojil jeden z visiacich káblov do elektrickej zásuvky a druhý, končiaci malou čiernou krabičkou, položil Adamovi na hruď. „Ovláda sa týmto ovládačom. Stačí ho len stlačiť a kolotoč urobí toto!“ Len čo padre Damian stlačil gombík na ovládači, kolotoč sa rozkrútil a Adam ho zamyslene pozoroval. „Zavolám pána Trewleanyho, aby ti odmeral teplotu. Teraz už budem musieť ísť do chrámu. Mám ešte prípravu s prvo- prijímajúcimi deťmi. Budem sa snažiť chodiť častejšie, no nič ti nesľubujem.“ Adam pomaly prikývol, nespúšťajúc z neho oči. Keď už chcel Damian odísť, Adam ho zastavil: „Keď sa zastaví, prídeš?“ Damian sa usmial. „Pokúsim sa. A teraz, oddýchni si.“ Jemne mu stisol ruku a pomaly odišiel. Chlapec obrátil hlavu ku kolotoču, vnímajúc prítomnosť psychiatra. „Ty si ešte tu? A prečo mlčíš?“ Psychiater sa zasmial. „Nechcel som vstupovať do tvojho rozhovoru s Damianom. Vyzeralo to veľmi súkromne.“ Adam sa zamračil. „Áno. Prečo je tu tak teplo?“ „Na to by som ti mohol odpovedať aj ja. Ak by si sa ma opýtal. Počkaj, nech ti skontrolujem teplotu.“ ozval sa pán Trewleany. Prišiel bližšie k Adamovi a upozornil ho, že mu do úst strčí teplomer. Adam chcel namietať, čo lekár využil na to, aby mu dal do úst teplomer. Po chvíli ho vytiahol a pobavene potľapkal Adama po hlave. „Dobrý chlapec. A mám pre teba dobrú správu. Teplotu nemáš, ale budeme to sledovať. Nechceš si dať dolu tento sveter? Možno preto ti nie je príjemne. Máš pod tým aj pyžamko, však?“ Chlapec pomaly prikývol. „Dobre, dám ti ho dolu, nie si zvyknutý byť takto nabalený. Ešte jedna vec, Adam, ako si na tom v noci? Zlepšilo sa to?“ Chlapec zahanbene odvrátil hlavu. „Zabudol som.“ zamumlal. „Hej, to je v poriadku, odpovedz pánovi Trewleanymu.“ zasiahol do rozhovoru Janus, ktorého si lekár vôbec nevšimol, tak ticho stál pri okne. „Ja… nestihol som zavolať sestričku.“ Pán Trewleany si vzdychol. „Nebola pri tebe celú noc, však? Dobre, porozprávam sa s ňou o tom. Pamätáš si jej meno?“ Adam sa zamyslel. „Niečo na L, ale nevidel som jej menovku poriadne. Mala ju nakrivo na ľavej strane hrudníka.“ Pán Trewleany si v duchu prebral mená všetkých sestier na oddelení. Chlapcova poznámka ho trochu vyviedla z miery. „Sestra? Poďte sem na chvíľu.“ zavolal napokon ženu, ktorá kráčala smerom k prijímaciemu pultu. „Potrebuješ niečo, Sebastian?“ oslovila ho, na čo jemne zružovel. „Ach, áno. Poviete mi, ktorá sestra mala včera nočnú službu na oddelení?“ Sestra sa zamyslela. „Okrem mňa tu bola včera len tá nová slečna. Lýdia. Ešte sa len učí, prečo? Urobila niečo zlé? Ak áno, beriem ju na zodpovednosť.“ Adam v tom okamihu povedal: „Kvôli nej som sa v noci pocikal!“ Všetky hlavy sa obrátili k nemu, keď počuli toľkú zlosť v jeho hlase. „Adam, upokoj sa.“ „Nechcem sa upokojiť! Kvôli nej som sa v noci pocikal! A teraz si zo mňa sklamaný! Ja som naozaj chcel ísť na záchod. Ja už nechcem nosiť plienky! Nechcem, aby sa ma niekto dotýkal, kde nechcem! Nechcem!“ Janus bez slova prišiel k posteli a vpichol Adamovi injekciu do stehna. „Au…“ zjajkol Adam predtým, ako zaspal. „Bolo to nutné?“ opýtal sa pán Trewleany prekvapene. Psychiater prikývol. „Všimol som si jeho srdcovú odozvu na nadpriemernú psychickú záťaž.“ Adamov ošetrujúci lekár si vzdychol: „Koľko z toho bude mimo? Chcel som sa s ním o niečom porozprávať.“ Janus mykol plecom: „Mám aj iných pacientov, dovidenia.“ Pán Trewleany opatrne stiahol Adamovi sveter a nechal ho odpočívať. Potom vošiel do miestnosti s kamerami a začal hľadať záznam z Adamovej izby. Našťastie, našiel ho veľmi rýchlo. Sadol si za stôl a stlačil PLAY. Pred očami mal scénu z predošlej noci. Videl mladú sestričku vojsť do izby, ako sa chvíľu rozprávala s Adamom, potom sa obrátila chrbtom k nemu a sledovala okno. Zdala sa byť veľmi nervózna, hádam jej Adam niečo nepríjemné povedal. Zrazu vstala, aby skontrolovala Adamove životné funkcie, a potom sa otočila k oknu. Ako to urobila, pán Trewleany si uvedomil, kde mala menovku. Presne tak, ako hovoril Adam. No niečo sa mu na tom nezdalo, vrátil záznam na začiatok a znova ho spustil. Tesne pred tým, ako prišla k chlapcovi, si dala menovku na ľavú stranu. „Čo to má do pekla znamenať? Čo má blbá menovka spoločné s chlapcovými… tak počkať! Janice!“ zreval cez otvorené dvere, až sa niekoľko pacientov vystrašene obzeralo okolo seba. Po chvíli do miestnosti vbehla prekvapená žena na mierne vysokých opätkoch a opýtala sa, čo sa deje. Pán Trewleany mal ruky zovreté v päsť, keď povedal: „Kto dal stážistku na Adamovu izbu? A prečo ma o tom nikto neinformoval? Neprijímal som nikoho, takže ste to museli byť Vy!“ Janice zaujala obranný postoj. „Stážisti sú tu na to, aby mali svoju prax. Nie aby strážili deti pred pomočovaním! Ak je nejaký problém…“ nenechal ju dohovoriť a pustil jej záznam. „Čo to má-“ nechápala žena. Správanie mladej ženy ju rovnako šokovalo, navyše, menovku mala prevrátenú zrkadlovo, takže Adam mohol vidieť len L a ostatné už nie, keďže nemal periférne videnie. „Ak nechcela, aby vedel ako sa volá, mohla si ju dať jednoducho dole. Nevidím žiadny dôvod. Počkať, ako vedel, že jej meno je na L? Vie teda čítať?“ Pán Trewleany si ju prekvapene premeral. „To ma vôbec nenapadlo, Janice. Ďakujem.“ Na chvíľu v miestnosti nastalo ticho. Až kým pán Trewleany nezrušil záznam…
„Adam, teší ma, že si sa prebral. Môžeme sa porozprávať? Ach, toto je moja asistentka, vieš ako sa volá?“ Adam pokrútil hlavou. „Ak sa pozrieš na jej menovku, budeš to vedieť.“ povedal, akoby nič. Chlapec prekvapene dvihol oči k žene. „Anice? Divné meno.“ zahundral a obrátil sa späť k očividne šokovanému lekárovi. „Čo? Nepáči sa mi.“ vysvetlil mu. Janice by sa aj urazila, keby si neuvedomila, že práve takmer prečítal jej meno. „Ty vieš čítať, Adam?“ opýtal sa pán Trewleany takmer bez dychu. „Tom bol dobrý učiteľ.“ Janice sa nadýchla, už sa ho chcela niečo opýtať, keď ju lekár predbehol.
„A kde je Tom teraz?“ Adam pokrútil hlavou. „Neviem. A prestal sa krútiť.“ poznamenal namrzene. Spočiatku lekár nechápal, o čom hovorí, a potom si všimol Damianov darček. „To je nádherné, a chceš, aby som ti to zapol, však?“ Chlapec pomaly prikývol. „Páči sa mi. Nie je to len biela farba. Nepáči sa mi biela farba.“ Janice sa usmiala. Aj napriek všetkému čo o ňom počula, bol jej sympatický. Najmä teraz, keď s nadšením sledoval krútiacu hračku. Vôbec by nepovedala, čím všetkým si prešiel. No stále nemohla pochopiť čudné správanie novej sestry. O ktorej prijatí na stáž rozhodla práve ona. Aj psychotesty mala v poriadku… „Adam, ako na teba pôsobila Lýdia? Tá slečna, ktorá tu bola s tebou?“ opýtala sa potichu. Chlapec sa zamračil, keď ho oslovila a chvíľu si ju len podozrievavo premeriaval: „Hovorila mi zlatíčko. Bola divná, nepáčila sa mi. A keď sa potom ku mne sklonila, bolo mi z nej zle. Voňala ako záchod.“ Janice prekvapene pozrela na lekára. „Ako to myslíš?“ zaujímalo ho. „Keď mi Damian povedal, že smrdím, lebo som sa nekúpal.“ Jeho odpoveď nedávala Janice žiadny zmysel, no pán Trewleany to pochopil. „Aké mala oči, Adam?“ opýtal sa nečakane. Chlapec hodnú chvíľu iba pozoroval kolotoč, a zdalo sa, že ich ani nevníma, keď povedal: „Veľké a zelené. Ako ona.“ Lekár zažmurkal. „Olivová dáma? Spomenul si si na ňu? Spomenul si si na jej meno?“ Adam obrátil tvár k lekárovi a on v nich uvidel slzy. „Prečo si mám na ňu spomenúť, kúpala ma a ja som kričal, nechcel som byť čistý!“ „Adam, musíš sa teraz upokojiť. Iba som dúfal, že si si spomenul. Nie som sklamaný, že si to nepamätáš!“ ubezpečil ho rýchlo. Adam sa trochu upokojil, no pokračoval. „Ale tá druhá nechcela žiadnu pusu. Iba sa nado mnou naklonila.“ Lekár i Janice prikývli. „Pôjdeme teraz pohľadať Lýdiu a spýtame sa jej, prečo to urobila, dobre. A už sem viac nepríde.“ Adam súhlasne zamrmlal a potom si sklamane vzdychol, lebo kolotoč spomalil. Pán Trewleany sa mierne pousmial a stlačil gombík. „Zatiaľ ahoj, Sebastian.“ povedal Adam, nespúšťajúc oči z farebných tieňov na strope nad ním. Fascinovalo ho to. „Zavolám Damianovi, či sa náhodou chlapec o niečom nezmienil, Janice, vy choďte späť po svojej robote.“ Žena trochu nahnevane povedala „zbohom“ a odišla. Sebastian Trewleany sa za ňou ani neobzrel, vedel, že jej to bude musieť nejako vynahradiť. „Damian, mám na Vás pár otázok…“ Kým lekár telefonoval, Adam si trochu nadvihol hlavu, aby si vynahradil nedostatok dnešnej rehabilitácie, a obzeral sa pritom po izbe. Kreslo, v ktorom sedela tá čudná žena, bolo stále chrbtom k nemu a tak si nebol istý, či tam stále nesedí. Naozaj mal pocit, že ju už niekde videl, no nevedel si spomenúť. A to jej oslovenie…
Kým takto premýšľal, zaspal. Ani nevedel ako, dokonca počas spánku neprestal vnímať neexistujúcu prítomnosť neznámej ženy. Akoby sa stala súčasťou jeho izby, a on sa jej nemohol zbaviť. Pomyslel si, že povie pánovi Trewleanymu, aby ho presunul do inej. No nevedel, či má na také niečo vôbec právo. Navyše, bol teraz pod neustálym dohľadom, ako by mu mohla ublížiť? A chcela mu ublížiť? Veď sa ho ani nedotkla. Len bola nepríjemne blízko jeho pier. Janus Erbley mu často hovoril o tom, že ak sa majú dvaja ľudia radi, vyjadrujú si svoju lásku nielen slovami a dotykmi, ale aj nežnosťou. Bozkami. „Nie je to vari to isté, dotýkať sa a bozkávať?“ pýtal sa ho vtedy Adam. A psychiater mu to musel lepšie vysvetliť. Za dotyky označil pohyby rúk a pohlavných orgánov, a bozkom určil špeciálnu „kategóriu“. A Adam premýšľal. Pobozkal ho už niekto?
Po prebudení sa cítil ešte viac unavený. Pozrel na nehybný kolotoč nad hlavou a vzdychol si. Nikto v izbe nebol. Zaťal zuby a snažil sa posunúť aspoň malíčkom. Zavrel oči a sústredil sa na to jediné, ako mu to poradil neurológ. Chodil za ním pomerne často, najmä v posledných dňoch, a Adam začínal mať pocit, že skôr na izbe očakáva niekoho iného. Z premýšľania ho vyrušilo jemné zakašľanie. Strhol sa a otvoril oči. „Snažíš sa pohnúť prstami? Obdivujem to. Ale dovoľ, aby som ti dnes ešte pomohol.“ Psychiatrov tichý hlas ho nesmierne vyvádzal z rovnováhy. Dnes bol celý akýsi napätý. „Čo ti je?“ oslovil ho Adam namrzene, keď sa k nemu muž priblížil. Ten prekvapene zamrzol v pohybe, rukami sa takmer dotýkajúc ovládača, a zažmurkal: „Čože? Nič mi nie je.“ Aktivoval mechanizmus a kolotoč sa pohol. „Prečo si tu? O chvíľu príde na kontrolu Jimmy. Povedal mi to.“ Bielovlasý muž sa nervózne usmial. „Len som sa prišiel ubezpečiť, že si v poriadku. Včera som to prehnal, ospravedlňujem sa ti.“ Adam sa zameral na pohybujúcu sa hračku a chvíľu mlčal. „Si tu kvôli nemu, nie preto, že je ti ľúto, že si mi vpichol drogy. A nechcem, aby si tu bol. Som mokrý…“ Janus trochu odstúpil a chcel už dvihnúť perinu, keď dovnútra vošiel neurológ a zarazene ostal stáť pri dverách. „Nevyrušujem?“ Janus prudko očervenel a narovnal sa. „Mám pocit, že by sme sa mali porozprávať v súkromí.“ precedil pomedzi zuby, dívajúc sa všade, len nie na neurológa. „Dokončím vyšetrenie a budem len tvoj.“ Adam pozrel na prudko fialovejúceho psychiatra a opýtal sa: „Vy spolu chodíte, alebo čo?“ Teraz očervenel neurológ. Potom si prudko odkašľal. „Hm… akoby som to… nie Adam, nechodíme. Aspoň zatiaľ. Ale kto vie, čo prinesie čas.“ Janus Erbley si sadol na operadlo kresla a poznamenal, že to nie je Adamov problém. Jimmy si vzdychol. „Tak, skontrolujem svalovú odozvu.“ Zdvihol perinu a poznamenal: „Adam!“ zvolal šokovane. „Choď po pána Trewleanyho, rýchlo!“ Adam nechápal, prečo je Jimmyho tvár biela ako stena. Janus rýchlo odbehol a o malú chvíľu sa vrátil aj s pánom Trewleanym, ktorý sa Adamovi prihovoril. „Adam, počúvaj ma. Bude to v poriadku. Len sa musíš sústrediť na to, čo sa ťa budem pýtať.“ Adam pomaly prikývol. Pán Trewleany mu chytil ruku a pokračoval: „Robil si niečo veľmi namáhavé v posledných dvoch hodinách? Nesnažil si sa pohnúť končatinami napriek tomu, že ťa bolelo bruško?“ Chlapec sa zamyslel. „Chcel som len spustiť kolotoč..“ zamumlal zahanbene. Pán Trewleany sa nadýchol, akoby chcel niečo povedať, no potom stlačil gombík, ktorým sa zapínal kolotoč. „Iba sa uvoľni. Musím ti urobiť vyšetrenie a je to trochu nepríjemné.“ Adam pomaly prikývol a poslušne sa zahľadel na kolotoč. O chvíľu pocítil silnú bolesť v podbrušku a vystrašene vykríkol. „Adam, to nič, to nič. Dýchaj pokojne.“ Janus prišiel bližšie k posteli a schmatol chlapcovi ruku. „Porozprávam ti jednu rozprávku…“ a hovoril mu rozprávku. O troch prasiatkach, ktoré sa vybrali do sveta, aby zažili niečo nové. Chlapec počúval a počúval, celkom zabudol na prítomnosť troch mužov v miestnosti. A keď začal psychiater hovoriť o zlom vlkovi, zatajil dych a ani sa nepohol. No nebol napätý. Pán Trewleany sa od chlapca konečne odtiahol a opýtal sa: „Jimmy, pomôžete mi dostať chlapca na druhé lôžko? Zavolám sestru, aby ho šla umyť.“ Janus pohotovo odstúpil od postele, avšak pokračoval v rozprávaní. Keď ho muži presunuli na druhé lôžko, Adam na chvíľu otočil hlavu k posteli a spanikáril. Na mieste, kde ležal, bolo veľa tmavočiernej tekutiny, ktorá veľmi pripomínala krv. Začal sa triasť a čosi kričal, no ani sám nevedel, či to mali byť slová. Pán Trewleany mu nasilu odtiahol hlavu iným smerom a jemne ním zatriasol. „Adam, to nič nie je, rozumieš? Iba stolica. Pri tom tvojom namáhaní sa uvoľnil zvierač a všetko, čo bolo v brušku- v črevách, sa dostalo na plachtu. Naozaj neumieraš, tak sa upokoj. O chvíľu príde sestra a umyje ťa. Buď dobrý chlapec, Adam.“ dodal, vidiac jeho naširoko otvorené oči plné strachu. „A nemohol by Damian…“ opýtal sa potichu. Lekár si vzdychol. „Skúsim mu zavolať.“ už sa otočil k východu, keď ho zbadal stáť vo dverách. „Ja… pomôžem ak smiem.“ Pán Trewleany mykol plecom. Keď chlapec a kňaz odišli, otočil sa lekár ku svojim kolegom. „Nemáte inú robotu?!“ bol nesmierne podráždený, nestihol si ani vypiť svoju rannú kávu a už ho volali k Adamovi. Jimmy sa usmial. „Už sme na odchode, poď, zlatko.“ Psychiater prudko očervenel, keď si ho Adamov ošetrujúci lekár prekvapene premeral, no nasledoval Jimmyho z izby. Keď boli dostatočne ďaleko, vybuchol: „Čo to má znamenať? Nevyjadril som sa jasne, že nechcem…“ nestihol dokončiť, Jimmy sa zasmial a potľapkal mu rameno. „Ak nie si pripravený na vzťah, rozumiem tomu. Ale pochop, že nebudem čakať donekonečna. Ak je problémom, prečo ma nechceš milovať tvoja predstava romantického aktu so ženou, chápem a budem to musieť akceptovať. No ak ty sám vieš, že ťa vzrušuje môj široký úsmev alebo pevný zadok, potom je myslím načase, aby si sa pozrel pravde do očí. Si teplejší ako vzduch na Floride. A ja osobne na tom nič zlé nevidím. Ako rád si sa hral s Damianovými emóciami voči chlapcovi. Ako rád si mu dával ultimáta… aké to bolo? Vzrušujúce, však? Čo ak sa stránka obráti. A ja začnem hrať tvoju hru… Máš dve minúty, aby si ma pobozkal, alebo mi vrazil.“ Janus sa od prekvapenia nevládal ani pohnúť. Čo to do neho vošlo? Vnímajúc jeho ruku na ramene sa cítil dosť zvláštne. Potom si všimol otvorené dvere do lekárskej šatne. Schmatol mu ruku a vtiahol ho dovnútra. „Ide o to, že nemám záujem o vzťah s kolegom… navyše spolupracuje-“ Jimmy ho nenechal dokončiť vetu, dvihol ruku k jeho lícu a jemne po ňom prešiel. „Buď už ticho, Erbley! Čas na slová už dávno vypršal. Vraz mi, alebo ma pobozkaj!“ posledné slová iba vydýchol a napätie z neho doslova vyžarovalo. Psychiater si až teraz všimol jeho tmavohnedé oči. A odlesk svojej vlastnej tváre v nich. Díval sa na neho s očakávaním, ktoré často videl u svojich malých klientov. Chcel odpoveď. Dúfal. A on… dvihol ruku a Jimmy trochu cúvol. O milisekundu neskôr však prekvapene vzdychol, keď ho Janus schmatol okolo ramien a pritiahol ho k sebe v prekvapivo dlhom bozku. A keby nie príchodu dvoch zdravotných sestier, možno by trval ešte dlhšie. Jimmy sa prekvapene odtiahol od psychiatra a pozrel smerom k nim. „Dámy, ešte ste nevideli bozk z pravej lásky?“ Všetci štyria vybuchli smiechom a potom Jimmy a Janus rýchlo odišli, každý iným smerom. A predsa, už to bolo iné. Janus zašiel za roh a jemne sa dotkol pier, kde ešte stále cítil jeho bozk. Bolo to zvláštne. Nikdy by si nepomyslel, že sa bude bozkávať s mužom. Hoci v tom okamihu mu to bolo jedno. A nebyť toho prerušenia… rozhodol sa zájsť za Raymondom Callerom a poradiť sa s ním.
Adam celý čas mlčal, a keď mu Damian opatrne vyzliekol špinavé oblečenie, ani sa nepohol. „Damian. Bozkával si sa už s niekým?“ Kňaza tá otázka veľmi prekvapila a chvíľu neodpovedal. Keď ho opatrne presunul do vane, povedal: „Áno, Adam. Bozkával. Chceš, aby som ti o tom porozprával?“ Chlapec pomaly prikývol. Damian si vzdychol, a len čo pustil vodu, začal rozprávať. „Mal som asi toľko, čo Joshua teraz. Poznal som jedno dievča. Volala sa Abbey. Mal som ju veľmi rád, dokonca sme spolu chodili. Jej som dal svoju prvú pusu. A bolo to čudné, lebo hneď na druhý deň sa odsťahovala. A už som ju nikdy nestretol. Prečo sa ma na to pýtaš?“ Adam chvíľu mlčal. „Jimmy a Janus sa majú radi a chcú sa spolu bozkávať.“ Kňaz prudko očervenel a venoval sa umývaniu. „Ehm… akoby som ti to… sú to dvaja dospelí ľudia a majú svoje potreby… zrejme. Tým samozrejme nechcem nikoho uraziť.“ „Takže bozkávanie je len pre dospelých?“ vzdychol si Adam. „V podstate áno. Hoci v sedemnástich sa veľmi nedá hovoriť o dospelosti. Adam, mám ale pocit, že je za tým niečo viac. Povieš mi to?“ Chlapec sa mierne zamračil. „Nepoviem. Lebo sa bojím, že sa na mňa nahneváš.“ Damiana odpoveď zarazila. Prestal chlapca umývať. „Aspoň to skús.“ navrhol mu. Zaujímalo ho, čo má chlapec na mysli. „Ja… prečo to nechceš? Prečo ma nechceš bozkávať, ani sa ma dotýkať? Prečo ma neľúbiš Damian, veď Boh hovorí, že máš milovať svojich blížnych. Svoju rodinu… povedal si mi, že som súčasťou tvojej rodiny… tak prečo ma neľúbiš?“ Damian pomaly vstal, aby presunul chlapca späť na lôžko. Potichu ho obliekol, a odviezol späť do izby. „Adamko… teším sa, že si počúval moje slová počas omše. Aj to, že sa konečne považuješ za člena rodiny. Ale mýliš sa. Ľúbim ťa, veľmi ťa ľúbim. No nie spôsobom, na aký si bol zvyknutý. Ja nie som Victor. Ani Tom. Ani ostatní muži v tvojom živote. Nebudem si k tebe každú noc líhať, dotýkať sa ťa… ani ťa bozkávať. Práve preto, že ťa ľúbim. Neviem, ako by som ti to mohol vysvetliť zrozumiteľnejšie… no Písmo vraví, že milovať svojich blížnych znamená posunúť ich život pred ten svoj. Preto ti stále dookola opakujem, že som tu pre teba.“ na chvíľu sa odmlčal, aby dal chlapcovi priestor na prípadné otázky. No on mlčal, a po lícach mu stekali slzy. „Adamko…“ zašepkal. „Tom mi nikdy neublížil. Rozprával mi o hviezdach, ktoré sú vysoko na oblohe, hovoril mi o veciach, ktorým som nemohol rozumieť… o teplej vode vo vani, o suchých trenírkach… doniesol mi do izby sneh, hoci vydržal len krátko…“ Damian premýšľal. Meno Tom už počul od Janusa. „Myslíš si, že ťa mal rád?“ opýtal sa napokon. A chlapec bez váhania odpovedal. „Nie, pretože ma opustil. Sľúbil mi pomoc, že spolu ujdeme, no keď na to prišlo, nechal ma tam. Popálil som sa. Tá káva bola pre neho. Ale už ju nevypil.“ Damian si spomenul na prvé chlapcovo rozprávanie. „Povedal si nám, mne a Janusovi, že si nepamätáš jeho meno. Kedy si si spomenul?“ Adam sa zamyslel. „Keď mi Denzel doniesol pervitín, akoby som počul jeho slová, že mám na výber. Že nemusím brať drogy, aby som bol šťastný. Stačí, ak budem vidieť v každej jednoduchej veci svoje šťastie. No potom ma opustil… prečo som si mal na neho spomenúť?“ Damian pomaly presunul ruku na chlapcovo rameno. „Adam, videl si Toma niekedy potom? Keď ťa pustili z nemocnice?“ Adam sa strhol. Nie preto, že si na niečo spomenul. Horúčka mu nečakane stúpla a zaliala ho červeňou. A potom obrátil hlavu k oknu a zvracal. Damian mu rýchlo nadvihol hlavu, aby ju nemal položenú v sivozelenej brečke, a rýchlo zavolal službukonajúceho lekára. Bol vyšší ako Damian a bol veľmi ustarostený. Spoločne presunuli na vedľajšie lôžko, kde Damian Adama poriadne poutieral do hygienických utierok. „Dám urobiť vzorku, tá farba sa mi nepáči. Sťažoval si na bolesti brucha, alebo mal len horúčku?“ opýtal sa lekár. Damian sa zamyslel: „Na nič si nespomínam, no bol tu s ním môj otec, ak bude potrebné, skontaktujem sa s ním.“ Lekár pozrel na mierne dezorientovaného chlapca. „Zrejme to bude len alergická reakcia, mali by byť v kuchyni opatrnejší.“ povedal a z príručného vozíka pri posteli vytiahol striekačku. „Trochu to bude štípať. Ale zmierni to horúčku. Ak nie, ihneď dajte vedieť.“ Damian prikývol a jemne Adamovi stlačil ruku. Muž mykol plecom, viac v danej chvíli pre chlapca urobiť nemohol, Sedeli potichu, sem tam Adam čosi zamumlal, no nechcelo sa mu veľmi hovoriť. „Na chvíľu musím odísť, ale bol by som rád, ak by si ostal hore. Chcem sa s tebou o niečom porozprávať.“ Adam pomaly prikývol a sledoval kňaza ako odchádza. Keď osamel, mal trochu času na premýšľanie. Damiana niečo trápilo a určite to nebolo jeho boľavé brucho. Chce ho vari opustiť? Nie, veď mu pred chvíľou povedal, že sa vráti. No nepáčilo sa mu, aký bol Damian chudý. Bol azda chorý? A bol bledší ako si ho pamätal. Namiesto premýšľania, ktoré ho častokrát uspávalo, sa radšej pozeral von oknom. Znovu snežilo, no bolo vidieť vrcholce stromov, takže to nebolo až tak hrozné. Hoci si všimol, ako sa ohýbajú, zrejme kvôli silnému vetru. Nečakane sa usmial. Spomenul si na jednu vec. Keď bol prvýkrát v nemocnici, prišiel za ním nejaký klaun a hovoril mu o krajine za oknom, o tom, ako sa v zime stromy klaňajú zimnému čarodejníkovi, aby ich nezlomil na polovicu. A ako mu dávajú svoje listy, aby sa ohrial a ony mohli byť slobodné. „Zimný čarodejník prišiel preto, aby ponoril krajinu do bielej prikrývky. Aby mohla zem na jar priniesť kvety. Nie je zlý, však nie? Adamkovi sa to páči?“ začal hovoriť, čo si z toho rozhovoru zapamätal, ani si neuvedomil, že Damian už je v miestnosti a pozorne ho počúva. Adam stíchol a otočil k nemu hlavu. „Prepáč, nechcel som ťa vyrušiť, pokojne pokračuj. Zaujíma ma to.“ Chlapca to spočiatku prekvapilo a potom pokračoval: „Pani jar bola veľmi bohatá a zimný čarodejník ju mal tak rád, že bol ochotný odkryť sneh o čosi skôr a tak vyrástli snežienky. Žiarili z bieloby snehu svojimi malými kvietkami a ľudia ich veľmi obdivovali. Viac si už nepamätám.“ Damian mu obdivne zatlieskal. „To-to bolo fascinujúce. Ďakujem ti. Smiem sa teraz s tebou o niečom pozhovárať?“ Adam mlčky prikývol, Damianov potlesk mu spôsobil príjemné mravenčenie v končekoch prstov- bolo to šťastie? „Viem, že sa na nás hneváš, Adam. Nie je ťažké to uhádnuť. Ale musím ti to vysvetliť, tak prosím iba počúvaj… Joshua sem nepríde. Nie preto, že by si urobil niečo zlé, Adam, to nie. Ide o neho. Vieš, keď bol Joshua menší a ešte s nami nebýval, bol v tejto nemocnici veľmi často. Jeho ocko a mamka… ubližovali mu. A nikto mu nechcel veriť. Nikto okrem môjho otca. Chodieval za ním a rozprávali sa, občas chodil k nám na obed a podobne. Adam, v deň, kedy mal svoje dvanáste narodeniny, sa ocitol v nemocnici. Jeho ocko mu dal alkohol- nápoj pre dospelých- pre ktorý Joshua skoro zomrel. Tu, v tejto nemocnici, len pár izieb odtiaľto. A keď sme ho potom prijali do rodiny, bolo stále ťažké, najmä pre neho vrátiť sa sem. Na miesto, kde si toľko vytrpel. On pri sebe nemal oporu, akú máš ty…“ Damian sa odmlčal a pozrel na Adama. Chlapcovi po lícach tiekli slzy. „Adam?“ opýtal sa sotva počuteľne kňaz. Adam dvihol hlavu smerom k nemu. „Myslel som si, že ma už nechce vidieť, lebo som urobil niečo zlé. Alebo si to myslel pán Caller. Ja… nechcel som nikomu ublížiť. Ani Joshuovi nechcem nič pripomínať. AK sem nebude chodiť… bude mi smutno. Ja ho chcem vidieť… povedať mu prepáč…“
Damian prišiel k chlapcovi a jemne mu pohladil líce. „Adamko, nie, nemusíš urobiť nič. Nič. Tíško, no tak, neplač už. On sa na teba nehnevá. Tíško…“ vtedy chlapec povedal niečo, čo Damianovi takmer vohnalo slzy do očí. „Damian, prosím neumieraj. Ak si chorý, lebo sa o mňa staráš a nielen o mňa, tak prosím, prestaň. Neumieraj len kvôli mne. Ani kvôli nikomu. Ty si zaslúžiš život.“ Kňaz v tom okamihu riskoval všetko, keď sa k nemu naklonil a pošepol mu do ucha. „Pre teba neumriem. Ani pre nikoho iného. Som len trochu unavený. Stačí mi však niekoľko dní oddychu a budem znova v poriadku. Nemusíš sa báť. Počkám tu, kým nezaspíš a pustím ti aj kolotoč.“ Adam súhlasne zamrmlal a poslušne sa zadíval na hračku. Naozaj ho upokojovala. Keď zaspal, do miestnosti vošiel pán Trewleany. „Počul som, že chlapec mal na niečo reakciu. Prišla údajne bezprostredne po jedle. Povedal Vám otec, čo to bolo?“ Damian prikývol. „Arašidové maslo.“ Pán Trewleany sa takmer zasmial. „Očakával som vajcia, ale kuchárky zrejme znovu štrajkujú. Počuli ste, že chcú mať lekársky plat? Za to, že mi do misky na šalát hodia polovicu krvavého stejku a spálené hranolky. Verili by ste tomu?“ Damian na to nepovedal nič, a ani sa to od neho neočakávalo. „Padre Damian, smiem sa vyspovedať? Znova?“ Kňaz mu venoval milý úsmev. Potešilo ho, že ho opäť vyhľadal a hoci mu nemohol dať rozhrešenie, aspoň ho počúval. „Ale nie pred chlapcom, poďme sa trochu prejsť po chodbe.“ Pán Trewleany prikývol. Ešte pred odchodom Damian povedal smerom k Adamovi: „Uvidíme sa zajtra.“ A obaja muži odišli…
Keď sa Adam zobudil, bola tma. Vzdychol si. V brušku mu škvŕkalo a nablízku nebol nikto, kto by mu mohol pomôcť. Takmer by sa rozplakal, keby dovnútra ktosi nevošiel a nezasvietil svetlo na izbe. Adam zažmúril do svetla. Lekár bol vysoký a mohutný, košeľa mu pevne obopínala objemné brucho. „Prečo nespíš, chlapče?“ oslovil ho hrubým, trochu zachrípnutým hlasom. Adam sa strhol. „Ja-ja som asi hladný.“ Lekár sa zasmial. „A na čo máš chuť? Čo by si chcel teraz jesť?“ Chlapec sa zamyslel. „Mám rád rybiu pomazánku.“ povedal napokon. Lekár sa otočil k dverám a zavolal službukonajúceho zdravotného brata. „Billy, prines chalanovi chlieb s lososovou pastou. Je hladný.“ Billy, s ktorým sa Adam už párkrát stretol, s úsmevom odišiel a lekár sa obrátil späť k Adamovi. „Chcel by si ešte niečo? Počuj, prečo sa tak tváriš? Ja nie som žiadny strašiak.“ Chlapec čosi zamumlal. Keď však videl, že muž mu nerozumel, povedal o čosi zrozumiteľnejšie: „Bojím sa, lebo ťa nepoznám.“ Lekár si poklepal po menovke. „Viem, že moje meno si si už prečítal, chlapče. Takže čo chceš o mne vedieť, aby si sa ma nebál?“ Adam bez váhania povedal: „Už si sa s niekým bozkával?“ Lekár mierne zružovel. Takú otázku nečakal. Prišiel bližšie k posteli a všimol si Adamov zdravotný záznam, kde bolo veľkými červenými písmenami napísané NEDOTÝKAŤ SA! PACIENT BOL OBEŤOU DLHODOBÉHO SEXUÁLNEHO ZNEUŽÍVANIA A REAGUJE VEĽMI NEPREDVÍDATEĽNE NA NAJMENŠÍ PREJAV FYZICKÉHO KONTAKTU. Vzdychol si a odpovedal na chlapcovu otázku. „So svojou manželkou. A predtým s niekoľkými dievčatami.“ Adam si ho premeral a lekár videl v jeho tvári prekvapenie. „Aké to je bozkávať sa s niekým?“ Muž si pohladil brucho a nevedel, ako má odpovedať na takú otázku. A jeho vysvetlenie pre malého chlapca rozhodne nebolo vhodné. Našťastie ho od odpovede zachránil Billyho príchod. „Ahoj, Adam. Ochutnáš teraz niečo nové. Aha, ružová ryba. Mňáám.“ Adam sa na neho zamračil a Billyho to rozosmialo. „Dobre, dobre. Chceš teda, aby to urobil tuto pán Zerry?“ Muž sa na neho nechápavo zahľadel. „Ach, prepáčte, Vy ste ešte nemali nočnú s Adamom. Je kvadraplegik. Sám sa nedokáže najesť.“ Lekár kývol hlavou na znak pochopenia a nenápadne sa na chlapca zahľadel. „Ah, už rozumiem prečo nestlačil gombík na izbu sestier, keď sa zobudil.“ poznamenal a obrátil sa k chlapcovi. „Tak dobre, skúsime to spolu. Ber ma ako úplného nováčika, a už vopred ťa upozorňujem, že ak ma uhryzneš, bude ťa kŕmiť Billy.“ Adam pomaly pokrútil hlavou. „Bojím.“ Muži si vzdychli. A potom Billy povedal: „Adam, strach je tvoj najväčší nepriateľ. Nie doktor alebo ja. Daj mu aspoň šancu.“ Na to Adam nepovedal nič, iba otvoril ústa.
Po chvíli bol najedený a už sa aj trochu upokojil. Billy potom skontroloval, či dostal svoju nočnú dávku liekov a nechal Adama s doktorom Zerrym. „Adam, prečo si sa ma pýtal na bozkávanie, myslím, že na také veci je pre teba priskoro.“ Chlapec pokrútil hlavou: „Na lásku nikdy nie je priskoro. Lydia to povedala.“ Lekár si vzdychol, meno Lýdia počul v posledných dňoch veľmi často. „Dobrú noc, Adam. Mám ešte niekoľkých pacientov, čo by sa chceli rozprávať.“ povedal potichu a usmial sa, lebo si uvedomil, že Adam už spí…

Pohreb, tajomstvo odhalené

Damian potichu vošiel dnu a sadol si k posteli. Nehovoril, iba sa tíško modlil. Keď sa Adam zobudil, videl, že na tvári má slzy a vôbec si ho nevšíma. „Ach, Adam,“ vzdychol si a utrel slzy do rukáva. „ako sa ti spalo? Počul som, že si sa zoznámil s niekým novým.“ Adam sa zamračil. „Nezahováraj, niečo sa ti stalo. Kto ti ublížil?“ Damian nebol vôbec prekvapený, že si to chlapec všimol, no nechcel o tom s ním hovoriť takto skoro po prebudení. „Damian, čo sa stalo? Si smutný viac ako obyčajne, a nie je to kvôli mne. Kto ti ublížil?“ „Adam, to čo ti teraz poviem… nie je to vôbec jednoduché, ja…“ preglgol, pokračujúc o čosi tichšie: „…Catherine s manželom a deťmi sa včera vracali domov zo školy, keď do nich odrazu narazilo auto… a oni…“ Adam zavrel oči a túžil rovnako urobiť aj s ušami. Už vedel, čo bude nasledovať. „…ja…“ vtedy Adam urobil čosi nečakané. „Otčenáš, ktorý si na nebesiach, prosím odpusť nám naše zlyhanie. Prijmi tých ľudí do svojho kruhu a odpusť nám náš smútok, ktorým iba hanobíme ich pamiatku.“ Damian sa zahľadel na chlapca, ktorý tuho vraštil čelo, a túžil ho objať. Vyliať zo seba svoj smútok, svoju bolesť nad toľkou tragédiou, ktorá ho poznamenala. Vedel však, že Adam by s tým nesúhlasil a preto mu len pevnejšie stisol ruku. „Po-pomodlime sa spolu.“ povedal Damian váhavo. A chlapec súhlasil. Potom Adamovi priniesli raňajky, ktoré však odmietol. Damian ho ale donútil zjesť aspoň polovicu bieleho pečiva a trochu masla. Keď potom prišiel Billy, aby skontroloval Adamov momentálny stav, povedal Damianovi: „Úprimnú sústrasť, padre Damian. Mrzí ma to. Ako sa majú mama?“ Damian sa slabo usmial. „Držia sa dobre. Ale viem, že ich to bolí. Bola to ich najstaršia dcéra… ale otec sú jej oporou. Budú mať ťažkú úlohu.“ Adam počúval a prišlo mu to čudné. Damian hovoril nezrozumiteľne, priam zbytočne zložito. A možno nechcel, aby ich Adam počul. Keď potom Billy odišiel, Damian sa obrátil k chlapcovi. „Ďakujem ti, Adam, že si sa so mnou pomodlil. Veľmi si to vážim.“ Adam sa zamračil. „Damian, chcem ísť domov. Ale viem, že teraz nemôžem.“ Damianove oči sa opäť zaliali slzami a márne sa ich snažil potlačiť. Oprel si hlavu o Adamovu ruku a rozplakal sa. „Áno, môžeš. Samozrejme, že môžeš. Poď domov. Poď.“ mumlal pomedzi plač, ktorý ho úplne ovládol. „Damian! No tak, prestaň, no tak! Ešte mu ublížiš. Potrebuješ si len trochu pospať. Dám ti niečo na uvoľnenie. No tak…“ Sebastian Trewleany vošiel do izby a videl, ako je na tom Damian. Neobťažoval sa s vykaním, no bol dôrazný. Schmatol Damiana okolo pliec a donútil ho ľahnúť si na vedľajšiu posteľ. Potom mu vyhrnul rukáv na košeli a vpichol mu čosi do ruky. Damian v tom okamihu zavrel oči a zhlboka dýchal. „Teraz ty, Adam. Nie, žiadne injekcie, neboj sa. Len ti skontrolujem bruško. Ako ti chutil losos? Necítiš sa horšie?“ Jemne chlapcovi vyhrnul pyžamo a usmial sa. „Zapnem ti kolotoč. Damianovi to ešte hodnú chvíľu nebude vadiť.“ Adam sa na neho so záujmom zahľadel, vnímajúc lekárove horúce ruky na brušku. „Je mi to nepríjemné.“ poznamenal. „Ja viem, ale musím to dokončiť.“ „Nie, nemyslím vyšetrenie. Je mi nepríjemné dívať sa na neho, keď si mu dal drogy.“ Lekára to zaskočilo viac, ako si bol ochotný v tom momente pripustiť. „Ale ja… toto mu pomôže. Nie síce rovnako ako to, že si sa s ním tak pekne pomodlil, ale predsa. Pomôže. Nie ako tebe. Tebe už nedáme žiadne drogy, Adam.“ Chlapec prikývol. Vedel, že on nesmie už nič dostať, aby znovu neochorel. „Chýba mi to teplo.“ zamumlal Adam, len čo mu lekár zosunul pyžamo. Muž mlčal. „Oddychuj a potom ťa čakajú rehabilitácie.“ Adam pokrútil hlavou. „Dnes nie, pán Lever je chorý. Bude tu namiesto neho Jimmy.“ Sebastian dvihol obočie. Zase urobili niečo bez jeho vedomia. „Ako povieš, ja si to s nimi potom vybavím.“ povedal a usmial sa. Adam však videl, že len nasilu. „Jimmy je dobrý lekár.“ povedal potichu. Doktor Trewleany sa zasmial. „Nikdy som netvrdil opak, len ma hnevá, že mi to nikto nepovedal. To je všetko. Adam, nemôžete o tomto rozhodovať mimo mňa. Jimmy je síce dobrý neurológ, ale rehabilitačné cvičenia sú niečo iné. Adam, mohol by ti aj nechtiac ublížiť a my by sme potom nevedeli, čo sa stalo.“ Adam nepovedal nič. „A môžem ísť domov k Damianovi? Snažím sa. Stále cvičím.“ Sebastian premýšľal, čo na to má povedať. „Chýba ti Joshua. Počul som o tom. Ale myslím, že o tom musí rozhodnúť niekto iný.“ rozhodil rezignovane rukami a potom odišiel. Po cvičení s Jimmym bol Adam ešte viac rozhodnutý ísť ku Callerovcom, bol veľmi nahnevaný a všetko mu liezlo na nervy. Dokonca aj kolotoč. Nakoniec ho Jimmy musel prísne napomenúť. „Adam! Svojim detinským správaním si akurát ľudí znepriatelíš!“ Na to Adam skríkol: „Dajte mi už všetci pokoj! Všetky tie Vaše reči a hlúposti! Prečo nemôžete jednoducho odísť?! Prečo ma nemôžete nechať na pokoji?! Načo ste ma potom zachraňovali!“ Jimmy naprázdno preglgol. Čo to do chlapca vošlo? „Damian? Nie, nevstávaj. Dostal si silnú dávku Deprimu, budeš mimo ešte asi hodinu. Zobudil ťa Adam, však?“ Jimmy pomaly prišiel k nemu. „Vieš, že Cathy mala nehodu?“ vyhlesol Damian s miernym úsmevom. „Áno, viem. Budem tu pre teba, ak by si potreboval rameno, to vieš.“ Damian sa vďačne usmial. „Ďakujem, no nebude Janus trochu žiarliť?“ Jimmy sa zasmial a pošepol mu: „Nenúkam ti sex, padre, iba rameno, do ktorého sa môžeš oprieť.“ „Prestaňte s tým!“ skríkol Adam nečakane. Obaja sa k nemu obrátili. „Čo sa s ním deje, je to kvôli Cathy?“ opýtal sa Jimmy bez váhania. Mladý kňaz pokrútil hlavou. „Potrebuje oddych. Chcel by som vyskúšať hipoterapiu. Ale teraz je ešte dosť zima a pán Duvet mi vysvetlil, že zvieratá v zime veľmi nespolupracujú.“ Jimmy prišiel k Adamovej posteli a potľapkal ho po hlave. „A nielen zvieratá, však Adam?“ Chlapec sa zamračil. „Dobre, dobre, už idem preč.“ povzdychol si Jimmy a odišiel z izby. Chlapec otočil hlavu od Damiana a mlčal. Muž sa opatrne nadvihol na lôžku a ponaťahoval si stuhnuté svaly. „Chceš hovoriť o tom, čo sa pred chvíľou stalo?“ Adam pokrútil hlavou. „Si zdrogovaný. Daj mi pokoj.“ Damian sa strhol. Jasné, že Deprim nebola droga, no chlapec to tak nepochybne bral. „O dva dni bude pohreb, Adam. A potom pôjdeš domov.“
Ako Damian povedal, tak aj bolo. Keď o dva dni prišiel do nemocnice, bez slov Adama obliekol do čiernych nohavíc a košele, dal mu hrubé čierne ponožky a poriadne mu zaviazal šnúrky na topánkach. Potom ho presunul na vozík a Adam si uvedomil, ako sa mu trasú ruky, sotva ho dokázal presunúť. Teda mu bolo horšie ako pred dvoma dňami. Hoci sa snažil tváriť, že je v poriadku, výraz jeho tváre a slzy v kútiku úst hovorili o skutočnom smútku, ktorému Adam až priveľmi dobre rozumel. Videl, ako zem schovala Victorovu chladnú tvár a ako olivová dáma plače nad jeho smrťou. No Damian popieral, že je smutný a usmieval sa na Adama, keď ho pomaly vyvádzal z nemocnice, zvierajúc rúčky vozíka, akoby sa bál, že ich môže pustiť a spôsobiť katastrofu. „Adam, chcem, aby si vedel, že to, čo teraz uvidíš…“ Adam ho nenechal dopovedať, skočil mu do reči: „Videl som smrť, Damian. Nebojím sa jej. A rozumiem, prečo mi to hovoríš.“ Kňaz kráčal ďalej a chtiac-nechtiac uvažoval o jeho slovách. No potom si uvedomil, že videl umierať svoju malú sestru v takých strašných mukách… on vie, čo to znamená stratiť niekoho blízkeho a mohol by pomôcť jeho rodičom, aby sa s tým vyrovnali. Pohreb bol veľmi smutný, najmä kvôli tomu, že zomrel aj 5-ročný George. Prišli všetci, čo ich poznali, a Adam sa cítil veľmi nepríjemne, lebo ich tam bolo priveľa. Odvrátil tvár a díval sa na Damiana. Čosi hovoril nad hrobom a po lícach mu stekali slzy. Celý sa chvel, keď hovoril o tom, čo zosnulí robili najradšej. Adam tomu celkom nerozumel. Na čo spomínať, život im to predsa nevráti. No potom si všimol, ako sa veľa ľudí usmialo. Bol to azda spôsob, akým sa Damianova rodina vyrovnávala s touto smrťou? Po tom, ako ich rakvy zasypali zeminou, pani Callerová si sadla vedľa hrobu a zrútila sa. Vzlykala v manželovom náručí. Ten sedel vzpriamene, a mocne ju držal. Adam ich zamyslene sledoval. Nesprávali sa tak, ako by očakával. Prišli o dieťa…
Po pohrebe bol kar. Hrala tu hudba, ľudia sa rozprávali a boli hluční, čo Adama veľmi rozptyľovalo. Pritom neustále sledoval pani Callerovú. Bola tichá, no keď ju niekto oslovil, zjavil sa jej na tvári úsmev. Adam sa naproti tomu stále mračil a keď ho chcel niekto pozdraviť, iba odmietavo odvrátil tvár a díval sa von oknom. Damian sa spočiatku snažil s ním o tom hovoriť, no nemalo to význam. Potom k nim prišla Kiara. Usmiala sa na Adama a ten jej úsmev váhavo opätoval. Po chvíli sa znova vrátil k sledovaniu okna. „Dnes nemá najlepšiu náladu. A celkom mu rozumiem. Cathy… mrzí ma to, Damian.“ oči sa jej zaliali slzami, keď Adam povedal: „Prečo musíš plakať? Veď Catherine a jej manžel i deti zomreli spolu, nik neostal, komu by chýbali. Boli rodina sama o sebe. Ty nie si ich rodina.“ Damian i Kiara na neho vyjavene hľadeli. „Adam, to nie je pekné, mal by si sa Kiare ospravedlniť. A je súčasťou rodiny Callerovcov, poznala Catherine a je jej to ľúto, pretože jej bude chýbať.“ Adam zovrel pery do trucovitej grimasy. Potom skríkol: „A nebol si to ty, kto tvrdil, že mŕtvi ostanú v našom srdci aj po svojej smrti aj keď už fyzicky nekráčajú vedľa nás?! A nebol si to ty, kto Adamkovi povedal, že musíš byť silný, lebo tvoju mamu to raní?! Nemám sa za čo ospravedlniť, Damian!“ Všetci sa obrátili k nemu a nemohli uveriť tomu, čo počujú. Kňaz sa pozrel na otca a ten mlčky prikývol. Damian chytil rúčky vozíka a presunul sa s Adamom do vedľajšej miestnosti, ktorá slúžila ako šatňa. Sadol si na trojnohú stoličku a povedal Adamovi, aby sa mu díval do tváre. „Adam, krik ničomu nepomôže. Musíš sa upokojiť, lebo hrozí, že sa vrátiš späť do nemocnice. A ja viem, že už tam nechceš ísť. No tvoje správanie dnes,… nesmieš mi robiť takéto scény. Počúvaj ma!“ Adam sa zamračil a z očí mu vyrazili slzy. „Si zlý Damian, zlý!“ Vtedy sa dvere otvorili a vošla dnu pani Callerová. „Odíď, Damian.“ povedala potichu, no rázne. Adam zavrel oči, očakávajúc facku, no keď sa žena ani nepohla, prekvapene otvoril oči. „Adam, dnes si urobil veľkú hlúposť a sme z teba sklamaní. Na toto nemáš právo. To, že sme sklamaní, ale neznamená, že ťa niekto udrie! A už vôbec nie môj syn. Správaš sa, akoby si to nevedel! Damian je jediný, kto má v teba vieru po všetkom čo si dnes urobil. Aj ten tvoj výkrik… na toto nemáš právo. Si ešte veľmi malý chlapec, aby si takto rozprával s dospelým človekom. Tvojim opatrovníkom, ktorému tak veľa dlhuješ.“ Adam vyvalil oči. Jej slová, rozumel im. „On vo mňa verí?“ zašepkal Adam a sklonil hlavu. „Áno, Adam.“ odpovedala bez náznaku emócie. „Damian mi verí…“ Pani Callerová si opatrne kľakla ku chlapcovi, aby mu videla do tváre. „Damian, myslíš si, že toto je v poriadku?“ Damian vošiel dnu, bolo jasné, že stál za dverami a počúval, a prišiel k Adamovi. Dvihol mu hlavu a potom položil prst na krčnú tepnu. „Spí. Ale to nie je to, čo si chcela počuť.“ Pani Callerová si vzdychla. „Damian, ja už mu vôbec nerozumiem…“ Damian prišiel k mame a tuho ju objal. „Ale vieš, čo musím urobiť, však?“ Pani Callerová pozrela na spiaceho chlapca. „Áno, Damian. No ak nie si na stopercentne presvedčený, nerob to.“ Mladý františkánsky kňaz mal čo robiť, aby sa ovládol. „Zobudím ho a vrátime sa späť na kar.“ Pani Callerová s miernym úsmevom prikývla a pomaly sa od neho odtiahla. Damian si kľakol k Adamovi a povedal: „Zobuď sa, ideme späť k ostatným. Potom pôjdeme domov. Tak ako som ti sľúbil.“ Chlapec bol veľmi unavený, no vnímal Damianove slová. Vrátili sa teda do miestnosti k ostatným. Ľudia tancovali, usmievali sa a Kiara sa v kúte bozkávala so svojim manželom. „Adam, na chvíľu ťa tu nechám, idem sa pozhovárať s pár známymi.“ Adam prikývol. Zaujímala ho situácia v kúte. „Nechutné, čo?!“ vzdychol si Joshua a čupol si k Adamovi. „Viem, že sa na mňa…“ no Adam ho prerušil: „Odpusť mi…“ Joshua vyvalil oči. „Čo ti mám odpustiť?“ opýtal sa nechápavo. Adam otočil hlavu k nemu a povedal: „Myslel som si, že už nie sme kamaráti a potom mi Damian povedal o tom, prečo nemôžeš za mnou prísť. Odpusť mi, že som dokázal uveriť, že si porušil náš sľub.“ Joshua nevychádzal z údivu. „Adam, ja… ďakujem.“ zotrel si slzu, ktorá mu stiekla po líci a chcel Adama objať, no potom si uvedomil, že to by nebol dobrý nápad. „Joshua, Kiara nevyzerá, že by sa jej to nepáčilo… čo s tým všetci dospelí majú?“ Joshua sa zasmial. „Mne to príde nechutné, prepáč, s týmto ti neporadím. Ale Greg často hovorí, že jemu sa to páči.“ Adam sa na Joshuu uprene zahľadel. „Veríš, že Boh trestá dvoch mužov, keď si chcú takto prejavovať lásku?“ Starší chlapec sa zamračil. „Adam, prečo sa ma na to pýtaš? Na toto si ešte dosť malý.“ Adam bol ticho. „Ale keby som bol starší, tak by si mi to musel povedať, však? Kedy budem veľký?“ Joshua sa zamyslel a potom povedal. „Adam, veľký budeš, keď budeš veľa jesť a veľa spať. A budeš sa namáhať pri cvičení, aby ti spevneli svaly. A potom keď budeme spolu hrať futbal…“ Po týchto slovách Adam obrátil hlavu k oknu a opýtal sa: „Vieš, že idem domov?“ Joshua sa zasmial. „Áno, ideš domov. O chvíľu. Len skončí táto hostina. A potom pôjdeme domov.“ jemne do neho štuchol ramenom a nezdalo sa, že by to Adamovi vadilo. „Si môj kamarát, Joshua?“ Keď starší chlapec prikývol, chlapec na vozíku povedal: „A ak ťa uhryznem, budem hladný, však?“ Na to Joshua nepovedal nič, iba šiel k stolu s občerstvením. Keď bol preč od Adama, vzdychol si. Ako rád by mu odpovedal na otázku, na ktorú mu Damian zakázal odpovedať… Po dvoch hodinách sa Adam od únavy rozplakal a Damian pochopil, že je čas sa so všetkými rozlúčiť. „Ahoj Adam. Vidíme sa doma, Adam. Dobrú noc, Adamko….“ a tak ďalej, všetci mu mávali a lúčili sa s Damianom, ba niektorí ho aj objali. Tesne pred odchodom ich zastavila Kiara. „Damian, tak rada som ťa videla!“ A tuho sa k nemu pritisla. Našťastie Adam nepostrehol, ako sa pri tom kňaz začervenal. Díval sa unavene pred seba a myslel už len na odchod. Potichu vyšli von. Bola zima a Adam sa celý triasol, aj napriek tomu, že mal nohy prikryté hrubou dekou. „Nie je to ďaleko, skús nezaspať. Narobilo by to viac škody ako úžitku. Mohol by si mu tu umrznúť a čo by som potom urobil? Ani si nevieš predstaviť, aký by som bol smutný.“ povedal mu Damian potichu, ako mu sneh vŕzgal pod kolesami vozíka. Chlapec chvíľu mlčal a potom povedal: „Damian, prosím nerob to. Nehovor mi takéto veci. Chápem, že máš o mňa strach, ale viac sa bojím o teba. Ty si to možno nechceš priznať, ale je ti veľmi zle, tvoj stav je veľmi vážny a mňa už nebaví ťa o tom presviedčať! Bojím sa o teba a nechcem, aby si nasledoval Catherine a jej rodinu.“ Damian prudko zabrzdil, až Adam takmer vypadol z invalidného vozíka, a postavil sa pred neho. „Smiem ťa objať, Adam?“ chlapec so slzami v očiach pokrútil hlavou. Damian mykol plecom a povedal: „Netráp sa, nebudem ťa nútiť. No aj tak ti ďakujem za tvoje slová. A naozaj neumieram, tak sa netráp.“ Pohli sa ďalej, no kňaz sa nemohol zbaviť dojmu, že chlapec pred ním ešte niečo tají. Nechal to však tak, bol veľmi unavený a už sa videl vo svojej mäkkej posteli. Konečne boli pred domom a keďže Damian odchádzal sám, musel najprv otvoriť dvere do obývačky a potom Adama upozornil, že ho ide dvihnúť a presunúť do obývačky. Adam súhlasil a Damian ho rýchlo položil na gauč, kým ho skoro nepustil na zem. Bol viac vyčerpaný, ako si myslel. „Dnes ostaneme tu, Adam. Som príliš unavený, aby som ťa vyniesol hore schodmi. Urob si pohodlie, mám tu nejaké deky.“ Chlapec sa na neho začudovane pozrel. „Ty budeš spať tu so mnou?“ Damian pokrútil hlavou. „V žiadnom prípade, v spánku by som ťa mohol priľahnúť a udusiť, som taký posteľový cestovateľ. Nie Adam, v kuchyni máme pohodlnú lavicu na ktorej som spal už veľakrát, keď som bol príliš opitý, aby som šiel hore schodmi. Ale tieto historky sú inou kapitolou môjho príbehu a nie som na to veľmi pyšný.“ žmurkol na Adama. „Ale inokedy mi o tom porozprávaš?“ Damian sa zamyslel. „Asi áno, no teraz šup do pyžama. Toto tu nie je veľmi pohodlné.“ Chlapec ochotne prikyvoval. Damian vytiahol z batoha na rúčkach vozíka nové pyžamo, ktoré chlapcovi kúpil jeho ošetrujúci lekár. Bolo to trochu zvláštne, no kňaz to nerozoberal. Najprv opatrne rozopol Adamovi košeľu z pohrebu a rýchlo, no zároveň opatrne, ju položil na zem vedľa, aby mu nezavadzala. Počas obliekania s ním stále hovoril, varoval ho pred tým či tým neprístojným dotykom, a keď mu napokon stiahol nohavice, aby ich nahradil zelenými slipmi, ktoré mal Adam najradšej, chlapec mierne nadvihol hlavu a díval sa, čo Damian robí. „Nenamáhaj svaly, si unavený!“ napomenul ho Damian láskavo. Chlapec sa trochu zamračil a potom povedal: „Prepáč.“ Damian pokračoval v obliekaní a keď bol hotový, usmial sa. „Dobre, teraz skús spať. A keby si v noci potreboval na záchod, iba zakrič.“ Adam zavrel oči a o chvíľu už spal. Damian ho prikryl dekou a šiel do kuchyne, kde zaspal hneď, ako sa hlavou dotkol lavice.
Okolo polnoci sa zobudil na výkrik, okamžite vstal a bežal z kuchyne, kde sa Adam s hrôzou díval na rozstrapateného a zjavne podnapitého Jona. „Adam, no tak, čo sa stalo? Jon, čo si mu spravil?“ Adam sa triasol a Jon vyzeral rovnako vystrašene. „Ja som si chcel zapnúť teklu, eh, telku a nevšimol si ho! Možno som ho trochu prisadol… ale prisahám, že som nechel… nelech.. nechcel!“ vykoktal sa napokon Jon. Damian nemal čas na nejaké výčitky, poslal Jona do kuchyne po trochu vody. „Ja nie som…“ „…pre chlapca!“ vyštekol Damian netrpezlivo a stále sa Adamovi prihováral, vysvetľoval mu, čo sa stalo a že Jon to neurobil naschvál. Po chvíli sa vrátil Jon a zmätene si šúchal ľavý spánok. „Tu máš, napi sa.“ Damian vzal od Jona pohár a jemne chlapcovi nadvihol hlavu. Chladná voda chlapca trochu upokojila a Damian ho nenápadne znovu pustil. „Už je mu lepšie… čik…“ zamumlal Jon. „Adam, povieš nám niečo, si v poriadku?“ Chlapec pozrel na Damiana a venoval mu slabý úsmev. Potom znova zavrel oči. Damian mu skontroloval pulz a zistil, že je v rámci normálu. „Jon, ostatní už spia?“ oslovil ho Damian, len čo chlapec očividne dýchal. Jon vošiel do kuchyne a sadol si na stoličku pri sporáku. „Som v pohode. Teda, áno. Mama a otec spia vo svojej izbe, Andrea bola kus mimo, takže šla spať k nejakej kamoške a Toby si so mnou pripíjal až do desiatej, ale asi spí u seba. Joshua šiel okolo deviatej odprevadiť Kiaru a späť sa už nevrátil, takže zrejme ostal u Kiary a skautíka.“ Damian sa usmial pri tejto pripomienke. Jon a Scott boli dávni rivali v láske a napokon vyhral Scott. A to nielen Kiarinu ruku, ale aj dedičstvo po jej rodičoch. „Prečo si tak veľa pil, Jon? Vari ti to nejak pomohlo?“ Jon mykol plecom. „Keď sme s Tobom začali, ani sme nevedeli ako, a bolo po fľaške.“ Damian si vzdychol a prinútil Jona ísť do izby a ľahnúť si. On sám ešte skontroloval Adama a potom sa vrátil do kuchyne. Ráno vstal skoro a pripravil rodičom kávu. Keď smažil chlieb vo vajíčku, prišli do kuchyne a nevychádzali z údivu. „Zlatko, ty si spravil raňajky? Prepáč, bola som veľmi unavená…“ začala pani Callerová, no Damian mávol rukou. „Mama, viem… a nechcem sa ťa dotknúť. No máš právo na deň oddychu. Už som bol po poštu a skontroloval, či prišli noviny. Všetko je v poriadku.“ Pani Callerová sa slabo usmiala a posadila sa na lavicu. „Ty si spal v kuchyni?“ opýtala sa, lebo si omylom sadla na jeho vankúš. Pán Caller sa zasmial: „Očividne sa už dlhšie poriadne nevyspal.“ Po týchto slovách Damian očervenel a venoval otcovi mierny úsmev. „Choď odo mňa preč!“ začuli zrazu z obývačky. Damian opatrne odstavil panvicu z ohňa a šiel sa pozrieť, čo sa deje. Jon stál pri schodoch a tváril sa prekvapene. „Počuj, vysvetli krpcovi, že nemám záujem o tie jeho divadielka, šiel som sa napiť!“ Damian pozrel z Adama na Jona a opýtal sa: „Ty si nepamätáš, že si na neho v noci skoro sadol?! Koľko si toho vypil?“ Jon si vošiel rukami do vlasov a poznamenal: „Došľaka, Dam, nechcel som mu ublížiť. Asi som to prehnal, no zase nemusí takto vyvádzať.“ Vtedy sa ozval Adam: „Dotkol si sa ma! Ty si sa ma dotkol! Choď odo mňa preč!“ Z kuchyne vyšla pani Callerová a zvolala: „Teraz sa všetci upokojíme! Adam, ako si to myslel?“ Adam chvíľu prehĺtal: „Spal som. Keď som pocítil, ako sa ma niekto snaží dvihnúť. Mal ruku okolo môjho pása! Ja… dotkol sa ma!“ Jon prudko pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Ani som sa ťa nedotkol, istotne si mal zlý sen, nepokúšaj sa ma tu obviniť zo sexuálneho obťažovania!“ Damian horúčkovito premýšľal. Jon bol včera síce veľmi opitý, no ani keby bol na mol, nedotkol by sa ho. Mal predsa len silné morálne zábrany. Ale Adam? Mohol by schválne niekoho obviniť? Napokon ho čosi napadlo. Vzal Jona bokom a opýtal sa ho. „Čo si robil v obývačke? Na čo si pamätáš? Kadiaľ si šiel a ako si si sadal? Neverím, že by si Adamovi skutočne chcel spôsobiť zdesenie.“ Jon zažmurkal a úpenlivo sa snažil spomenúť si. „Urobil som to. Siahal som na neho. No nie preto, že by ma predstava jeho tela podo mnou vzrušovala. Mám pocit, že som hľadal ovládač… a myslel som si, že sú tam porozkladané vankúše… a potom začal vrieskať. Zľakol som sa viac než on.“ Damian sa obrátil k Adamovi a matke. Ten pohľad na nich bol viac ako dojímavý a Damian zrazu stratil reč. Ani si neuvedomil, že bratranec stojí vedľa neho a slabo sa usmieva. „Už ho nenechá nikam odísť.“ pošepol Damianovi do ucha a obaja naraz prikývli. Tak krátko po pohrebe vidieť matku s týmto výrazom akéhosi materinského smútku… s akou láskou a trpezlivosťou sa mu prihovárala a on ju síce napäto, no predsa, počúval. Damian ešte trochu počkal a potom to mame všetko vysvetlil. No Adam mal problém na to len tak zabudnúť. „Okúpeme sa, poď. Isto si spotený a chceš sa so mnou o niečom porozprávať.“ Adam chvíľu váhal, no potom súhlasil. Čím ďalej od Jona, tým lepšie. Damian ho presunul do vane, kde ho začal vyzliekať. Ako vždy, Adam sa tomu nebránil. Hoci Damian cítil, že je dnes veľmi napätý. „Adam,…“ začal Damian, no chlapec ho rýchlo prerušil pomykaním hlavou. Kňaz ustúpil a nechal ho premýšľať. Potom pustil vodu a poriadne chlapca namočil. Potom vzal mydlo a vsunul mu ho do dlane, aby sa umyl sám. No chlapec pokrútil hlavou. „Ale tam som sa nespotil.“ Damian sa pousmial. „Ako jednoducho si to predstavuješ. Takže ti to musím asi vysvetliť inak. Tak počúvaj pozorne. Aj keď už nemáš plienku, nôžky máš stále pri sebe. A keď ťa presúvam hore-dolu po dome, vzniká medzi nimi trenie, čo spôsobuje vyrážky. Tie bolia a voda s mydlom ich pomáhajú zmäknúť a ony nakoniec zmiznú.“ Adam pomaly prikývol a znova sa sústredil na umývanie. „Damian. Prečo som stále taký malý? Kedy vyrastiem?“ Kým stihol chlapcovi odpovedať, niekto dvakrát zaklopal na dvere. „Prepáč, už ideme von z vody.“ ozval sa Damian s miernym úsmevom. „Toaleta je teraz trochu pokazená.“ vysvetlil pri pohľade na Adamov výraz. Chlapec prikývol a kňaz ho zabalil do osušky. Potom otvoril dvere a presunul ho do izby. Za dverami už netrpezlivo prešľapoval Toby. Adam sa usmial, kým Damian nezatvoril dvere a nezabránil mu vo výhľade. Rýchlo ho obliekol, aby náhodou neprechladol, keďže v horných izbách sa zapínalo kúrenie len na noc, a potom si sadol na stoličku vedľa neho. „Chceš hovoriť o Jonovi?“ opýtal sa potichu Damian. „Keď som cítil jeho ruky… spomenul som si na Victora. Aj on tak páchol. Ale on mi dal meno…“ Kňaz mlčky počúval a premýšľal, aký súvis majú tie dve vety. Alkohol a meno. „A keď nepáchol? Ako ťa volal?“ Adam zavrel oči a pošepkal. „Pán Perrish.“ Damian prikývol. Ešte sekundu si neuvedomoval Adamovu odpoveď a potom vykríkol: „Ale veď to je tvoje meno! Adam! Spomenul si si na svoje meno! To… to si ty! Si Adam Perrish, rozumieš?“ Chlapec sa na neho díval, akoby mu preskočilo. Nerozumel mu. Na ten krik vbehol do jeho izby pán Caller, nasledovaný zvyškom rodiny. „Čo sa stalo? Damian?!“ Kňaz sa zhlboka nadýchol a potom so širokým úsmevom odpovedal: „Adam Perrish, vážení. Toto tu je Adam Perrish.“ Tvár pána Callera sa rozžiarila. „To je úžasná správa, synček!“ a tuho Damiana objal. Potom nastalo hlboké ticho, keď si pani Callerová kľakla ku chlapcovi a chytila mu ruku. „Ty im nerozumieš? Ty nám nerozumieš, nevieš, prečo je to také dôležité?“ zašepkala. „Nie.“ odpovedal Adam krátko. „Do izieb, tu nie je žiadna divadelná scéna.“ vyhlásil pán Caller a spolu s Damianovými súrodencami vyšiel von. Damian sa už upokojil a díval sa na mamu, ako sa to snaží Adamovi vysvetliť. „Ale ja…“ zosmutnel Adam odrazu. „Čo sa stalo? Čo nám chceš povedať?“ povzbudila ho pani Callerová. „Ja… myslel som si, že som Adam Caller, lebo Damian povedal, že som už členom rodiny…“ Matka a syn pozreli na seba. „… samozrejme si členom rodiny. Ale nie si Caller, je to trošku zložitejšie… už dávno si môj malý synček, môj poklad. Ale pred zákonom si stále Adam Perrish, pretože sme si ťa neadoptovali. Ešte nie. Ale neboj sa. Hneď ako to situácia dovolí, budeme bojovať o to, aby si bol už len náš.“ povedala pani Callerová, zadržiavajúc slzy. „Ak budem patriť Vám…“ Damian ho zastavil skôr, ako by stihol pokračovať. „Nie, nie tak ako Victorovi. Tu sa ťa nikto nedotkne. Nikto nebude spať v tvojej posteli okrem teba. Nikto ti už nebude ubližovať. Byť Caller znamená, že budeš mať všetok pokoj, ktorý potrebuješ na svoje vyliečenie a my tu budeme pre teba, ak nás požiadaš o pomoc.“ Adam sa takmer rozplakal. „Trochu si oddýchni, Adam. Potom sa porozprávame.“ pani Callerová mu stisla plece a potom odišla dolu. Damian však ostal, aby mu povedal: „Adam, to, čo si mi teraz povedal, mi veľmi veľmi pomôže nájsť tvojho ocka. Preto si ťa ešte nemôžeme osvojiť. Ak tvoj ocko niekde žije a bude ťa chcieť zobrať domov, nemôžeme mu zabrániť.“ Adam prikývol a zavrel oči. Damian ho zakryl až po krk a potom odišiel dolu k rodine, aby sa s nimi poradili, čo ďalej.
O chvíľu, hoci sa to Adamovi zdalo o trochu viac, vošiel do jeho izby Joshua. Videl, že chlapec už nespí a nervózne sa na neho usmial. „Joshua, zavri prosím dvere.“ povedal Adam potichu. Starší chlapec prikývol a zavrel dvere. „Damian už odišiel?“ opýtal sa. Joshua si sadol na stoličku vedľa postele. „Áno. Pred piatimi minútami. Chcel si od neho niečo?“ Adam pokrútil hlavou. „Prečo si mi klamal?“ opýtal sa odrazu. Joshua sa zatváril prekvapene. „Keď som sa ťa pýtal na to bozkávanie.“ „Asi ti teraz nerozumiem.“ povedal potichu. „Povedal si, že ti to príde nechutné. Ale nie je, však? Damian mi hovoril, že keď mal toľko rokov ako ty teraz, bozkával sa s dievčaťom. A potom si mi ty povedal, že Greg to má rád tiež. Ale ty si mi nepovedal, že on sa rád bozkáva s tebou.“ Joshua prudko očervenel. „Ako? Veď…“ zahabkal. Adam sa mierne usmial: „Nie je ťažké uhádnuť, že ho máš rád. Ale ty nie si gay, ako Jimmy. Lebo som videl, ako si sa díval na Kiaru. Máš ju rád. Je to veľmi ťažké… a Damian o tom vie, však?“ Joshua nevychádzal z údivu. „To všetko ti povedal Damian?“ Adam pokrútil hlavou. „Dívam sa na teba, Joshua. Si dobrý chlapec.“ Tie slová vyzneli z jeho úst veľmi podivne a Joshua nevedel ako zareagovať. „Je to tajomstvo, dobre. Nepoviem to tvojej mame.“ pošepkal Adam. Joshua pokrútil hlavou. „Mať tajomstvá je zlé. Najmä takéto. Ale aj tak ti ďakujem. Mama mi povedala, že mi rozumie a ja jej verím. Aj keď to pre ňu nie je jednoduché.“ postavil sa a chcel odísť, keď ho Adam zastavil. „Joshua, môžeš pre mňa niečo urobiť?“ Joshua si pomaly sadol na kraj postele. „Čo chceš?“ Adam zavrel oči. „Pusu. Iba jednu.“ Joshua naprázdno preglgol. Svedomie sa v ňom bilo s pocitom zodpovednosti. Adam bol zneužívaný, rovnako ako on, ale predsa, on stále žil s vedomím, že je v poriadku brať si ho za každých okolností. Potom sa rozhodol. Naklonil sa k nemu a na sekundu pritisol pery na jeho. Potom zašepkal: „Spi, Adam. Spi. V spánku deti rastú.“ Adam sa na neho díval a v očiach mal čosi, čo Joshua nevedel popísať… Možno to nebolo najvhodnejšie rozhodnutie, ale bolo správne, pomyslel si Joshua a nechal ho ležať v posteli.
Večer za ním prišiel Damian a rozprávali sa o tom, čo je potrebné, aby sa jeho ocko našiel. „Vieš, najprv je dôležité navštíviť Annaliese. Tam som našiel aj záznam o Lilly. Ale Adam, je to veľmi čudné, že ty nie si v týchto záznamoch. Každopádne… budem pokračovať, až kým ho nenájdem. Veľmi si mi pomohol. Poď, ideme k ostatným do obývačky.“ Tentokrát Adam súhlasil. Možno bude dole aj Joshua. To by ho teraz potešilo. Dal mu pusu a povedal, že sú kamaráti. „Damian, prečo sa hovorí, že v spánku deti rastú?“ Damian sa usmial. „Pretože keď spíme, naše orgány môžu pokojne pracovať. Žalúdok spracúva jedlo, ktoré si cez deň zjedol. Obličky zase to, čo si vypil a preto ti občas v noci treba cikať. A keďže spíš, ukladá sa ti tuk. Obaľuje kosti mäkkými vankúšikmi, ktoré bránia, aby sa pri páde alebo náraze zlomili. A nielen to, keď všetko toto funguje, nie je problém s tým, aby si rástol.“ Adam pomaly prikývol. Prišli dolu, kde Damian postavil Adama k televízoru. Sedel tam pán Caller a Toby. „Joshua nie je doma?“ Pán Caller sa usmial. „Šiel von za Gregom.“ Adam si smutne zahryzol do pery. „Chceš čokoládu, kým začne rozprávka?“ Adam prikývol a potom prišiel z kuchyne Jon. Zarazene hľadel na Adama a potom si sadol do kresla v bezpečnej vzdialenosti od Damiana a najmä od chlapca. Po kocke čokolády sa Adam trochu usmial a sledoval rozprávku. Niekde uprostred nej sa vrátil Joshua a bol prekvapený, že Adama vidí dolu. „A-ahoj všetci. Už som doma!“ Adam sa usmial. „Umy si ruky a poď si dať čokoládu.“ povedal pán Caller, nevšímajúc si Adamov zarazený výraz. „Prečo si má umyť ruky, keď prišiel zvonku? Je tam špinavo?“ Damian sa poponáhľal s odpoveďou: „Bol vonku s kamarátmi a dotýkal sa veľa špinavých vecí, napríklad lavičky alebo zábradlia na schodisku. A ak by sa teraz s niekým objímal alebo jedol, mohol by na nás preniesť nejaké baktérie a boli by sme chorí.“ Adam prikývol. O chvíľu na to sa do obývačky vrátil Joshua. Bavili sa až do desiatej večer, keď pán Caller zahlásil, že Adam musí ísť spať. Joshua mu vysvetlil, že teraz je doma najmladší a musí počúvať pána Callera, ktorý je najstarší. To chlapec celkom chápal, navyše poznal ten príkaz. Samozrejme, u Callerovcov to neznamenalo vyzliecť sa. Adam sa s každým okrem Jona rozlúčil a keď mu Toby zaželal: „A nech ťa blchy štípu celú noc.“ vyplazil na neho jazyk. Damian si veľmi uvedomoval, ako ďaleko sa už Adam dostal. „Adam, povedz mi niečo. Prečo aj napriek všetkému, odmietaš moje dotyky. Keď ťa dvíham a presúvam, keď ťa umývam? Vari som ti už dávno neukázal, že zo mňa nemusíš mať strach?“ No chlapec neodpovedal. „Tak ti prajem dobrú noc.“ povedal a prežehnal sa nad ním. Adam sa mierne usmial a potom zavrel oči. Damian sa na neho ešte chvíľu díval, a potom zišiel dolu. Bol trochu sklamaný, že mu Adam nedal odpoveď. „Uleteli ti včely? Mal ďalší záchvat pravdovravnosti?“ opýtal sa Toby s úsmevom. „Nerozumiem tomu. Na jednej strane je rád v mojej prítomnosti, ba priam si ju vyžaduje, no keď sa k nemu bližšie priblížim, trasie sa od strachu. Ako ho mám presvedčiť, že mu nechcem ublížiť?“ Toby ho potľapkal po ramene a povedal: „Adam sám nerozumie svojim pocitom. Vníma, že je bez teba osamelý, no nevie si predstaviť, že nie každý dotyk je zlý. Musíš mu len dať čas. Osem rokov terorizovania a zneužívania nevymažeš tým, že ho budeš nútiť, aby prejavoval spokojnosť s tvojou blízkosťou.“ Damian počúval, a s ním, hoci nie vedome, aj Joshua. Damian ho má naozaj rád. Snaží sa do neho vcítiť a porozumieť, aby mu neublížil. A Joshua si uvedomil, že presne to isté robil s ním. Dával mu priestor, počúval ho, rozprával mu o mnohých dobrých veciach, ktoré môže zažiť, ak bude žiť daným okamihom, nie odleskami minulosti. „Dam, môžem s tebou chvíľu hovoriť?“ opýtal sa zrazu. Kňaz prikývol a nasledoval ho do kuchyne, kde sedeli ich rodičia a potichu sa zhovárali. „Máme Vás tu nechať osamote?“ Damian ani nemusel prikývnuť, potichu vstali a odišli. Potom sa Damian obrátil k Joshuovi. „O čom si chcel so mnou hovoriť?“ Namiesto odpovede ho však Joshua iba tuho objal a vzlykal mu do košele. Damian ho držal a objímal. Bez slov. Lebo tie neboli potrebné. Až po chvíli Joshua povedal: „Ľúbim ťa, Damian. Ďakujem ti, lebo bez teba by som bol stále ako Adam.“ Kňaz tieto slová nečakal a nutno povedať, že ho to dojalo. „Prečo-“ chcel sa opýtať, ale Joshua pokračoval: „On je ale iný ako ja. On trpel inou bolesťou a zažil nejednu stratu. Videl strašné veci a to, čo pre neho teraz robíš, nevytisne z jeho srdca všetko hneď… prosím, len sa tým netráp. Urobil si pre nás toľko dobrých vecí, ktoré sme si občas nezaslúžili. A teraz je to Adam, kto toto potrebuje cítiť. Ja viem, že som ešte len chlapec, ale ja… chcem ti pomôcť…“ prúd slov náhle zanikol, keď sa Joshua pozrel bratovi do očí. „Si len chlapec, no to, čo si teraz povedal, svedčí o tvojej dospelosti. Dozrel si v názoroch i presvedčení a ja môžem povedať len to, že som hrdý na to, čo si dokázal. Ak chceš pomôcť, nebudem ťa odháňať. No vieš, že Adam sa opäť vráti do nemocnice a tebe čoskoro začína škola. Bude to veľmi namáhavé.“ Joshua si zotrel slzy z tváre. „Budem sa snažiť. Prosím, porozprávaj sa o tom s mamou.“ Damian prikývol a odišli do postele. Každý do svojej.
Adam sa na druhé ráno prebudil na niečiu prítomnosť v izbe. Opatrne obrátil hlavu k plagátu. Stála tam Andrea a usmievala sa na neho. „Dobré ráno, Adam.“ pozdravila. „Bré ráno, Andrea. Damian odišiel do chrámu?“ Prikývla. „Niečo pre teba mám. Od Joshuu. Chcel ti to dať sám, ale musel ísť s mamou do obchodu.“ Adam pomaly prikývol. Andrea prišla k nemu a spoza chrbta vytiahla čosi, čo Adam nepoznal. „Čo je to?“ „To-to je pán Wander. Ponožková húsenica. Pozri, aký je hebký.“ položila ho chlapcovi medzi krk a rameno a pokynula mu, aby sa o pána Wandera trochu obtrel. Adam zo zvedavosti poslúchol. Bolo to ozaj príjemné. „Ďa-ďakujem, Andrea.“ povedal váhavo. Usmiala sa na neho. „Chceš ísť dole k nám? Alebo mám ostať tu s tebou?“ Adam sa zamyslel. „A môže ísť so mnou dole?“ opýtal sa napokon. Andrea najprv nechápala, o čom hovorí a potom sa zvonivo zasmiala. „Oci! Poď sem!“ Pán Caller vošiel do izby a milo sa na Adama usmial. „Vezmem ťa do náručia a odnesiem dolu do obývačky. Budem ťa držať trochu pevnejšie, ale len preto, aby si mi cestou nevypadol.“ upozornil ho a odsunul z neho perinu. Trpezlivo počkal na Adamov- tentokrát veľmi váhavý- súhlas a opatrne ho dvihol k sebe. „Opri si hlavu o moje rameno. Bude to pohodlnejšie.“ povedal mu, keď s ním kráčal dolu schodmi. Adam bol veľmi ľahký, takže to nebolo až tak namáhavé. „Chceš pozerať rozprávku?“ Adam prikývol. Tá krabička s pohyblivými obrázkami sa mu zdala veľmi zaujímavá a chcel sa jej dotknúť, ale nevedel, či by mu to pán Caller dovolil. „Pomaly, Raymond, pomaly.“ počul Adam Jonov hlas. Nechápal, čo sa deje, lebo pán Caller zrazu zastal a narovnal sa. „Pokoj, to nič nie je. Nestrašme malého.“ napomenul Jona jeho strýko. No bolo to láskavé a nie nahnevané upozornenie, hoci v tom Adam nevidel nejaký veľký rozdiel. Posadili ho na vozík a pritiahli pred televízor. Zapli mu rozprávku a Adam sa plne sústredil na dej. Ani si nevšimol, že prišiel Joshua a pani Callerová. Až keď si ktosi sadol na gauč a zasmial sa. Adam sa zamračene odvrátil a zistil, že ho zo sústredenia vytrhol Joshua. „Pozrime sa na neho! Rozprávka ho vzala od reality. A ako sa tu mračí!“ Adam na neho vyplazil jazyk, a všetci sa zasmiali. Potom sa Adam opäť obrátil k rozprávke, nevšímajúc si rozhovor rodiny Callerovcov. Keď rozprávka skončila, sklamane si vzdychol. Nemal rád konce a chcel vedieť, ako sa Snehová kráľovná vzdá Kyla a dovolí Gerde odísť z jej snehového kráľovstva. Netušil, že táto rozprávka má až dve časti a že práve skončila prvá. „Rozprávaj ďalej!“ skríkol na televízor a všetci v miestnosti na neho prekvapene hľadeli. „Adam?“ opýtala sa pani Callerová potichu. „Chcem, aby rozprával ďalej. Nie reklama! Reklama je zlá!“ Joshua nechápal, čo sa stalo. Až potom pozrel na televízor a snažil sa nezasmiať. Adam to bral veľmi vážne. „Adam, musíš trochu počkať, kým sa ujo v televízii trochu nadýchne. Celý čas rozprával a už mu vyschlo v hrdle.“ vysvetlila mu Andrea. Chlapec sa chvíľu ešte mračil a potom sa usmial. „A môže sa napiť aj Adam?“ opýtal sa, nevnímajúc, že to nepovedal správne. No Callerovcov to dosť zaskočilo. Ako prvý sa spamätal pán Caller a šiel po pohár do kuchyne. Nabral mu čistú vodu a snažil sa pôsobiť neutrálne. Hoci si povedal, že sa o tom bude musieť porozprávať s Damianom. Ak sa chlapcov stav nejako zmenil, bolo to treba nahlásiť v nemocnici. Po pohári vody sa Adam cítil o poznanie lepšie, a čuduj sa svete, rozprávka pokračovala. Znovu sa do nej ponoril a nevenoval nikomu pozornosť. Potom pani Callerová vypla televízor a povedala: „Dnes pôjdeš so mnou a Joshuom na jednu veľmi dôležitú návštevu. Ostatní už chodia do práce. A Raymond musí teraz odpočívať.“ pozrela na manžela a ten sa poškriabal po brade. „Rozumiem, drahá.“ povedal krátko a usmial sa na Adama. „Návštevu? To znamená, že niekto príde k nám?“ opýtal sa. Pani Callerová pokrútila hlavou. „Nie Adam, to znamená, že sa pekne oblečieme a my pôjdeme niekam. Do iného domu pozrieť nových ľudí.“ Chlapec sa zamyslel. „A môže ísť so mnou na návštevu aj pán Wander a môj macík?“ Joshua sa zasmial, za čo si vyslúžil štuchanec od mamy. „Samozrejme, že môžu. Ale ty mi musíš sľúbiť, že sa budeš správať ako Joshua.“ poznamenala s miernym varovaním. Joshua na Adama iba žmurkol a to ho rozosmialo. „OK, vy dvaja… Adam, urobíme ti miesto na gauči, aby si trochu cvičil.“ Adam sa veľavýznamne zaškľabil, no pani Callerová mu nedala šancu protestovať. Bola prísna, no láskavá. Nie ako Victor. Pri spomienke na Victora sa zachvel. Chýbal mu. Bol k nemu občas aj dobrý, tak ako Damian, no potom tu boli aj chvíle, kedy sa mu v práci nedarilo. „Joshua, ostaneš tu so mnou?“ Mladík pokrútil hlavou. „Idem si trochu ľahnúť.“ Adam prikývol, hoci na tvári mu bolo vidieť sklamanie. „Pán Caller?“ Muž prikývol. Prišiel k chlapcovi a veľmi opatrne ho presunul na gauč, ktorý pani Callerová trochu viac rozložila, aby mal väčšiu plochu. Andrea šla do kuchyne, aby pripravila pre seba a pre svoje dvojča niečo na jedenie a Jon odišiel ešte predtým do centra pre anonymných alkoholikov, kde trávil väčšinu voľného času ako asistent terapeuta. Odkedy totiž prišiel do rodiny Adam, veľmi sa doma nezdržiaval. Už len pohľad na chlapca bol veľmi ťažký, čo však potom Damianovo rozprávanie o tom, čím všetkým si musel prejsť. Nechcel na to ani myslieť a preto začal pracovať v centre. „Adam, ešte trochu potlač ruku smerom ku mne, tak je to správne, vidíš, ako sa ti darí?“ povzbudzoval ho pán Caller s úsmevom. „Pán Caller. Prečo ľudia chodia na návštevy? Tak si prejavujú lásku?“ zaujímalo ho. Pán Caller sa usmial. „V podstate áno. Ale dnes idete na návštevu k starej pani a jej dvom deťom. Pani Callerová ich často navštevuje a nosí im potraviny, lebo sú trochu viac chudobní. A spolu s potravinami im nesie aj úsmev. To je dôležité, aby tak veľmi nesmútili.“ Adam prikývol a pokračoval v cvičení. „A prečo tam idem ja?“ nedalo mu, aby sa nespýtal. Pán Caller sa zasmial. „Aby si ty zvedavec, mohol čosi pochopiť. Niečo, čo ti nemôžeme vysvetliť a je lepšie, ak to priamo zažiješ. Skúsenosť je pre poznanie veľmi dôležitá.“ Chlapec prikývol. „Keď sa presunieme z bodu A do bodu B, znamená to, že sme už pochopili.“ dodal po chvíli. Pán Caller si ho v šoku premeral. „Kto ti to povedal?“ Adam obrátil hlavu na druhú stranu a povedal: „Som unavený, pán Caller, mohli by sme už prestať s cvičením?“ Pán Caller nemal na výber, pustil mu ruku a nechal ho oddychovať.
„Nedôveruje nám. Je to vidieť.“ poznamenal bez úsmevu pán Caller, sediac v kuchyni. „Miláčik, čo čakáš? Sme na neho prísni. Ale to je myslím problém rodičovstva. Je na začiatku puberty a ani sám nevie, čo jeho emócie môžu znamenať. Má pred sebou najťažšie obdobie a je na to úplne sám. Nemal donedávna žiadny vzor správania, ktorý by mohol okopírovať.“ Starý muž sa usmial. „Milujem ťa nie pre tvoje sivé vlasy, ale pre tvoju múdrosť sprevádzanú láskou. Bez teba by som bol stratený vo veľkom mori hlúposti.“ Pani Callerová sa zasmiala a pobozkala ho. „Nepobozkala som žabiaka, aby sa zmenil na krásneho princa. Mne stačíš ty, môj žabiak. Až do mojej smrti. A teraz poď, pomôžeš mi s jeho obliekaním.“ Schuti sa zasmiali. Potom zobudili Adama, ktorý medzičasom stihol zaspať. Keď bol oblečený, šiel pán Caller po Joshuu a ten už bol pripravený. Mal na sebe čierne otrhané rifle a kockovanú košeľu. Adamovi niečo veľmi pripomínal, len si nevedel spomenúť čo to bolo. „Poďme sa pohnúť. Z bodu A do bodu B.“ povedal Adam, usmievajúc sa na Joshuu ako slniečko. Pani Callerová si iba povzdychla a počkala, kým Joshua a pán Caller vynesú Adama na vozíku z domu. Potom chytila rúčky vozíka a svižne vykročila vpred.

Po dvadsiatich minútach rýchlej chôdze boli na mieste. V Malborough, štvrti, kde sa pohybovalo množstvo nepriateľských ľudí. Preto sem pani Callerová vždy chodila s Joshuom. Pre istotu. Mala s ním pocit väčšej bezpečnosti. „Adam, nespi. O chvíľu budeme vo vnútri a narovnáš si chrbát.“ povedala pani Callerová a veľavýznamne pozrela na syna. „Dobre, dobre… Adam, vieš, prečo som ti dal pána Wandera práve teraz?“ Chlapec prekvapene pokrútil hlavou. „No preto, lebo si začal robiť veľké pokroky a už minule si mi hovoril, že po cvičení máš problém nájsť si dobrú polohu na spanie. Teraz to nebude veľký problém.“ Adam sa jemne začervenal. „Joshua, choď k pani Wincherovej a popros jej synov, aby ti pomohli s vozíkom.“ Joshua mávol rukou a vbehol do bytovky pred nimi. Adam sa zmätene pozrel na pani Callerovú. „Wincherová? Povedali ste práve Wincherová?“ Žena prekvapene prikývla. „Ty ju poznáš?“ Adam nestihol odpovedať, z bytovky vybehli traja chalani. Keď prišli k vozíku, nastalo nepríjemné ticho. „Ahoj, Adam.“ povedal vyšší z chalanov. Adam mlčal. „Ehm… dobre, takže ja ho chytím za rúčky a vy dvaja pod kolesami… ehm… je to tak dobre, pani Callerová?“ Žena s úsmevom prikývla, snažiac sa preklenúť nepríjemnú atmosféru. Po tom, čo sa dostali do bytu, ich privítala matka dvoch synov. Koláčikmi. „Vitaj späť, Adam. Hovorila som ti, že sa vrátiš.“ podala mu jeden. „On nehýbe rukami. A ani nohami.“ povedala potichu pani Callerová. Josefine Wincherová sa slabo usmiala. „Tak predsa si sa pokúsil… no ale nestojte vo dverách, priniesli ste nám niečo?“ Pani Callerová sa usmiala a podala jej tašku s potravinami. „Ďakujem Vám, je to pre mňa veľmi cenné. A tiež to, že znovu vidím malého. Veľmi sa teším, hoci on na mňa nechce ani pozrieť.“ „Pani Wincherová, vy poznáte Adama? Ako dlho? Nikdy ste mi o ňom nehovorili.“ Adam sa zachmúril a poznamenal. „Dva roky. Zakázal som, aby ma nenašli.“ Pani Wincherová si vzdychla. „Bol si taký malý, keď sme sa stretli, Adam, nemyslíš si, že to bolo správne? Ja som nikdy neoľutovala, že som ťa pozvala k sebe domov a dávala ti jedlo z nášho stola. A aj napriek tomu, že ty si ho hneď rozdal, pokračovala som v tom. V nádeji, že jedného dňa príjmeš náš dar. Ani to, že si bol znetvorený… nevadilo nám to. Ani mne, ani Thomasovi a ani Sebastianovi. A čo ty? Chýbal si nám, len čo si odišiel. Bez rozlúčky.“ „Nechýbali ste mi.“ povedal Adam chladne, až Joshuu zamrazilo. „Takže mal môj manžel pravdu… mrzí ma to. Pani Callerová, prepáčte mu to. Nikdy nevedel pochopiť, čo znamená slušnosť.“ obrátila sa k mlčiacej žene. „Vezmite ho do izby, nech si trochu oddýchne a chalani, môžete si zapnúť počítač.“ Trojica tínedžerov vzala Adama do detskej izby a potom sa vrhli k počítaču. Hrali automobilové preteky a Adam ich zaujato sledoval. Pamätal si túto izbu. Pamätal si prvú facku od pána Winchera a posledný krik, kedy ho vyhodil na ulicu so slovami, aby sa už nikdy nevracal. Považoval ho totiž za poškvrneného hriechom a nechcel, aby svojou špinou nakazil aj jeho synov, ktorí boli odmalička vedení k viere. Pre Adama to bolo ťažké obdobie, no rovnako ako s Tomom, aj tu urobil za všetkým hrubú čiaru a počúvnuc rozkaz kapitána Jamesa Winchera, vymazal zo svojho života láskavé gestá pani Wincherovej, priateľské štuchanie staršieho Thomasa a ponúknuté priateľstvo mladšieho Sebastiana. Avšak, raz za ním prišla pani Wincherová. Priniesla mu chlieb. No on ho odmietol a povedal, že už nebude nikomu prekážať. Že ukončí svoj život. O dva týždne po ich stretnutí stál na streche v priemyselnom parku. Takmer pred rokom…
„Bol na ulici. Sám a popálený. Čudovala som sa, že ho nikto nenahlásil sociálke. Ja som sa pokúšala, no odmietli ma. Vraj nemajú vedomosť o dieťati menom Adam. A nikdy ho na ulici nenašli, hoci ho hľadali. A nie raz. Pred rokom som bola za ním a snažila sa ho presvedčiť, aby šiel do domova. Ale on mi povedal, že už žiť nebude. Že nebude nikomu prekážať. Varovala som ho, že je hriech siahnuť si na život, ale on ma nepočúval. Povedal, že v Boha neverí. V Boha, ktorý ho nenávidí, že žije a nenávidí ho, ak to chce ukončiť. Obávam sa, že som to vzala príliš zostra a možno som mu to nevysvetlila dostatočne… odvtedy som ho nevidela a myslela som si, že jeho čas sa naplnil. Preto som ho už nehľadala.“ Pani Callerová si vzdychla. „Je to strašná predstava. Tak malé dieťa odkázané na pomoc druhých a stále si myslí, že iba prekáža. Ako to mohlo zájsť tak ďaleko?“ Pani Wincherová jej jemne pohladila rameno. „Myslím, že Váš syn urobil úctyhodnú vec, keď sa rozhodol postarať sa o neho, aj napriek nedostatku času.“ Staršia žena prikývla. „Obdivujem ho. A zároveň mám pocit, že je to na neho priveľké sústo. Na Adamovo vyliečenie z týchto zranení treba viac ako len dobré srdce a pozornosť, ktorú mu preukazuje. Chlapcova zvedavosť je minimálna, ani netúži poznať podstatu veci, donedávna bolo jeho jedinou starosťou jedlo. Nič viac okolo. Nevie sa hrať, nechce sa hrať. Ani cvičiť. Leží a díva sa do stropu alebo vonku cez okno. To je jediné, čo ho teraz zaujíma.“ chvíľu sa takto rozprávali a potom do obývačky vbehol Joshua. „Mami, on nedýcha, volaj záchranku!“ Obe ženy vyskočili na nohy. Kým pani Wincherová pomáhala synom s jeho kriesením, pani Callerová sa snažila dovolať do nemocnice. Napokon sa jej to podarilo a o niekoľko mučivo dlhých minút vrazili dovnútra záchranári. Presunuli Adama z postele na zem a oživovali ho asi desať minút, počas ktorých Joshua pevne zvieral operadlo stoličky. Lomcovala ním ukrutná hrôza, a keď sa napokon podarilo Adama stabilizovať, zviezol sa na zem. „To je v poriadku, iba omdlel. Pôjdete však s nami, pani. Porozprávame sa o chlapcovi, áno?“ záchranár hovoril veľmi prísne, akoby to bola chyba pani Callerovej. „Joshua, volala som ockovi, príde po teba. Ozvem sa len čo to bude možné.“ zavolala za synom, lebo záchranár ju už ťahal k sanitke. Cestou do nemocnice bolo v sanitke ticho, Adam bol v spánkovej fáze a pani Callerová ho mohla len mlčky pozorovať. Vnímal jej prítomnosť aj v spánku. Po príchode do nemocnice ich čakali pán Morgan a Jimmy. „Aký je stav pacienta?“ opýtal sa Jimmy záchranára. „Stabilizovaný, pulz 80/35, dýchanie v norme, svalový tonus žiadny.“ Pani Callerová si ho vydesene premerala. „Čo sa ale stalo?“ chcel vedieť pán Morgan. Pani Callerová už chcela odpovedať, no predbehol ju záchranár. „Nezodpovedný prístup a zaobchádzanie s chlapcom. Nestalo by sa to, ak by chlapec nebol umiestnený na nevhodnej podložke.“ Jimmy pristúpil k nemu. „To nie je Vaša starosť, ale naša. Vašou úlohou bolo transportovať ho do nemocnice. Ďakujem Vám za to. A teraz, choďte si po robote!“ a ukázal k dverám. Kým pán Morgan kontroloval Adamov stav, Jimmy povedal: „Prepáčte mu to. Je to obyčajný hulvát. Ale nebojte sa, prídeme na to, čo sa stalo.“ Pani Callerová so slzami v očiach prikývla. „Čo znamená žiadny svalový tonus, pán Bull?“ Jimmy ju jemne objal. „Pani Callerová, to je v poriadku. V Adamovom prípade ide o mierny krok späť, ale nie je to nič, čo by bolo trvalé. Rozumiete mi?“ Žena opatrne prikývla. „Okej, Jim, presunieme ho na kardiológiu a budem ho mať pod dohľadom. Kto je chlapcov opatrovník, vy, pani Callerová?“ Keď pokrútila hlavou, vzdychol si. „Damian je jeho opatrovník. Je možné, aby sem prišiel? Skúste mu zavolať.“ navrhol Jimmy potichu. Úbohá žena s trasúcimi sa rukami šla k telefónu. Damian jej dvihol okamžite. „Adam- je späť v nemocnici. Pán Morgan chce s tebou- áno, je pri vedomí.“ Po dlhej chvíli ticha, keď pán Morgan zaznamenal u Adama mierne zhoršenie, sa zrazu rozleteli dvere na pohotovostný príjem a stál v nich Damian. „Som tu. Ospravedlňujem sa, no nevedel som, čo sa stalo.“ Pán Morgan mávol rukou a Jimmy mu povzbudivo stisol rameno. „Aký bude ďalší postup, a prečo som sem musel prísť ja? Nemôže o tom rozhodnúť moja mama?“ ukázal na roztrasenú ženu, ktorú v tom okamihu začal tuho objímať. „Chlapec potrebuje kardiostimulátor.“ Damian sa vyjavene zahľadel na doktora. „A-ako prosím?“ Kardiológ zopakoval svoje tvrdenie a Damian takmer spadol z nôh. Našťastie sa spamätal a opýtal sa. „Ako veľmi je to zlé?“ Lekári sa pozreli na seba a naraz povedali: „10 minút, ak nie viac, ho oživovali.“ Damian prikývol. „Rozumiem. Kedy budete môcť chlapca operovať?“ Pán Morgan sa pozrel na kolegu a potom povedal: „Zavolám kardiochirurga, máme jeden voľný kardiostimulátor, ktorý musí byť čím skôr niekomu implantovaný. Takže do hodiny. Môžte ostať pri ňom a vysvetliť mu to. Spomínali ste mi, že je to pre neho dôležité.“ Damiana potešilo, že budú konať rýchlo a potom ho posadol strach. „Pán Morgan, povedzte mi, aké má šance?“ Muž nadvihol obočie. „Na takéto dohady je priskoro. No ak mám pravdu povedať, 20% je ešte optimizmus.“ Kňaz pozrel na matku. „Bez kardiostimulátora má šancu na prežitie len 6%. Pán Caller, toto nie je žiadna sranda. Srdce potrebuje impulz, inak nebude schopné normálne fungovať. To, čo sa dnes stalo, je iba jednou z možností. Nabudúce ho už nebudeme môcť oživiť.“ Damian stlačil matke ruku. „Dobre, presuniete ho teda na oddelenie? Pomôžem Vám?“ Jimmy sa usmial. „Áno. Povedz mu, že ho musíme presunúť na druhé lôžko a nech sebou veľmi nemyká, nechcem ho pustiť na zem.“ „Mami, chceš ostať?“ Žena pokrútila hlavou. Potom sa sklonila nad Adama a pobozkala mu čelo. Potom mu niečo pošepkala a povedala: „Musím sa presvedčiť, že Joshua je v poriadku. Bol pri tom, ako ho oživovali. Asi mu dám dnes lieky na upokojenie.“ Damian prikývol, ešte raz mamu objal a venoval sa Adamovi.

Deti Patricka Shelbyho

Loďka z papiera sa pomaly plnila vodou a Adam ju so záujmom pozoroval. „A kedy sa utopí?“ opýtal sa človeka vedľa seba. „Až bude plná vody a papier začne deravieť.“ Adam prikývol. Zrazu natiahol k loďke ruku a snažil sa ju vytiahnuť z vody, ale ktosi ho ťahal naspäť. „Čo je? Prečo ma ťaháš späť? Nechcem, aby sa tá loďka potopila.“ A človek vedľa neho odpovedal. „Ak sa budeš takto nakláňať, utopíš sa ty. A to nechcem zase ja.“ Adam sa zamračene posadil späť na chodník. „Nemám rád, keď sa so mnou takto rozprávaš. Už nie som taký malý chlapec.“ Človek sa zasmial a schmatol Adamovi rameno. „Ak nie si malý chlapec, určite sa so mnou chceš hrať. Hrať na dospelých.“ Adam prikývol. „Áno, áno, chcem. Ako sa to hrá? Aké sú pravidlá?“ Muž-človek sa zasmial. „Hra na dospelých nemá žiadne pravidlá. Robíš si čo chceš. Berieš si čo chceš. A čo je najdôležitejšie, kričíš. Nahlas a silno! Ako najsilnejšie vieš.“ Adam prikývol. „Poznám takú hru. A naozaj musím kričať?“
„Adam! Adam! Hovor so mnou!“ kardiochirurg sa snažil chlapca prebrať z bezvedomia niekoľkými fackami. Srdce pracovalo v poriadku, preto to mohla byť neočakávaná reakcia na množstvo ľudí v jeho blízkosti. „Ne-nechaj… bolí…“ zavzdychal Adam a opatrne zažmúril na lekára. „Čo ťa bolí, povedz.“ snažil sa hovoriť potichu, aby ho veľmi nevystrašil, no pritom stále sledoval röntgen a posúval drobnú elektródu na správne miesto. „Bolí ma, keď na tebe sedím. Bolí ma to a je mi zima na nohy.“ Lekár sa snažil pochopiť, čo mu chce Adam povedať. „Mal si zlý sen, Adam?“ opýtal sa napokon. „Áno, áno. Ukázal mi hru dospelých a musel som hlasno kričať.“ Kardiochirurg sa mierne narovnal. „A ty si s tým súhlasil? Páčilo sa ti to?“ Adam pozrel na röntgen a opýtal sa: „Bum, bum… Je pokazené?“ Lekár sa usmial. „Nie celkom. Iba máš trochu problémy so svalmi. Ale napravíme to.“ Adam pomaly pozrel nahor. „Teraz nehýb hlavou, maličký. Ak to urobíme nesprávne, budeme ťa musieť znovu operovať.“ napomenul ho pomaly chirurg. „Ako sa ty voláš?“ opýtal sa Adam odrazu. Muž si vzdychol. „Volám sa Dick Morsel.“ „Chceš počuť rozprávku, Dick Morsel?“ Lekár so záujmom prikývol. „Zimný čarodejník prišiel preto, aby ponoril krajinu do bielej prikrývky. Aby mohla zem na jar priniesť kvety. Pani jar bola veľmi bohatá a zimný čarodejník ju mal tak rád, že bol ochotný odkryť sneh o čosi skôr a tak vyrástli snežienky. Žiarili z bieloby snehu svojimi malými kvietkami a ľudia ich veľmi obdivovali. Koniec. Viac si nepamätám.“ Keď Adam skončil rozprávanie, lekár si uvedomil, že všetci stoja a počúvajú. Zakašľal, a miestnosť opäť ožila pohybom. „Ja… ďakujem ti. Bolo to veľmi pekné.“ Po zákroku sa Adam cítil nečakane sviežo a stále rozprával, čo Dickovi pomaly začínalo liezť na nervy. Samozrejme, o zlom sne hovoriť nechcel. „Pustíš mi kolotoč?“ opýtal sa Adam, keď sa vrátili do izby. Lekár mlčky stlačil gombík. „Snaž sa nespať.“ „O to by som sa mohol postarať aj ja, čo myslíte?“ ozval sa Janus. „Kde je Damian?“ opýtal sa Adam, ignorujúc Janusa. „Damian šiel späť do chrámu, aby odslúžil svätú omšu a príde za tebou. Ale teraz chcem počuť niečo o tom tvojom zlom sne-“ Adam ho prerušil. „Nechcem sa rozprávať o tom. Chcem niečo počuť o tebe a tvojej láske.“ Dick Morsel sa zasmial a povedal, aby si pekne pokecali, dusiac sa smiechom. Janus sa snažil pôsobiť normálne, no nutno povedať, že sa mu to vôbec nedarilo. „Adam, toto mi nemôžeš robiť! V nemocnici o tom už aj tak vedia a ja nepotrebujem, aby sa mi kvôli tomu posmievali. Rozumieš?“ Chlapec pokrútil hlavou: „Ak ho predsa miluješ, je ti jedno, čo si o tom myslia ostatní.“ Psychiater sa usmial. „Si veľmi vnímavý chlapec, ale toto je trošku zložitejšie. Jimmy a ja ešte nie sme pripravení verejne vyjsť s pravdou von.“ Adam sa zamyslel. „Prečo si to pamätám?“ oslovil ho potichu. Janus bol zmätený, a už sa chcel opýtať, no Adam pokračoval: „Ten muž mi hovoril o zimnom čarodejníkovi. Rozprávka. Prečo si to pamätám?“ Janus sa usmial. „Pretože, Adam, učíme sa viacerými spôsobmi. A ty si objavil svoj, zapamätáš si všetko, čo počuješ.“ „Si divný.“ zahundral chlapec a pozrel sa na kolotoč. „Prečo mi ho nezapneš?“ ozval sa po dlhej chvíli ticha. „Lebo si ma nepoprosil.“ odvetil bez váhania psychiater. „Prosím.“ Janus sa zasmial a stlačil mu gombík. „Adam, porozprávaj mi tú rozprávku. Možno si časom spomenieš na ďalšie detaily.“ Adam zaváhal, no potom prikývol a začal hovoriť. Keď dohovoril, bol sklamaný. „Nič. Nič som si spomenul.“ Janusa ani nenapadlo, aby ho opravoval. Bol dosť frustrovaný aj bez toho. „To vôbec nevadí, čím častejšie to budeš opakovať, tým skôr si na to spomenieš. Niečo vyskúšam, dobre? Kúzlo. Dobre sa dívaj.“ Vytiahol z peňaženky dolár a poobzeral sa. Po chodbe práve prechádzal Yared Pricks. „Hej, poď na chvíľu sem.“ zavolal ho dovnútra. Lekár sa pozdravil a vošiel dnu. „Potrebuješ pomoc?“ Psychiater prikývol a siahol mu za ucho. „Ta dá!“ otočil sa s dolárom k Adamovi, ktorý na neho nemo hľadel. Výraz na jeho tvári bol nečitateľný, akoby skamenel. „Adam, všetko v poriadku?“ opýtal sa po chvíli, keď sa Adam ani nepohol. Vtedy sa to stalo. Adam sa zasmial. A to tak nahlas, až sa Yared trhol od toľkého hluku. „Ešte raz!“ zvolal. Janus sa usmial a žmurkol na kolegu. „Ako rozkážete, mladý pán.“ Ukázal mu mincu v ruke, potom si fúkol do dlaní a minca tam nebola. Znova siahol Yaredovi za ucho a urobil tadá. Adam sa zvonivo rozosmial, až mu po lícach tiekli slzy…

Damian s úsmevom pripomenul deťom, aby sa pred kostolom toľko nebili a chcel ísť do nemocnice autobusom, no nestihol to. Preto obišiel kostol a kráčal ta pešo. Po niekoľkých minútach svižnej chôdze na neho ktosi zavolal. „Počkajte, pán Caller!“ Damian sa obrátil a zastal. „Dobrý deň, prepáčte, že Vás ruším, no mám na Vás niekoľko otázok. Ráčili by ste ísť so mnou na stanicu?“ Policajt sa síce usmieval, ale Damian bol obozretný. „Je to výsluch, pán Shelby, alebo len diskusia? Mám ešte nejaké povinnosti.“ Muž sa zasmial. „V poriadku, pán Caller. Pochopil som. Pozdravujte odo mňa malého.“ V Damianovi vrela žlč, keď to počul. „Prosím, počkajte.“ zavolal za ním, keď nasadal do policajného auta. Muž sa vyklonil z okna. „Áno?“ opýtal sa prekvapene. „Stretnime sa dnes pred nemocnicou. Venujem Vám dve hodiny svojho času a potom ma už prosím nekontaktujte.“ Patrick Shelby prikývol. „O 16:44 buďte pred nemocnicou. Ak tam nebudete, budem to brať ako signál, že Váš záujem o Adama nepresahuje hodnotu Vášho času.“ povedal Damian chladne. „Dovidenia, otče.“ odvetil Patrick Shelby a naštartoval. Len čo bol dostatočne ďaleko, Damian sa nahol nad odpadkový kôš a zvracal. Prítomnosť policajta mu roztancovala žalúdok a podlamovala nohy. Ani nevedel, prečo na neho tak pôsobí. Keď sa trochu spamätal, zašmátral vo vrecku bundy po vreckovke, ktorou si utrel ústa a odhodil ju do koša. Potom sa o trochu pomalšie vydal do nemocnice. Adama našiel v prítomnosti Yareda Pricksa a Janusa Erbleyho, ako sa smeje a od smiechu až plače. „Ach, ako vidím, dnes som tu nepotrebný.“ usmial sa Damian. Janus mávol rukou. „Vedel si, že som kúzelník?“ zasmial sa psychiater a ukázal mu mincu. Kňaz pochopil a rozosmial sa. „Naozaj, a poznáš aj triky s kartami?“ Janus zažmurkal na Adama a povedal: „To si píš, že viem. Ale máš karty?“ „Choď preč, Janus! Chcem tu byť s Damianom.“ zvolal odrazu Adam a Janus sa na neho prekvapene zadíval. „Myslel som si, že… ale ako myslíš… nie, to je v poriadku Damian, poď, Yared. Ideme trénovať ďalšie kúzelnícke triky.“ kývol druhému lekárovi a obaja odišli. Damian si sadol na kreslo vedľa postele a mlčal. Vedel, že Adam mu chce niečo povedať. „Hovoril si s policajtom.“ vyhlesol napokon. Damian prikývol. „Chce sa so mnou porozprávať. O tebe.“ Adam prikývol. „A povieš mu to?“ Damian pokrútil hlavou. „Už sem nepríde. Už sa ťa nikdy nedotkne, rozumieš? Nedovolím mu to.“ Adam sa takmer rozplakal, keď povedal: „Nechcem, aby niekomu ďalšiemu ublížil. Nechcem, aby ublížil tebe. On je zlý. Zlý!“ Damian si vzdychol. „Kiežby si mi uveril. Povedz, ako sa cítiš po operácii? Cítiš nejakú zmenu?“ Adam pomaly prikývol. „Trochu sa mi krúti hlava. Ale Dick Morsel povedal, že je to prírodná vec po takom niečom.“ Damian sa usmial, ale neopravil ho. Adam by to teraz aj tak nepovedal správne. „Zistil si niečo nové o Janusovi a Jimmym? Nejak sa prestali stretávať v tejto izbe.“ opýtal sa Adam so záujmom. Kňaz mierne zružovel. „Poprosil som ich o to. Aby ťa veľmi neodpútavali od rehabilitácie…“ Adam si vzdychol. „Vypol sa mi kolotoč. Prečo to trvá tak krátko?“ Damian sa zasmial a chcel ho spustiť, keď ho chlapec zastavil. „Nepovedal som zázračné slovíčko. Prosím, zapni mi kolotoč.“ „Nech sa páči, Adam. Pán doktor povedal, že nemáš spať. Takže čo keby sme si trochu zacvičili?“ Adam rovno prevrátil očami, ani sa nenamáhal otvoriť ústa, čo Damiana neskutočne rozosmialo. „Pri tom, ako sa teraz tváriš, by si rozosmial aj Lótovu ženu. To je socha.“ dodal na chlapcov nechápavý výraz. Chvíľu sa potom rozprávali o rôznych častiach písma, ktoré sa mu Damian snažil priblížiť a ten sa ich snažil zapamätať a porozumieť im. Keď prišiel čas stretnutia s policajtom, Adam začal byť napätý. „Ver mi, nepríde sem. Stretneme sa pred nemocnicou a pôjdeme sa zrejme niekam prejsť. Len žiadny strach.“ Ubezpečil ho Damian. „Mám k tebe niekoho zavolať?“ Adam pokrútil hlavou. „Prosím, zapni mi kolotoč, a choď.“ Kňaz prikývol, dal mu krížik na čelo a zakýval mu na odchode. Potom vykročil dopredu.
Bolo pár minút do stretnutia a Patrick Shelby nikde v okolí. Damian premýšľal, či vôbec príde, keď na neho ktosi zatrúbil. Obzrel sa a zbadal ho na opačnej strane cesty. Vzdychol si a prešiel k nemu. „Už som tu. Ako vždy presne.“ poklopal si po ciferníku, spokojný sám so sebou. Kňaz si dal veľký pozor, aby neprevrátil očami a iba mlčky prikývol. „Dobre, takže kam ideme?“ opýtal sa Patrick Shelby nenútene, hoci bolo vidieť, že nie je veľmi nadšený. „Prejdime sa dolu ulicou smerom k Jeffersonovmu pamätníku.“ Policajt vystúpil z auta. „ Ako poviete, otče.“ Damian vykročil dopredu a neobzeral sa, či ide za ním. Cítil ten jeho pohľad na chrbte. Prešli niekoľko metrov a potom policajt začal: „Je mi jasné, že nemám právo zaujímať sa o jeho zdravotný stav, ale…“ Damian ho veľmi neslušne prerušil. „Má implantovaný kardiostimulátor, a jeho svaly nemajú takmer žiadnu odozvu. No pravidelnou rehabilitáciou sa nám podarilo ho stabilizovať do tej miery, že je schopný dvíhať hlavu a otáčať ňou. Má trochu problémy s udržaním tekutín, ale pracujeme na tom. Pán Lever je skutočný odborník vo svojom fachu.“ Patrick nemo prikývol. „Viem, že mi neuveríte, ale som rád, že sa o neho má kto postarať. Hoci, kriminálnici ako on si toľko pozornosti ani nezaslúžia.“ Damian prudko zastal. „Kriminálnici? Čo to má znamenať?“ Policajt bol prekvapený. „On Vám to nepovedal? Pred tromi rokmi bol na neho vydaný zatykač za pokus o vraždu.“ Damian nemohol uveriť vlastným ušiam. „Odkedy je možné vydať zatykač na malé decko?! Čo sa mi tu snažíte nahovoriť? Adam, pokiaľ ja viem, bol väznený a využívaný v dome Victora Karasa, odkiaľ by neunikol, nebyť požiaru.“ Policajt sa v tom okamihu zasmial. „To isté si myslel aj sudca. Ale keby ste poznali celú pravdu… Adam založil ten požiar pred dvoma rokmi. A práve Adam založil aj ten požiar pred troma rokmi, kedy podpálil podnik s alkoholom, v ktorom sa v tom čase nachádzal majiteľ podniku a jeho dcéra. Obom sa podarilo uniknúť z ohňa, no Victor Karas také šťastie nemal.“ Damian pokrútil hlavou. „Trestné právo je na dosť nízkej úrovni ale stíhať maloletého, navyše duševne zakrpateného, chlapca je úplne nereálne a ocenil by som, ak by ste predložili reálny dôkaz. Iste ho máte, ak tak trváte na svojej reči.“ Patrick Shelby sa zamračil, no pokračoval v ceste k významnému pamätníku. „Počujte, buďte ku mne aspoň úprimný. Ide o to, že na Vás nebudem podávať trestné oznámenie, pretože súd by som jednoznačne prehral.“ povedal zrazu Damian. Ani nevedel, kde nabral takú odvahu. „A z čoho by ste ma chceli obviniť?“ opýtal sa povýšenecky policajt . „Videl som záznam z nemocnice. Za pedofíliu môžete dostať aj doživotie, teda ak by tu fungovala spravodlivosť.“ Patrick Shelby sa zasmial. No bol to smiech, z akého mrazilo. „Máte pravdu, som nedotknuteľný. Ani ten Váš Boh mi nezabráni v tom, aby som sa k Adamovi dostal. Niežeby som chcel, momentálne je pre mňa málo atraktívny.“ Damianovi hučalo v ušiach, ako sa ovládal, aby mu jednu nevrazil. Vzdychol si a opýtal sa: „Povedzte mi jedno. Prečo on? Čo je na ňom také, že si nemôžete udržať vtáka v nohaviciach?“ Policajt mierne očervenel. „Takéto slová, otče… ale ak by toto bola spoveď, čo mimochodom nie je, povedal by som Vám, že to, čo ma na ňom tak priťahuje je jeho strach zo mňa. Je to vzrušujúce mať moc nad niekým. Kým neskúsite, nemôžte to vedieť. A ešte niečo. Videli ste jeho telo, otče? Nikto by mu neuveril, že má len dvanásť.“ Damian prikývol. „Videl som jeho telo. Ale videl som ešte niečo. Čo Vám uniklo. Videl som to, čo Vám ostalo skryté. Jeho duša, pán Shelby. Jeho zmýšľanie a vnútorné bohatstvo…“ Muž zažmurkal a potom poznamenal: „Vy ste duchovný otec, však? Čo iné by ste v ňom mali vidieť, nie? No on Vás priam nabáda, aby ste sa ho dotýkali, aby si mohol ukradnúť ten kúsok človeka z Vás. Nie je to tak? Tak ja Vám teraz niečo poviem. O Adamovi! Ako sa ho tu zastávate… videl som na vlastné oči, ako si vrazil príborový nôž do brucha, aby sa mu Victor venoval! A Emma?! Tú sprosto vydieral, ani sa nenamáhal zakrývať to!“ Damian mlčal. Iba počúval. A premýšľal, čo z toho môže byť pravda. „Sadnite si, otče, nevyzeráte práve najlepšie.“ povedal po chvíli ticha Patrick Shelby. Damian pokrútil hlavou. „Je mi dobre, prechádzajme sa ďalej.“ Policajt kráčal ďalej, no stále z neho nespúšťal oči. „Povedzte mi, pán Shelby, bolo ich viac? Je ich viac? Detí, ktoré ste zmenili. Deti, na ktoré ste siahli, hoci ste na to nemali právo?“ Muž zastal a potichu povedal. „Toto nie je spoveď. No ak to musíte vedieť, otče, bol iba jeden jediný.“
„Odveziem Vás do chrámu, alebo chcete ísť za Adamom?“ opýtal sa po hodine a pol ďalších klamstiev policajt. „Do chrámu. Mám ešte nejaké povinnosti.“ odpovedal Damian stroho. Patrick Shelby bez slova otočil volantom. Pred chrámom sa rozlúčili a Damian hneď utekal do svojej izby. Tam sa hodil na posteľ a mlátil päsťami do vankúša, aby sa upokojil a neurobil niečo, čo by neskôr mohol ľutovať. „Damian? Vrátil si sa?“ Dekan chcel ešte niečo povedať, no slová sa z jeho úst rýchlo vytratili a nahradilo ich ticho. „Adam?“ povedal napokon. „Otče, smiem Vám niečo povedať?“ Dekan bez zaváhania prikývol. Damian sa pomaly posadil na posteli a povedal: „Pokúšal ma had. Pokúšal ma slovami muža, ktorého necnosť presahuje moju silu viery. Nemôžem ani dýchať od strachu, že tie slová sa dotknú môjho srdca a zmenia to, čo som celý ten čas budoval. Bojím sa, padre. Bojím sa.“ Dekan ho tuho objal. „Damian, syn môj, tvoja viera je silnejšia ako si myslíš. Tak vytrvalo sa venuješ Adamovi aj ostatným deťom… meníš ich. Nie však slovami, ale skutkami milosrdenstva, ktorými ich zahŕňaš.“ Mladý kňaz pomaly kývol hlavou. „Odpusťte mi to, že som sa takto ponížil pred tým hadom.“ Dekan sa jemne usmial a potľapkal ho po ramene. „Dokážeš to. Zvíťazíš nad ním, len ver Pánovi.“ a nechal ho odpočívať. Damian sa modlil, aby mohol tú noc zaspať. No slová onoho muža mu nedovolili, aby o tom nepremýšľal. Adama si ako pyromana nevedel predstaviť, ani ako násilníka. A nebolo to len tým, že mal Adama rád. Chlapec nemal žiadne sklony a oheň ho desil. Veď v ňom zahynula jeho malá sestra… A vtedy už nemohol vydržať to napätie, vyskočil z postele a utekal do kúpeľne. Otočil oboma kohútikmi naraz a oblečený vliezol pod sprchu. Voda bola príjemná a dobre ho schladila. Oprel si hlavu o kachličky za sebou a vzdychol si od úľavy…
Adam sa pozeral cez okno a mesiac mu svietil priamo do tváre. No dnes ho jeho jas vôbec netešil. Bol by radšej, keby ho zakryli mraky. Bol mrzutý a stále nemohol zaspať. Bolo mu na vracanie a dosť sa potil. Aj napriek tomu odmietal, aby ho prezliekli do suchého pyžama. Až kým mu Sebastian Trewleany neoznámil, že mu nezapne kolotoč, kým sa nezačne správať normálne. Potom musel súhlasiť, no i tak sa toľko ohundral, že sa Sebastianovi len ťažko darilo nevybuchnúť. „Adam, Damian za tebou dnes neprišiel?“ odkašľal si Jimmy. „Čo tu robíš? Damian už predsa dávno odišiel. Poslal ťa sem?“ Muž pokrútil hlavou. „Iba som sa s ním chcel porozprávať o tom záchranárovi, ktorý bol nepriateľský voči pani Callerovej.“ Adam prekvapene zažmurkal. „Ty si nepamätáš nič, bol si na tom dosť zle. No vyčítal pani Callerovej všetko možné. Pričom to nebola jej chyba.“ Adam sa zamračil. „Ona je ku mne vždy dobrá a pomáha mi! Prečo bol na ňu zlý?“ Jimmy si trpko povzdychol. „Ľudia sa nedelia iba na dobrých a zlých. Sú ľudia ako ja, ktorí majú k dobrým ďaleko a k zlým ešte ďalej.“ Adam si ho premeral a opýtal sa: „Myslíš si to, lebo si zamilovaný do Janusa?“ Mladý neurológ sa zasmial a pokrútil hlavou. „Nie, Adam. Takto som to nemyslel. Nemôžem o sebe povedať, že som dobrý človek, lebo jediný, komu pomáham si ty. A to je málo. A Janus je dobrý, lebo sa zaujíma o všetkých svojich pacientov. To len ako príklad. Naozaj neviem, či je to pravda.“ Chlapec sa zamračil. „A Damian je zlý človek?“ Jimmy sa vzpriamil na stoličke, tak veľmi ho zaskočili chlapcove slová. „Nie. Ako ťa to napadlo?“ Malý pacient najprv nepovedal nič, až po chvíli potichu odvetil: „Lebo mi nechce ublížiť. Nechce ma ľúbiť. Nechce sa ma dotýkať… a už vôbec nehľadá môjho ocka.“ Jimmy vstal, prišiel k nemu a povedal: „Damian je kňaz. Jeho poslaním je zachrániť tvoju dušu a pomôcť ti nájsť zmysel tohto tvojho utrpenia. No nie spôsobom, aký od neho čakáš.“ Adam prevrátil očami. „Som unavený! Nechaj ma tu. Budem sa dívať na mesiac.“ Jimmy si vzdychol. „Si strašne tvrdohlavý vieš to?“ a už sa chystal na odchod, keď mu Adam, s hlavou otočenou k oknu, povedal: „Aj tak mi to nepomohlo pri páde. Rozbila sa.“ Jimmy potlačil smiech a bez slova odišiel. Adam ešte chvíľu bojoval s únavou, no napokon zavrel oči a ponoril sa do hlbokého spánku, ktorý neprerušil ani príchod nočnej sestry, ktorá mu vymenila lieky v stojane. Pri pohľade na jeho zamračenú tvár sa sama seba pýtala, či je toto dieťa naozaj tak hrozné, ako sa o ňom na celom oddelení hovorilo. Pred ňou ležalo ubolené a vystrašené dieťa s plyšovým macíkom v nehybných rukách. Vyšla z izby a nechala otvorené dvere…
Nadránom sa Adam prudko zobudil a triasol sa. Díval sa, ba priam ich hypnotizoval, na dvere do izby. Bol tu? Nie, to by Adama prebudilo. Alebo prišiel na spôsob, ako to urobiť bezbolestne? Mal na sebe stále pyžamo? Je to vôbec možné? „Adam, no tak! Dýchaj! Adam!“ Ktosi ním mocne zatriasol, čo ho ešte väčšmi vydesilo. „Sestra! Sestra! Prineste dva miligramy Deprimu. Musíme ho uspať, kým si neublíži!“ Keď to chlapec počul, dostal silný záchvat paniky a lekár mu musel silno stlačiť rameno, aby sa prestal triasť a on mu mohol vpichnúť injekciu. Čochvíľa chlapec v jeho rukách ochabol a celá jeho váha, ktorá už takmer siahala k 3O-tim kilogramom, sa zrazu zdala neznesiteľná. Opatrne ho uložil do pohodlnej polohy a potom šiel oznámiť doktorovi Trewleanymu čo sa stalo. Očakával pochvalu, no namiesto toho pán Trewleany povedal: „Dva miligramy, z toho bude mimo ešte týždeň! Ten chlapec je ťažký narkoman! Jeho reakcie na lieky tohto druhu sú nepredvídateľné, navyše mu včera implantovali kardiostimulátor. Mali ste sa so mnou poradiť. No vzhľadom k tomu, že ste tu nový, budem to riešiť ústnym napomenutím. A prosím, preštudujte si Adamov zdravotný záznam. Sú tam len dve strany, ale predsa, sú zapísané do posledného riadku. Zaujímavé čítanie. Plus Vám odporúčam navštíviť nášho detského psychiatra, Jana Erbleyho, aby Vás upovedomil o chlapcovom mentálnom zdraví, pre ktorý nesmie byť dlhšie mimo dohľadu lekárov.“ Lekár si vzdychol. „Toľko veľa kvôli dvom miligramom….“ Sebastian Trewleany sa k nemu obrátil chrbtom a povedal: „Tie dva miligramy nás vrátia späť na začiatok. Je tu už takmer rok! No viac ako rehabilitácia tela ma viac trápi, že sme u neho týmto stratili jeho dôveru, ktorú sme si tak trpezlivo budovali.“ Lekár už nepovedal nič a odišiel, nechávajúc otvorené dvere. A za nimi ticho stál vysoký okuliarnik v tmavohnedom plášti, ktorý si úzkostlivo pridŕžal k prsiam. Potom váhavo zaklopal na dvere do miestnosti lekárov. „Ako Vám pomô-“ Ďalšie jeho slová zanikli vo výstrele. Sebastian stál pred mužom a nedokázal sa ani pohnúť. To už do miestnosti vbehla ochranka nemocnice. „Čo sa tu dopekla stalo?“ Sebastian mykol plecom a zrútil sa k zemi…
V nemocnici po zaznení výstrelu takmer okamžite vypukla panika. Adamovi to však v tom momente bolo jedno. Až keď sa po štyroch hodinách prebral z účinkov lieku, uvedomil si, že mu na izbu priviezli ďalšieho pacienta. A prekvapilo ho, keď ta videl svojho ošetrujúceho lekára. „Pán Trewleany?“ zašepkal. No muž mal oči zatvorené. Vtedy do izby vošiel lekár, ktorého Adam predtým nikdy nevidel, aby skontroloval oboch pacientov. „Dobrý deň, chlapče. Všetko v poriadku?“ Adam pokrútil hlavou. „Spal som a bolia ma uši. A on mi neodpovedá.“ Lekár si vzdychol. „Postrelili ho. Operovali sme ho a je mimo ohrozenia života. Trafili mu brucho, takže pár mesiacov bude jesť len cez hadičku, no toto nie je jeho prvá skúsenosť s guľkou.“ Adam sa mykol. „Jeho niekto zneužil?“ Lekár sa na neho začudovane pozrel. „O čom to… nie počkať. Ty mi nerozumieš?“ Kým stihol Adam odpovedať, do izby bez zaklopania vošla zadýchaná žena so slzami v očiach. „Je v poriadku? Je Sebastian v poriadku?“ zvolala na lekára. „Pán doktor je na tom dobre, krvácanie sme zastavili a teraz len spí po náročnej operácii.“ Žena prikývla. „Smiem tu pri ňom ostať?“ opýtala sa, no namiesto lekára odpovedal Adam: „Nie! To je moja izba! A ja Vás tu nechcem!“ Lekár si vzdychol a povedal mu: „Adam, toto sa nerobí. Toto je pani Trewleanyová. Prišla za svojim zraneným manželom, aby sa ubezpečila, že je všetko tak, ako má byť. Rozumieš?“ Chlapec pokrútil hlavou. „Takže jednoduchšie. Toto je doktorova žena. Volá sa Rover. A povedz jej ahoj.“ Adam prevrátil očami, no potom sa obrátil k uplakanej žene a povedal: „Ahoj.“ Lekár sa na neho usmial a nechal ich osamote. Žena si sadla na kreslo a stisla manželovi ruku. „Miláčik, prosím, prebuď sa. Nemôžeš mi to urobiť, nemôžem ma tu nechať. Aj s naším bábätkom.“ Adam počúval, lebo si nemal ako zapchať uši, a premýšľal, čo to znamená. Nechať ma tu. „Nechaj ho spať. V spánku deti rastú, kosti sa im obaľujú takými mäkkými vankúšikmi a nielen to. Keď spíme, tak sa všetko môže dať do poriadku.“ Pani Trewleanyová na neho zmätene hľadela. Keď to Adam videl, vzdychol si. „To mi povedal Damian, že sa dám do poriadku, ak budem veľa spať. Ale podľa mňa je len lenivý.“ Pani Trewleanyovú to rozosmialo. „Damian má asi pravdu, musí to byť múdry muž.“ Adam pokrútil hlavou. „Nemusí, ale chce.“ „Asi rozumiem, čo mi chceš povedať a ďakujem ti za to. Nie je to pre teba vôbec jednoduché, však?“ Adam si vzdychol. „Nemôžete byť ticho? Chcem rásť.“ Rover Trewleanyová sa na neho milo usmiala a zmĺkla, no ostala v izbe pri manželovi. Adam znechutene odvrátil hlavou a o chvíľu znovu zaspal. „Do-dobré ráno.“ zahundral Sebastian Trewleany a štuchol do spiacej manželky. Tá takmer zvreskla od šťastia, no rýchlo si uvedomila, že v miestnosti je aj Adam a tak ho rýchlo pobozkala, aby sa umlčala. „Povieš mi, čo sa stalo, že som dostal takúto pusu?“ opýtal sa trochu zmätene lekár. Až potom si uvedomil, že je na lôžku. „Takže to nebol len blbý sen?! Ten smrad ma vážne postrelil?“ Pani Trewleanyová prikývla a prešla mu roztrasenou rukou po líci. „To nič, zlatko. Pár mesiacov si nezahryznem do hamburgeru a budeš ma kŕmiť ako medvedíka. Oni ma dali k Adamovi, no výborne, to sa teším ako mu budem vysvetľovať, čo tu hľadám…“ zahundral znova. Rover mu jemne stisla ruku. „Pekne sme sa porozprávali. Je mi zvláštnym spôsobom sympatický.“ Sebastian si vzdychol a pobozkal jej ruku. „Zlatko, Adama nechaj na starosti mne. Kedy ma pustia?“ Rover prevrátila očami. „Na to, aby si šiel späť do práce hneď po tom, ako sa ťa niekto snažil odkrágľovať, na to môžeš rovno zabudnúť, môj milý!“ Lekár sa opatrne nadvihol na lôžku a zadíval sa na Adamovu uvoľnenú tvár. Čo všetko počul a zapamätal si? „Medvedík sa má ako?“ opýtal sa s úsmevom manželky. Pani Trewleanyová sa celá rozžiarila. „Nechala som ho doma s tvojou mamou. Bola nadšená, keď som jej to povedala. A mám sa jej ozvať hneď…“ jej ďalšie slová prerušil Adam. „Vy nie ste normálni! Medveď patrí do lesa a nie do izby!“ Sebastian Trewleany sa smial, kým jeho manželka bola v šoku. „Adam, prosím ťa, spi. A nehovoríme tu o žiadnom medveďovi, ale o medvedíkovi, to je môj psík. Je malý a huňatý. Skoro ako ten, s ktorým teraz zaspávaš.“ vysvetlil mu. Adam sa na neho zamračil, no potom obrátil hlavu bokom a zaspal. „Čo to-“ začala Rover, no manžel ju rýchlo prerušil. „To je Adam. Je super, že sa z toho šoku tak rýchlo spamätal. Ale o tom sa nebudeme baviť pred ním. Nemá to rád. Len čo ma pustia z nemocnice a prídeme domov, patrične to oslávime, súhlasíš?“ Žena neochotne prikývla. „Hej, dievča. Máš pod srdcom môj zmysel života, netráp sa, áno?“
„Damian, zobuď sa.“ zatriasol ním padre Slavíny a uškrnul sa, keď sa starší kňaz prebudil a zmätene hľadel okolo seba. „Si celý premrznutý, poď, vyzleč si oblečenie a poriadne sa opláchni horúcou vodou. „Ja… ďakujem ti. Pomôžeš mi vstať, toto nebola práve najlepšia poloha na spanie?“ Padre prikývol a natiahol k nemu ruku. V tom momente sa mu pošmykla noha a padre Slavíny sa na neho zvalil. Damian celý očervenel a rýchlo mu pomohol zo seba. „Ehm, prepáč, Damian.“ Kňaz len mávol rukou, hoci to nebolo veľmi príjemné. Po rýchlej sprche šiel s padrem na raňajky a po nich sa už ponáhľal do nemocnice. Nečakal prázdne chodby, ani lekárov či sestry pohybujúcich sa vo vystrašených húfoch. Keď prišiel na poschodie, kde bol hospitalizovaný Adam, takmer skolaboval. Rozbité okno do ambulancie pána Trewleanyho a na podlahe niekoľko krvavých stôp. Viac mu nebolo treba, vtrhol do Adamovej izby a keď videl vedľajšie lôžko obsadené, vyhŕkol: „Čo sa tu stalo?!“ Adam sa na jeho krik prudko prebral a pozeral na neho trochu vystrašene. Keď si však uvedomil, kto vo dverách stojí, iba zahundral: „Nerob krik, lebo zobudíš Sebastiana a on musí spať, aby sa mohol zotaviť.“ Damian sa mu ospravedlnil a prišiel k jeho posteli. „Povieš mi, čo sa stalo?“ Adam pomaly prikývol. „Prišiel zlý človek a postrelil ho. A pán Trewleany má doma medveďa.“ Damian sa usmial. „Ale on to povedal vážne!“ zamračil sa chlapec. „Dobre, Adam, dobre. Verím ti. Chceš sa trochu prejsť po čerstvom vzduchu? Sneh sa už trochu roztopil…“ Adam ho prerušil otázkou. „A budeme vidieť špinavý chodník?“ Damian mu jemne stlačil ruku- na to chlapec zareagoval zovretím, aj keď len veľmi slabučkým- a povedal. „Nevšimol som si žiadny taký chodník, ale čo keby si sa presvedčil sám?“ Adam neochotne prikývol. „A môžeme sa najesť vonku?“ v očiach mal iskričky. Damiana potešilo, že si začína pýtať jedlo sám. Zavolal sestru, a keď dovnútra vošli štyri, prešiel to mlčaním. „Doniesli by ste mi chlapcove raňajky, beriem ho na prechádzku!“ Jedna z nich sa na neho prívetivo usmiala, zatiaľ čo ostatné na nich len mlčky zazerali na Adama. O chvíľu odišli a vrátili sa späť s tanierom plným chlebíčkov. Na Damianov spýtavý pohľad odpovedala Tina /tak to Damian prečítal na jej menovke/ : „Padre, pani kuchárky sú veľmi vydesené z toho útoku a odmietajú prísť do práce. Od rána chodíme po oddelení a rozdávame toto , je to len núdzové riešenie, kým sa situácia neupokojí.“ Kňaz sa jej poďakoval, obliekol Adamovi sveter a posadil ho na vozík. Chlapec už ani obrvou nemihol, hoci Damian cítil, ako mu splašene bije srdce. Bol v neustálom napätí, čo na neho pri každom dotyku číha. Položil podnos Adamovi na kolená a chlapec na nich celou cestou von nedočkavo slintal. Damian zastal pri lavičke, položil na ňu svoj kabát, keďže navlhla od topiaceho sa snehu a usmial sa na Adama. Vzal od neho podnos a usmial sa. Jemne mu utrel sliny do vreckovky a siahol na kopu chlebíčkov. „Dobrú chuť, Adam.“ chlapec sa nedočkavo usmial a očami sledoval jeho ruku. „Dobre, dobre, už ti dávam.“ zasmial sa Damian a nakŕmil ho. Potom pozrel na prázdny podnos. Zaváhal. Má tu Adama nechať osamote, alebo… Jeho rozhodovanie ukončil príchod Joshuu. „Dobré ráno, páni.“ pozdravil ich, s rukami vo vreckách. Mal na sebe hrubú červenú košeľu a oteplené nohavice, no i tak mu bola zima. „Počkám tu s ním, len neboj.“ povedal bratovi a s úsmevom ho poslal preč. Keď Damian odišiel, nastalo ticho. Ani Adam, ani Joshua nevideli dôvod hovoriť. Bolo im dobre aj bez slov. „Adam, počuj, potrebujem čúrať. Skús sa nedívať.“ povedal Joshua a utekal k najbližším kríkom. Uľavil si a vrátil sa späť k Adamovi, keď si všimol jeho červené líca. A nie práve od zimy. „Díval si sa, čo?“ Adam bez slova prikývol a potom vyhlesol: „Hneváš sa?“ Joshua sa zamyslel a potom len mávol rukou. „Aj tak nebolo nič vidieť.“ Adam prikývol. Chvíľu obaja mlčali a potom sa ozval Adam. „A mohol by som?“ Joshua sa na neho zamračene pozrel. „Adam, o čo ti ide? Povedal som ti, a tiež aj Damian, že v našej rodine sa nadmerná sexualita nepodporuje!“ „Ale ja nechcem, aby si sa ma dotýkal, iba chcem vidieť svoju budúcnosť.“ zamumlal Adam sklamane. Joshua zaváhal. Bolo to čudné želanie. Veď predsa takéto veci patria do spálne… „Adam… to, ako vyzerám ja, neznamená, že budeš vyzerať rovnako. To takto nefunguje, každý vyrastie trochu odlišne…“ Adamovi zasvietili oči: „Prosím, Joshua.“ Chlapec vstal a nervózne sa rozhliadol okolo seba. Boli veľmi pod dohľadom. „Nerobím to rád, tomu ver, Adam.“ „Si môj kamarát, jasné, že ti verím.“ Joshua si vzdychol a potom si rýchlo rozopol nohavice. Adam očervenel a odvrátil oči. Joshua sa rýchlo zapol a sadol si. „Ehm… už odo mňa nič také nežiadaj. Nikdy.“ Chlapec na vozíku prikývol. „Ale pusu dostať môžem, nie?“ Joshua sa k nemu naklonil a jemne sa dotkol jeho pier. „A už mi daj pokoj s takými vecami. Teraz budem musieť ísť znovu na spoveď.“ Adam sa spokojne usmial a vtedy sa vrátil Damian. Usmial sa na oboch chlapcov a povedal, že je čas vrátiť sa dovnútra. Joshua sa rýchlo ospravedlnil a utekal preč, akoby mu horelo za pätami. Po návrate do izby bol Adam zamĺknutý a tak mal Damian čas premýšľať o tom, čo ho v nasledujúce dni čaká. „Damian, nie je mi dobre.“ Kňaz spozornel a vstal, aby zistil, čo sa stalo, keď chlapec opäť zvracal. Damian mu rýchlo otočil hlavu bokom, aby mu neostali zvratky v ústach, a zavolal najbližšieho lekára. Ten vošiel dnu a skontroloval chlapcovi horúčku. „Je zvýšená. Za posledný týždeň dvakrát. Bolí ťa niečo, chlapče?“ Adam malátne prikývol. „Adam, prosím, povedz nám to.“ naliehal na neho Damian. Adam prevrátil očami a zamumlal: „Bolí ma bruško.“ Lekár znepokojene skontroloval záznamy. Nepáčila sa mu zelená brečka pred ním. „Kedy si naposledy jedol?“ „Asi pred desiatimi minútami.“ odpovedal namiesto neho kňaz. „Dobre, urobíme ti sono brucha. Sestra!“ zvolal a dnu čochvíľa vošli štyri sestričky. Lekár prevrátil očami a povedal. „Potrebujem urobiť chalanovi sono brucha. Na to stačí jedna, ostatné si choďte po svojom. A Vy so mnou!“ ukázal podráždene na staršiu sestru, ktorá sa netvárila vôbec nadšene. „Padre, vysvetlite chlapcovi, že mu musím urobiť vyšetrenie, kde sa ho budem dotýkať špeciálnym prístrojom a bude musieť so mnou spolupracovať.“ Opatrovník si vzdychol a obrátil sa k Adamovi. „Adam, tento muž je lekár, ako pán Trewleany. Chce ti pomôcť, no nebude to teraz veľmi príjemné. Je však potrebná aj tvoja intervencia- tvoja pomoc- aby sa to podarilo. Presunieme ťa teraz na inú izbu, aby mohli sestričky vyčistiť tvoju posteľ a urobiť nejaké opatrenia s pánom Trewleanym.“ Adam bez záujmu prikývol a nechal sa presunúť na rezervné lôžko. Cestou na vyšetrenie iba nemo hľadel na strop. Za to Damian nemohol mlčať. „Je to vážne? Stalo sa to už druhýkrát bezprostredne po jedle.“ Lekár chvíľu premýšľal a potom povedal. „Padre, nie je to vôbec dobré znamenie. Takáto farba poukazuje na akútny problém. Preto musím skontrolovať brucho a obličky. Zaznamenali ste u neho problémy s vyprázdňovaním? V karte nemá nič, no momentálne máme na oddeleniach taký chaos, že som rád za každú informáciu, ktorá by mi pomohla spresniť diagnózu…“ Damian sa zamyslel. „Nie, pokiaľ som bol pri ňom, chodili sme na toaletu vždy hodinu-dve po jedle. No ak mám pravdu povedať, nevenoval som obsahu toalety prílišnú pozornosť. A bolesti mal len dnes a predtým, počas pobytu na vzduchu.“ Táto informácia lekára celkom zaujala, no už nestihol položiť ďalšiu otázku, lebo zastali pred ambulanciou. Sestra bola tam a tvárila sa namosúrene. Lekár ju poslal preč a povedal Damianovi, aby chlapcovi nadvihol pyžamo. „Teraz ti potriem brucho týmto studeným gélom, aby som lepšie videl tvoje brucho. Zvnútra.“ povedal a vytlačil z tuby štedrú dávku gélu na dlaň. Adam sa zamračil. „Nie, už nie!“ Damian sa díval z Adama na lekára a potom mu to došlo. „To nie je taký druh gélu, Adam. Je to lekár, rozumieš? Iba ti ho rozotrie po brušku ako masť, ktorú si dostal vtedy na po